classic

„Amonit” vznikol na dvojakom princípe, a to zrejme asi takto: »Totiž, najprv existovali v ozaj pradávnych časoch živočíchy, ktoré obývali šíre moria, keď po ich následnom vyhynutí, sa ich vápenatá schránka uchovala vďaka uviaznutiu v bahne, ktoré časom preniklo i do najmenších dutín škrupiny a premenilo sa po dlhých rokoch v kameň... Vznikla fosília amonita (živého tvora), z ktorej je dobre viditeľná i jeho stavba, ktorú môžete obdivovať v rezoch amonitov rôznych veľkostí od niekoľko málo až po desiatky centimetrov«. Toľko k samotnému názvu filmu, aby sme skrátka už dopredu trochu vedeli, o čom je reč, ale zároveň i dopĺňam, že nielen sa budem samými "šutrami" prehrabávať, ale aj láska asi kvitne v každom veku, keď na pohlaví extra nezáleží, alebo snáď predsa áno ? A práve takýmto skamenelinám sa taktiež venuje i samouk paleontologička, Mary Anning, ktorá v 40. rokoch, 19 storočia, na juhoanglickom pobreží Lyme Regis, vykopáva tieto amonity, ktoré potom predáva do britského múzea, alebo zazobaným zberateľom. Vedie naprosto rutinný spôsob života, do ktorého tiež zasvätila i svoju matku Molly. Všetko sa zmení až jedného dňa, keď turista-obdivovateľ, raz zaklope na dvere obchodu... Volá sa Roderick Murchison a nie je vôbec sám. Prišiel spolu s melancholickou manželkou Charlottou, ktorú tu na nejaké obdobie ponechá, aby sa po ňu neskôr, povedzme, vrátil... ? Ona si pravdepodobne prežila istú tragédiu, vďaka čomu stratila chuť do života ! Mária má dvojitú, domácu úlohu: „Hobby a starostlivosť o ňu” . Po istom časovom úseku, sa Charlotte konečne postaví na nohy a vzchopí sa, čo je začiatkom intenzívne vzrušujúceho a vášnivého, citového vzťahu medzi dvomi ženami... / Kate Winslet síce už dlhší čas považujem za akosi herecky nevyrovnanú, ale i napriek tomu svojej, reálne jestvujúcej postave Márii Anningovej, s absolútnym a majstrovským prehľadom, dokázala vtisnúť neuveriteľný punc silného a odvážneho h. výkonu rovnako, ako mladá a nádejná Saoirse Ronan. Obidve herečky stáli pred vskutku naozaj veľmi ťažkou výzvou, ktorú ale chytili za všetky pačesy, a s obsahom dosť šteklivých scén, ktoré sa automaticky vryjú do pamäte. V opačnom prípade, by som to asi sotva predýchal, to by som nikdy nezvládol. Svojím zovretím sa to podobá na francúzsky snímok " Portrét dievčaťa v plameňoch" , no ten ma tak zvlášť neinteresoval, ako Leeho počin, ktorý si asi svoj vlastný scenár upravil podľa svojho gusta, ale budiž. Vynikajúca, ručná kamera Stéphanea Fontainea robí samotný počin až doslova fyzicky (ne)prístupným, ako by ste sa priamo s postavami preniesli v čase, a tak výprava a zvuk, majú svoje právolplatné miesta vedľa „Muža s kinoaparátom” . Na záver, keď asi najviac so mnou lomcovala emocionálna hudba tandemu Bertelmann / O'Halloran, ktorá za doprovodu dvoch bravúrnych, hereckých výkonoch, vytvára naprosto ucelený obraz z danej doby, v priam ideálnom (filmovom) prevedení, kedy sa mi predstavuje jeden z úžasných príbehov, na aký sa nezabúda.

