rowdys

Galluppi vo svojej celovečernej prvotine ukazuje, že režijne a technicky má všetko podchytené na jedničku a že nevyliezol deň predtým holý a bosý z lesa. Inšpirácie, ktoré ho vychovávali sú tu veľmi zrejmé od prvého momentu, no zakaždým krívajú na jednu nohu - cohenovskej zápletke chýba čierny humor a tarantinovskej exekúcii zasa dialógové nuansy a hĺbka postáv. Filmu tak podráža nohy práve scenár, ktorý si po svojom krvavom zvrate plne adoptuje ohraný javiskový princíp typu "ako vyčistiť všetky figúrky na šachovnici" a po zvyšok minutáže sa už ide len jeden dlhý mexican standoff. Galluppiho si ale napriek tomu nechám do budúcna v hľadáčiku.

Ritchie dal dokopy partičku plnú sympaťákov a z filmu aj ide štýlová atmosféra ako z U.N.C.L.E. Čo ale z toho, keď po celý čas máte pocit, že nič nie je v stávke, pretože všetci protagonisti majú zapnutý cheat mode typu "čo výstrel, to zásah" a doslova sú na bojisku ako na letnej večernej prechádzke. Akčné scény sú natočené chytľavo a Ritchie sa tento raz celkom drží na uzde aj čo sa týka jeho MTV strihu. Keď sa ale miestami utrhne, tak sa scéna mení na klip Madonny, pri ktorom strihač ledva stíha ustrážiť Elizin lip sync a drony zbesilo lietajú ako sršeň po dávke Biolitu. Tu a tam sa imitujú Bastardi aj Tucet špinavcov, ale niet pochýb, že Tarantino by z toho spravil aj pri zachovanom humore o dve triedy lepší nervydrásajúci spektákel. A Rory Kinnear ako Churchill bude podľa mňa najväčší miscast roka.

Ja som sa teda výborne bavil, pretože je tu všetko - konverzačný seinfeldovský humor, slapstickový akčný humor, inteligentný referenčný humor, absurdný Naked Gun humor, skečový SNL humor, asi cca pol miliardy popkultúrnych narážok na 50s, 60s aj súčasnosť, na ktoré ale treba mať americana rozhľad (Cronkite, Carson, Hoffa, Kennedy, Oswald, five families, Vietnam, kubánska kriza, IBM, Mercury Seven...). Vrcholom Unfrosted je ale bohovské cameo Dona a Rogera, ako keby od konca Mad Men ani neuplynula dekáda. Aktuálne prebiehajúci bojkot Kellogg's v USA filmu dáva extra komediálny presah. Jediné čo tomu cukríkovému paťdesiatkovému vizuálu chýbalo bol technicolor, pretože ten kryštáľový digitál bol na dobovú atmosféru neprirodzene uhladený.

Seriál vyzerá viac ako brožúra pre návštevníkov Universal Theme Parku rezaná krvou a všadeprítomným debilným marveláckym humorom, než presvedčivý postapo svet. Dostali sme tak hlúpučký Westworld v podobe, ako si ho predstavuje Bethesda. Treba sa preto pripraviť, že sa tu (narozdiel od minuloročného The Last of Us) jasne cieli na pubertálneho diváka, ktorý sa obtrel maximálne o Fallout 4 a 76, ktoré majú bližšie k Borderlands než k temným pôvodným Falloutom. Mladšiemu Nolanovi už tak skoro znovu na lep neskočím.

Pohodičková southern comfort guilty pleasure s namakaným soundtrackom, ktorý mi putuje rovno do auta, dobre odvedeným technickým remeslom a pošahaným CMG, ktorého podozrievam, že toho psychopata ani nemusel hrať a len bol sám sebou. Palec hore za Artura Castra, ktorý si s McGregorom podáva comic relief štafetový kolík a la Alternatino. Liman s Gyllenhaalom si natočili remake len tak pre radosť a keby Jack Reacher jedného dňa vystúpil z Greyhoundu na Floride, nevyzeralo by to inak.

