rowdys

TNTD sa v prvej polovici tvári dosť komorne, ale netreba sa nechať odradiť, lebo tretí akt kope gule. Nie je to žiadny Bourne, ako sa mi trailer snažil natlačiť do hlavy ešte i Powellovým hudobným podmazom, no skôr dačo ako mamka s ockom utekajú z väzenia. Neni to ani moc zjednodušené ani moc prehnané, vlastne celkom uveriteľne podané to bolo, hlavne pre nás trpezlivejších. Haggis mňa osobne neohúril svojim vykonštruovaným Crashom, ale som rád, že som nad ním nezlomil palicu úplne, lebo The Next Three Days sa mu celkom vydarili, Crowe je vždy pán a hlavne film má i svoje napínavé chvíľky. Na druhú stranu tá dráma tam rejžovi zase nejak nevyšla, lebo mi bolo kvázi na kopyte či sa im to podarí alebo nie. Ako celok mi film príde skôr ako fajn zabijak času v lietadle, než ako niečo na čo by som sa ešte v budúcnosti chystal znovu.

Paul je komédia pre fanboyov, hoci tým najrozhľadenejším v žánri bude miestami škvrčať v žalúdku (nie však Alien ale hlad), pretože tých odkazov zas nie je až tak veľa. Ostatní budú pravdepodobne márne premýšľať nad tým, prečo sa film dočkal takých priaznivých reakcií, keď je to v podstate "obyčajná roadmovie". Inými slovami, Paul za svoje pozitíva vďačí iným filmom. Ako spielbergovský a x-filovský odchovanec som si Paula užil, no je treba povedať, že oproti Shaunu a Fuzzu kope trocha nižšiu ligu, stále však dosť na to, aby bola nad priemerom. SNL obsadenie potešilo.

Hudobný terorizmus som si doteraz spájal s MTV nation, no evidentne som si pojem zle zaradil. Opäť raz moderné umenie a škandinávska originalita prekvapili. Zdanlivo na celovečernú minutáž neroztiahnuteľnému kraťasu sa podarilo vtlačiť zaujímavú myšlienku a hoci to v druhej tretine vyzerá, že bubnovej anarchii dochádzajú nápady, finálna poetika vyvedie z omylu. Hudba je totiž všade a vo všetkom.

Všetko je tu 80s, od palety a estetiky, cez skvelý soundtrack až po príbeh. Ten je na každom rohu povedomý všetkým tým 80s komédiám typu Pomsta šprtákov, na ktorých sme fičali pre 15 rokmi, keď ich dávali každú stredu na Markíze. Napriek všetkému som sa bavil, je to pekná feel-good pocta tejto ére s kopou malých nepodstatných detailov ako Harry a Hendersonovci v telke na pozadí, depešácke účesy, odkazovačky na Scarface a podobne, ale aj sympatické postavy a síce jednoduchší, no milý situačný humor. Dal by som i nadhodnotené 4 hviezdice, no zajtra by som pravdepodobne aj tak ubral, takže 3. Btw celý čas som si myslel, že sa dívam na Kristen Stewart a ono to je nakoniec jej dvojča Teresa Palmer. Už aspoň viem ako ich rozoznám - Teresa vie hrať.

Source Code a.k.a. Abstergo v praxi má skôr než ku Groundhog Day bližšie k Day Breaku post-9/11 sveta a hoci k myšlienke cestovania v čase resp. mysli nepridáva nič nové, má vyvážený rytmus, tempo i dobre odhadnutú minutáž. Fajn puzzle podobne ako i Moon, vidno, že Jones má skutočne rád sci-fi. Michelle Monaghan je zlatíčko, Gyllenhaal sympaťák, chémia tam je, no film jej dáva obmedzený priestor a tak ma i tá trocha romantiky nechala chladným. Na druhú stranu pri pohľade na to, čo romantické pletky spravili s Adjustment Bureau, som rád, že sa im Jones až tak nevenoval.