„Nechajte ich všetkých hovoriť” , nech sa pekne dosýta vyrozprávajú, čo im vlastne hrdlo ráči, pretože budú mať na to dostatok priestoru, alebo na jeseň roku 2019 sa tiež schyľuje i k transatlantickej plavbe medzi New Yorkom a Southamptonom, a to špecificky na luxusnej osobnej dopravnej lodi Queen Mary II. Totiž, spisovateľka Alice Hughes sa bojí lietania, ako čert kríža, a tak namiesto toho jej vybaví agentka Karen iný druh prepravy, počas ktorej aspoň znovu nadviaže staré kontakty s dvomi kamarátkami, to jest, so Susan, nachádzajúcej sa zrovna v Seattli a s Robertou, ktorá je momentálne v Dallase, kde sa taktiež venuje i predaju dámskych podprseniek, tým pádom babská jazda môže veselo začať, a či ani nie... ? Veď sa predsa nevideli dlhých 30 rokov, v podstate si budú mať určite čo povedať, však ? Garde bude mať na starosti Tyler z Clevelandu, alias spisovateľkin synovec, ktorý sa na "parníku" platonicky zamiluje práve do našej obchodnej zástupkyne, ktorá ale cestuje »inkognito«. A vôbec nemusíte mať žiadne obavy, že popritom znovu narazíme na ľadovec, či ešte predtým nebodaj zažijeme i velikánsku romancu na lodi, a la "Jack a Rose" , to ani zďaleka nehrozí, keďže Tyler sa stáva Kareniným špiónom, aby sa pokúsil zistiť, o čom bude pojednávať jej ďalšia kniha, či sa podobá na už napísaný román Ty navždy / Ty nikdy (teraz pripravovaný sequel ?). Účel cesty loďou je ináč naprosto prostý. Pozvala si ich z toho prozaického dôvodu, aby ju sprevádzali jednak na hrob akejsi inej spisovateľky Blodwyn Pugh v Cardiffe, ale najmä si ísť po Footlingovu cenu, ktorú skrátka odovzdávajú spisovatelia-spisovateľom... PS: „Minimálne 80 % času som s nimi strávil na vode a zvyšných asi 20 % na súši, keď sa ani nedá úplne povedať, že by som počas toho mával akúsi ponorkovú chorobu, že väčšinou tam stále bolo čo robiť, kedy som navštevoval planetárium, alebo sa jednoducho s nimi o čomkoľvek porozprával pri večeri, k tomu sme stretávali "kopec" zaujímavých ľudí, no nebyť spomínanej Karen, jednalo by sa najskôr len o danú povinnosť, no minimálne samotná Mary stopercentne stála za to, a síce záverečná, smutná udalosť, bola vskutku strašne nepríjemná, až depresívna, no i napriek tomu treba pokračovať v živote ďalej, aj keď dôjde k takejto, obzvlášť veľkej strate” .

„Hniezdo” v Amerike vymenili za pohodlné "hniezdočko" v Anglicku, s akousi vidinou lepšieho života, a to na základe predchádzajúcich skúseností, z toho vyplývajúcich, že maklér Rory O’Hara, by mal zrejme opäť vojsť do tých bezpečných, stojatých vôd rovnako, ako bolo tomu už predtým, pričom taktiež so sebou zoberie i celú svoju rodinku, pozostávajúcu z americkej, atraktívnej manželky Allison, profesionálne sa venujúcej koňom, ďalej, nevlastnej dcéry Samanthy, a vlastného syna Benjamina, keď obidvaja sú ešte stále školou povinní. Najprv to vyzerá vskutku dosť sľubne, pretože v rozľahlom, pánskom sídle, majú priestoru viac, než dostatok, a to ani nehovoriac o dvornom exteriéri, kde si Ben môže zahrať futbal do maximálne možného vyčerpania. Postupom času sa situácia ale začína rapídne meniť k horšiemu, keďže Rory je neustále iba v robote, konkrétne od nevidím do nevidím, skrátka workoholik, ako vyšitý, ktorý zanedbáva rodinu, a tak sa to musí následne aj niekde odzrkadliť, všakže... ? Od momentu, keď zomrel chorý a milovaný "Richmond" , to ide s manželkou dolu vodou, kedy iba fajčí jednu od druhej, ako taký Turek, a už vôbec sa nezamýšľa nad tým, že fajčenie v podstate len škodí zdraviu, alebo Sam sa čoraz intenzívnejšie vzpiera autoritám, to jest, stáva sa začínajúcou rebelantkou, a nakoniec poslušného synčeka zatiaľ vo vzdelávacom inštitúte šikanujú, a tak teda z každého rožku trošku, kedy nie je núdze o vyhrotené situácie, ak samozrejme príde na lámanie chleba, a k tomu určite i neskôr dôjde. Peňazí ubúda a hádok pribúda, čiže všetci sú v ozaj nezávideniahodnej pozícii. Zmráka sa im na horšie časy ? Vyriešia si to medzi sebou, najmä muž so ženou, či sa bude sama mizéria len prehlbovať ? / I napriek tomu, že má Durkinov film dobré obsadenie, nie je jeho potenciál tak využitý, ako by v konečnom dôsledku mohol byť a nebol, i keď asi posledných 30 minút, sa pridávalo na dynamike, moje rozhodnutie s hodnotením sa nezmenilo. Prečo ? Minimálne úvod s jadrom má kopec hluchých miest, nezaujímavých a zbytočných scén a chaotického strihu. Záver je na tom už hmatateľnejšie lepšie, vtedy protagonisti idú na maximum. Kameramanom bol maďarský Mátyás Erdély, ktorý má na konte takého Sauloveho syna, a tak veľmi dobre vie, ako snímať, čo najdepresívnejšie zábery, ktorých tu bolo neúrekom. Najmä, jeden bol extrémne vyčerpávajúcim !