Wenders si strihol svoju slice-of-life variáciu na Jarmuscha a Perfect Days skutočne miestami chutí ako Paterson bez haiku, ale zato s americkými 60s a 70s skladbami ako z románov od Murakamiho. Na prvý pohľad sa môže zdať, že celý film vznikol len na základe toho, že Wendersa v Tokyu po miske mapo tofu prepadla sračka a náhodou v Shibuyi objavil projekt The Tokyo Toilet so 17 ultradizajnovými verejnými záchodmi. Postupne ale príbeh v drobných epizodických náznakoch v duchu komorebi (slnko presvitajúce cez listy stromov) odhaľuje svoje letmé kontúry a aspoň mne vo finále prišiel trochu prostučký a s klasickou pointou desiatok iných festivaloviek, že všetci žijeme tak ako najlepšie vieme. Posledná scéna sa vzhľadom k predošlému pointou tlačí už príliš in-your-face (no pun intended), ale inak sa mi minimalistický a meditatívny štýl rozprávania veľmi páčil.

Príjemná minimalistická festivalovka s takmer nepostrehnuteľným humorom, nenápadne krásnou Anaitou a opäť raz pohodovým Jeremym. Prirovnania k Jarmuschovi celkom sedia, film má dokonca aj svojho afgánskeho Toma Waitsa (scény v reštaurácii). Tempo je pomalšie, ale Jarmuschovi fanúšikovia patria medzi tých trpezlivých... koniec-koncov, na Jimov ďalší film si ešte počkajú do 2025.

Iba Fincher dokáže stvoriť satirickú metaforu na konformitu skrz niečo tak antikonformné ako je "just another day in the office" v živote nájomného vraha. Killer nemá chuť na alfa revoltu Tylera Durdena, práve naopak - akceptoval svoje miesto v konzumnom korporátnom svete... žerie McDonald's, chlípe Starbucks, robí si wishlisty na Amazone a to, že popri tom odprace zopár existencií je preňho len ďalší dokončený ticket v queue predtým, než sa odpichne a ide domov - a to aj vtedy keď sa jedná o osobnú pomstu. Killer je čierna komédia, v ktorej Fincher oholil postavu vraha o všetky ikonografické prvky, ktoré si spájame s cool hitmanmi a necháva ho opakovane pochybiť a ktorá tentokrát nenúka kritiku spoločnosti ukričaným palahniukovským ale naopak introvertným hlasom, no divák si to uvedomí až s medvedím vtipom Tildy Q-Tip Swinton a po poslednej vete filmu, ktorá prevráti všetky vnútorné monológy naruby. Výborný Fincher s jemu typickým chiaroscuro vizuálom, ktorému by som nadelil aj plný kotol, ak by nemal na konte ešte väčšie pecky. Jediné, čo ma mrzí je soundtrack, ktorý je pre mňa v rámci NIN tvorby poprvýkrát pri samostatnom prehrávaní rýdzo funkčný a poslucháčsky prevažne neprívetivý, čo bol vzhľadom na nihilistický koncept asi zámer.

Po dvoch výborných M:I to McQuarrie neskutočne dojebal. Po sterilnom intre plnom blbých rečí nasleduje akcia, ktorá je slabým odvarom naháňačiek z Rogue Nation a Falloutu, len aby ju následne vystriedala ešte debilnejšia rozťahaná rozprava o ničom v Benátkach, ktorá už významne konkuruje v dementnosti marvelovkám. Celý scenár pôsobí, akoby ho napísala AI a prvých 90 minút by som bez milosti vyškrtal. Chémia medzi postavami sa vyparila, každý sa tvári vážne ako hovno a prednáša fatalistické repliky, ktoré dnes znejú trápne už aj vo videohrách. Namachlená Pom Klementieff s katanou sem asi zablúdila z kastingu Johna Wicka. Trošku to zachraňuje záver vo vlaku ale inak DR1 vo svojej nezáživnosti vážne konkuruje M:I 2. A to som v auguste vyplakával, že som to nestihol v kine...

Rogen s Goldbergom narobili z originu mnohých postáv riadny milkshake, kde ich dynamika buď nebude dávať v pokračovaní vôbec logiku (prekopanie zrodu Splintera úplne zabilo možnosť zúžitkovať Shredderovu Oroku/Hamato pomstu), alebo je úplne anachronická (April, Mutanimals). Návrat k Archie Comics TMNT Adventures koreňom sa tak koná len veľmi čiastočne. A hoci si tvorcovia na sequel odložili dobre dláždenú cestu Foot Clanu, snaha o replikáciu Spider-Verse rehashu pokrivením hlavných postáv a Mutanimals tu v mojich očiach až tak dobre nedopadla. Audiovizuál je ale fakt super a 90s kids si tu nájdu kopu odkazov (Hey Arnold, Vanilla Ice, Eastman High...).