Hrozná kravina. Päť príbehov, ktoré by sa dali zhrnúť do piatich tweetov, sa niekto rozhodol natiahnuť na 110 minút. To by možno ani nevadilo, ak by Landon počas tej minutáže nejako budoval atmosféru, alebo aspoň boli poviedky vzájomne previazané napr. ako v skvele vypiplanom Trick 'r Treat, nech udržia aspoň niečím pozornosť. Žiaľ skutočnosť je taká, že je to nuda, s nevyváženým tempom, žalostne trápnymi pointami a tak celkovo jaksi o ničom. S každou ďalšou poviedkou som klesal na záverečnom hodnotení a s výnimkou tej prvej, ktorá ale takisto zastala na polceste, Burning Palms nestoja za pozornosť. A trailer pritom vyzeral tak lákavo...

Už sú to dlhé roky, čo som vyrastal na Renegade s Lamasom a odvtedy tu tuším harley-centred seriál ani nebol. Od Shieldu majú SoA ďaleko, ale zase nehrajú sa na nič iné, než chlapskú zábavu s dostatočne prepletaným príbehom (cca úroveň prvej série Prison Break) a to kvitujem. Sons of Anarchy vie, kde je jeho miesto ako žánrovo, tak i v publiku a podľa toho ho aj teda ohodnotím. S týmto motorkárskym klubom so zmyslom pre rodinu + hierarchiou Sopranovcov a shielďáckym srať-na-morálku prístupom je to tak vo výsledku ako pozerať sa na futbalový zápas, v ktorom neznášate oba tímy, no dobre sa na ich hre bavíte. A preto otvorte si pivo a keď je vo vás aj kus chlapa, tak Sons of Anarchy prebudia tie správne pudy a náležite si svet motorkárov vychutnáte. Síce som skôr vespista než harleykár, ale dve kolesá sú dve kolesá, no a čo sa kočiek týka... ako vraví Chibs, "everybody loves pussy". I second that.

Často čítam, že Verbinski je rutinér a vždy len nesúhlasne kývem hlavou. Mexičan a Piráti 3 mu možno úplne nevyšli, ale ostatné kusy z jeho portfólia považujem za skvelé filmy, ktorými dokázal, že podobne ako Boyle, ktorého žánru sa dotkne, ten vyžmýka do poslednej kvapky. A práve s kvapkami má, bez nejakej metafory, problém Rango a prvý popkultúrny odkaz tak nájdete hneď v synopse. A že ich tu je habadej! Síce je ich podhadzovanie dnes už štandardom pre každý feature animák, no Verbinski zašiel ešte ďalej a odhliadnuc od žánrovej pocty naprieč Pravým poludním, Dobrým, zlým a škaredým až po F&L in Las Vegas, som po Straussovi už len čakal, kedy tá rozkošná háveď rovno začne citovať Zarathustru. Gore, Gore, bodaj by ti vyšiel i ten R-rated Bioshock!

Veľmi zaujímavo obsadený eurothriller s neokukanými ksichtami, ale i napriek hladu po žánrovke vo mne nič hlbšie neprebudil, po celý čas to bolo skôr pasívne sledovanie s tým, že šajnu o čo asi pôjde som mal už pred uplynutím prvej pol hodiny a len som čakal ako sa to vyvrbí, čo filmu ubralo na atraktivite prameniacej z momentu prekvapenia. Vizuálne zaujímavé, príbehovo ako dlho vylúhovaný čaj s miestami podrezanými krídlami kvôli rozpočtovým možnostiam. Fajn jednohubka, ktorá by sa dobre vynímala v ponuke VoD, no pochybujem, že si na to ešte niekedy spomeniem.

Podarená žánrovka s miestami povedomou šablónou, ale tak chytľavo zrealizovaná, že vás vtiahne do desiatich minút i vďaka myšlienke, s ktorou sa pohráva a nad ktorou sa dobre sníva. Cooper hlavnú úlohu potiahol bez problémov, bolo príjemné vidieť De Nira konečne v niečom solídnom a Burger si celkovo zaslúži slovo vďaky za film, ktorý diváka nepovažuje za blbca, ale pozná hranice odkiaľ pokiaľ trvá oddychová zábava. Až je mi ľúto, že som ju prepásol v kine. Odporúčam aj zaujímavý pesničkový soundtrack. Viac takýchto chuťoviek, prosím.