„Okja” , vyslovuj "Okča" , má byť jedálničkom blízkej budúcnosti, kedy je už zrejme očividný problém vykŕmiť svetovú populáciu, čítajúcu 7 miliárd ľudí a viac, a tak sa nadnárodná spoločnosť Mirando Corporation, následne rozhodne podniknúť razantný krok, spočívajúci vo vyšľachtení a geneticky modifikovane upravených, v tomto prípade - super objemných prasiatok, pričom práve jedno z takýchto je aj vychované v horskej prírode, kde sa zrovna s takouto "mašurou" skamaráti dievčina Midža. V oficiálnych stanoviskách ich je 26, a to konkrétne roztrúsených všade po svete, čo je len bohapustým, krycím manévrom, keď v skutočnosti ide o niečo naprosto iné, čo priam najideálnejšie korešponduje, bezmála so záverom filmu, ktorý je zároveň i odkazom na istú a nedávnu dobu, počas ktorej boli ľudia takmer na úplne rovnakej úrovni so zvieratami, ak nie ešte horšej, že poukázanie kritiky sa netýka nielen týchto, hororových dejín, ale sú aj ďalšie, kedy si berie na mušku, trebárs média a ochrancov práv zvierat, keď i napriek danej vážnosti, tu existuje čierny humor, najmä nad extrémnymi aktivitami A.L.F. / Skompletizoval som kompletnú tvorbu juho-kórejského talentu Bong Joon Hoa, ktorý tentokrát opäť nakrúcal s anglicky hovoriacimi hercami, medzi ktorých patrili napríklad - Tilda Swinton, Jake Gyllenhaal, či Paul Dano, to sa miestami prelínalo s kórejským jazykom, čím v podstate dochádzalo k rečovej bariére, ale našťastie sa väčšinou vždy niekto našiel, kto by preložil repliky, bez tlmočníka by si asi neporadil ani pán režisér ? Býval som zvyknutý, že v jeho snímkoch bývalo často zamračené, kedy potom lialo, ako z krhly, čo sa teraz absolútne nepotvrdilo, najskôr len v čisto domácich počinoch, kde k tomu bežne dochádzalo. Okja mi svojim zovretím trochu pripomínala Monštrum, čo sa teda týka tej, vskutku ozaj abnormálnej veľkosti, ale aj súčasne i opačného významu, keďže ten zmutovaný experiment, sa predsa správal celkom inak. Bizarnosť, tá ma sprevádzala po celý čas. No, nie je to pre každého.

„Nechajte (ho) ísť” , predsa to naše, 3-ročné vnúča Jimmyho tam, kam po celý čas patrí, a nie aby naveky ostalo trčať u vás v Severnej Dakote, a to u nevlastného, tyranského otca Donnieho Weboya, ktorého matka Blanche, sa absolútne ničoho neštíti, a síce tu aspoň býva i so svojou maminou Lornou, ktorá ale väčšinu doby musí iba držať jazyk za zubami a krok, keď sa jej ani bohvieako nečudujem, lebo by ju tam ináč zrejme všetci (barbari) zlynčovali, na čele s ďalšími členmi bizarnej domácnosti, široko-ďaleko vzdialenej od najbližšej civilizácie, žijúcej na odľahlom ranči, kadiaľ vedie vskutku ozaj veľmi kľukatá cesta... Totiž, šerif na dôchodku, George Blackledge spolu so sympatickou manželkou Margaret, by sa určite zmierili so smrťou ich jediného syna Jamesa, ktorý nešťastnou náhodou zomrel počas jazdy na koni, no zároveň s tým, že po troch rokoch od tejto nehody, sa Lorna opäť vydáva, to by sa ešte dalo celkom preglgnúť, ale keď sa jedného večera rozhodnú len tak znenazdajky vypariť, a to konkrétne sa vrátiť k nemu domov, to už poriadne smrdí, čo najmä Margaret extrémne zle znáša, a tak sa v podstate odhodlajú zistiť, čo sa to dofrasa vlastne deje ? Sami by ich jednak vonkoncom nikdy nenašli, a tak sa pýtajú všade, kde sa len dá, to jest Weboyovci už dostávajú dopredu avízo o ich príchode, čo značí nejeden, výraznejší problém... Za pomoci indiánskeho chalana Petra Dragswolfa, sa im konečne podarí natrafiť na tú správnu stopu, kedy by malého Jimmyho najradšej vzali so sebou naspäť do Montany, no ani zďaleka to nebude také jednoduché, o čom sa presvedčia ihneď pri nedojedenej večeri, kde ho videli sotva na 30 sekúnd ! To je už prvé znamenie čohosi strašne podvratného, že s prichádzajúcim, brutálnym, druhým, už nie je nič také, aké bolo predtým. Pridáva sa na krutosti, s ktorou sa neradno zahrávať. Boj môže začať, alebo skôr iba jedna, kľúčová, nočná akcia, na ktorej to celé naprosto závisí, čiže pripravte sa na vskutku svojské vysporiadanie sa so situáciou, ktorej predchádzal, najprv psychologický dohovor, a následne potom i fyzický útok, až som bol tým pádom trochu nepokojný z udalostí, ktoré sa mi premietali priamo pred očami. / Kevin Costner a Diane Lane, sa stretli počas nakrúcania Muža z ocele, že tentokrát mali znovu nervy zo železa, pretože čelili zoči-voči nepriateľom, ktorí boli schopní odovzdať z boja totálne maximum, biť sa do poslednej krvi, až pokým neostanú na zemi ležať mŕtvoly. I napriek tomu sú ochotní podniknúť toto veľké riziko, keďže sú si k tomu i hodne dobre vedomí toho, že sa to skrátka nemôže zaobísť bez následkov, risknú to, asi sa riadia porekadlom: „Risk je zisk, a kto neriskuje, nemôže nič získať” ? Jedná sa o dobový snímok zo začiatku 60. rokov, a tak som ocenil peknú výpravu, alebo povedzme aj melancholickú hudbu Michaela Giacchina. Režisér Bezucha si dal 9-ročnú prestávku, po ktorej sa "triumfálne" vrátil, až mi pomaly vytrel zrak. PS: Lesley Manville podala neuveriteľne démonický, herecký výkon, z ktorého priam šľahali štipľavé plamene !

„Mank” , ak tomu už konečne správne rozumiem, tak dostal od Orsona Wellesa exkluzívnu zákazku na napísanie prvej verzie "scriptu" Občana Kanea, pričom z pôvodne určených 90 dní na túto prácu, dostal dokonca ešte i o rovný mesiac menej času, a tak sa musel vskutku poriadne zamyslieť nad tým, ako sa to vlastne celé začínalo kryštalizovať v Paramount Pictures, z obdobia roku 1930, keď bol nádejným, začínajúcim scenáristom, obklopený nemenej talentovanými ľuďmi, že trebárs jeho brat Joe, v podstate iba začínal na seba pútať väčšiu pozornosť, až samozrejme neskôr k tomu pridá i režisérsku stoličku, z ktorej bude perfektne koordinovať také kinematografické skvosty, akými bezpochyby sú: Všetko o Eve, Julius Caesar, či Suddenly, Last Summer... No, to už povedzme, dosť predbieham udalosti, keďže sa treba najprv vrátiť do roku 1940, hľa, to už máme hneď dve časové roviny, ktoré od seba delí jedna dekáda, ktorá sa postupne "scvrkáva" , aby nabrala potrebný rytmus, zároveň, aby sme sa i my diváci snáď dozvedeli, čo ho v podstate najviac inšpirovalo k vytvoreniu postavy Charlesa Fostera Kanea, ktorý má s novinovým magnátom Williamom Randolphom Hearstom, oveľa viac spoločného, než si vôbec myslíme, ale nielen s ním, vkusne ho dopĺňa a pridáva sa ďalšia (vedľajšia) postava, t. j. jeden zo šéfov štúdia Metro-Goldwyn-Mayer, Louisa B. Mayera, ktorý pre túto spoločnosť používa taktiež svoje vlastné pomenovanie: "Mayerova gance mišpocha" , čiže "celá rodina" , a tak sa dá aj navrch dodať, že celý Hollywood bol založený židovskými (európskymi) imigrantmi, ktorí potom určovali hlavný tok... Citovaný L.B. by mal teda predstavovať pána Bernsteina, čiže samotný Jedediah Leland, by mal byť tým pádom Herman J. Mankiewicz... ? Totiž, sám Mank (toto oslovenie vo filme zaznelo asi nespočetnekrát), zvyčajne, a v (ne)triezvom stave, väčšinou každému povedal, čo si na rovinu o ňom myslel, možno mal kvôli vypitým pohárikom vyššiu guráž, ale jemu nechýbalo žiadne sebavedomie, ani keď mal úplne čistú hlavu, zrejme pohár trpezlivosti definitívne pretiekol až s voľbami v roku 1934, kedy sa o post kalifornského guvernéra uchádzali dvaja kandidáti, rep. Frank Merriam a dem. Upton Sinclair, kde konečné hlasovanie skončilo v prospech republikána s celkovo 948 814 hlasov, oproti 728 653 hlasov pre demokrata, v čom mal inak prsty i W.R. Hearst a ďalší kumpáni, no falošný (politický) týždenník, asi najviac zamiešal kartami... ? Zmienka padne aj o (S)hitlerovi a postupnom "rozťahovaní sa" , a tak sa netočím vkuse iba v šoubiznise, ale aj samotné politikárčenie sa hlási o slovo... Toto všetko sú dôležité inšpirácie, a tak po dvoch mesiacoch má napísaných astronomických 327 stránok scenára, ktorý by chcel Orson následne trochu "okresať" , či si súčasne i pripísať všetku zásluhu... ? Ako sa k tomu nakoniec notorický chľastoš postaví... ? / 1. Film nie je o Orsonovi Wellesovi (Tom Burke sa tu nezdržal ani 10 minút, čo ešte asi aj menej !). 2. Film (vôbec) nie je o Občanovi Kaneovi, no prípadný (oscarový) úspech, by mohol teoreticky značiť, že by sa začalo intenzívne uvažovať nad sequelom, to jest, pozreli by sme sa priamo do zákulisia nakrúcania Občana Kanea, ale to je len moja hypotetická úvaha... 3. Ozaj, vyznáte sa v klasickom Hollywoode... ? Ak áno, tak ste vítaní, ale ak nie, tak bočte kilometrovým odstupom, lebo nepochopíte absolútne nič s tým spojené. 4. Film som videl už tretí krát, pokiaľ som napísal recenziu, s ktorou mám byť spokojný. 5. Klady: jednoznačne, "fincherovka" , ktorá je vysneným projektom Davida Finchera s brilantnou réžiou, božská, čiernobiela D_P - Erika Messerschmidta, až sa ani nechce veriť tomu, že sa jedná len o debut. Ďalej, výprava scénografa, Donalda Grahama Burta, je naprosto kľúčovou, pretože bez nej by sa to sotva mohlo obísť. Montáž, dvorného Kirka Baxtera, nemá príliš chýb na kráse. Hudba dvojky Reznora s Rossom, je podnetná. Herecké výkony: Gary Oldman je strhujúcim, a to i napriek tomu, že sa na Mankiewicza vonkoncom nepodobá, ani vo veku, čo si kompenzuje buď verbálnou komunikáciou, alebo rečou tela. Sekundantky: V prvom rade Amanda Seyfried, ako herečka (a milenka W. R. Hearsta), Marion Davis, Lily Collins, ako scénografka Rita Alexander a Tuppence Middleton, ako manželka Sara Mankiewicz. Sekundanti: Charles Dance, ako magnát William Randolph Hearst, pretože mal viacej hereckého priestoru, než Tom Burke, ako režisér Orson Welles, že by som pridal aj Arlissa Howarda, ako bossa M-G-M, Louisa B. Mayera, ktorý vystrkoval rožky. Ináč, obsadenie sa vydarilo, kedy si treba dôkladne všímať i vedľajšie postavy... 6. Zápory: Tých síce veľa nie je, ale asi tie dve časové roviny, ktoré sa medzi sebou neustále striedajú, čiže akonáhle sa zapozeráte do jednej, príde druhá. 7. Scenár otca pána režiséra, Jacka, zovšeobecňuje najmä úroveň Hermana Jacoba Mankiewicza, ako hlavného strojcu úspechu, to jest, že najmä vďaka nemu, má hotový výsledok atribúty toho, čo má mať, kedy Orson iba zlízol smotanu. Skrátka, hľadí mu ! No, pochybujem, že sa všetko stalo tak presne, ako to prezentuje tento scenár, ktorý taktiež dlhé roky ležal skladom. SUMMA SUMMARUM: Jeden z najlepších filmov roku, ale nie najlepší ! Ašpiruje na viacero ocenení, t. j. kamera, strih, či hudba. Z časti i (ne)divácky film, ktorý je určený najviac obdivovateľom starých počinov klasickej kinematografie. Je to film o filme, ktoré sú o to cennejšie, aký vzťah k ním mám.

„Rýchly” , to teda určite tento okuliarnatý mladík bezpochyby bol, to mu nemožno vôbec uprieť, že v taxíku zvyčajne uháňal, ako opreteky, i keď to zo začiatku tak vonkoncom nevyzeralo, a to ani nehovoriac o »koňke« , s ktorou ho jednak trochu tlačil čas, « až sa trochu schyľovalo k dažďu » , to jest k masovej ruvačke, pričom pred týmito vyčerpávajúcimi úlohami, sa ešte stihol zabaviť na Coney Islande spolu s priateľkou, kde nebolo núdze o samé, humorné situácie, ktorými nás v podstate bavil úplne po celý čas, už keď bol zasneným čašníkom v bistre, kedy mu bejzbalové výsledky po rozume stále šli...

„Tiene zabudnutých predkov” z Karpát, so starými ľudovými legendami a zvykmi, či zrovna v tomto prípade i dvomi extrémne znepriatelenými rodinami na život i na smrť, to jest Palijčukovci a Guteňukovci, pričom Ivanko z jednej a Marička z druhej, stoja práve na tejto osudovej križovatke, čo je zároveň aj jedna z celkovo 11. kapitol, do ktorých je rozdelené toto majstrovské, poviedkové dielo režiséra Sergeja Paradžanova, nevymenujem ich ale všetky, lebo by som tým pádom vyzradil hlavnú pointu, a tak zopár predsa napokon prezradím, trebárs, aspoň každú tretiu, že musím jednoducho začať s tou úplne prvou, „Ivanko a Marička” , pretože Ivan ma jednoducho sprevádzal absolútne všetkými ostatnými, a to konkrétne až do samého záveru, čiže predtým určite zachytíte napríklad aj tieto, nadviažem, pre zmenu od konca, „Krčma, Vianoce, Samota” . V maximálne sugestívnom poňatí, áno, totiž vďaka ručnej kamere, ktorá ma presne priblížila k postavám a k prostrediu, keď dokonca jednu z nich, Ivana, sledujem počas »slasti i strasti« , čo sa neustále medzi sebou vymieňa, i keď toho «zármutku» , je o trochu viac, čo inak veľmi dobre vidieť i v otváracom zábere, ako padá strom... Jeden z najlepších ukrajinských snímkov všetkých čias, ak nie najlepší !?

„Oči bez tváre” , ktorú zakrýva iba špeciálna maska na to určená, aby totiž nebolo vidieť ten mimoriadne zohyzdený obličaj, ktorý v podstate zapríčinila vážna, dopravná nehoda, akože "váženého dr. Génessiera" , čo takto zruinoval život nielen svojej dcére Christiane, ktorá dokonca ešte predstiera i svoju smrť, čím by sa snáď natrvalo zbavila svojho doživotného, fyzického (aj bezpochyby psychického) trápenia, a tak tým pádom môže zatiaľ jej otec úplne beztrestne vo veľkom experimentovať, ako taký zvrátení šialenci - Frankenstein s Mengeleom, ktorý sa predovšetkým preslávil svojimi »slávnymi pokusmi« na Židoch, že i Génessier je na tom takmer navlas rovnako, i keď si do výsledných štatistík nezapísal toľko « pokusných králikov » , ako toto, obzvlášť zhumpľované monštrum ! Jeho lekárske metódy v tomto prípade spočívajú práve v tom, že jednak jeho nemenej scestná asistentka Louise natlačí atraktívnym vysokoškoláčkam samé kaleráby do hlavy, trebárs, niečo v tom zmysle, zabezpečenia bývania, ktoré potom náš experimentátor následne i omámi, kedy mu už vôbec nikto nebráni v tom, aby praktizoval podomácku › transplantáciu tváre › , keď si myslí, že to je ich jediné správne východisko... ? Možno na istý čas tiež svitá i na lepšie časy po vydarenom pokuse, pričom onedlho sa o slovo prihlási aj Jacques Vernon, ďalší medikus, kolega Génessiera, ktorý nielenže kontaktuje inšpektora Parota, ale zároveň vzbudzuje ďalšie podozrenie ohľadom Christiane, ktorá mu síce neustále vyvoláva, no už sa neohlási, až predsa raz áno, čo je prvotný impulz zo strany Vernona i zákona, vymyslieť daný postup, ako zhatiť nekalé ambície poprekrúcaných jedincov, a tak ponúkajú istú variantu, návnadu, ktorou sa to ale samé stopercentne nevyrieši, to jest - nakoniec musí zakročiť nikto menší, než večne všetkému prizerajúci sa, kedy jestvuje potenciálna šanca, že tie psiská v klietkach zavreté, sa postarajú o už povedzme, dlho avizovanú satisfakciu... ? / Francúzsky režisér Georges Franju, nakrútil vskutku extrémne znepokojivý snímok s depresívnou atmosférou, a s brilantnou, čiernobielou kamerou Eugena Schüfftana. Z niektorých sekvencií sa normálne zdvíha žalúdok, a tak teda nič pre slabšie povahy ! Edith Scob v úlohe znetvoreného dievčaťa náramne presvedčivo exceluje, až z nej vychádza zvláštny, zimomriavkový pocit. Počin vrelo každému iba odporúčam, ale na vlastné riziko, nemusia ho totižto všetci tak dobre stráviť, ako sa môžu na začiatku mylne domnievať.

„Dvojitý život” a zároveň i vo väčšom štádiu už rozdvojená osobnosť javiskového herca Anthonyho Johna, ktorý dokonca asi ašpiruje i na prestížnu divadelnú cenu » Tony « , a tak sa teda bude musieť Tony ale riadne vyhecovať, aby jeho najnovšia (tragická) hra z pera anglického dramatika «Williama Shakespeara» , s názvom "OTHELLO" , vskutku naozaj stála za to, a keď sa k tomu následne pridá i naprosto majstrovský a strhujúci, odovzdaný, herecký výkon, tak totálne vypredané predstavenia na seba nenechajú dlho čakať, až publikum buráca od samého nadšenia, že skoro ani nedýcha ! Čím viac pribúdajú reprízy, tým sa čoraz viac stotožňuje so svojou postavou, kedy často počúva rôzne, vnútorné hlasy, ktoré mu našepkávajú všelijaké (ne)súvislé pohnútky, až už pomaly ani nedokáže vôbec rozlišovať medzi hranou fikciou a skutočnou realitou, a tak kde sa vlastne hrabe taký Laurence Olivier ? Ten sa našťastie dokázal úplne odosobniť od svojho partu, čo sa o Tonymu Johnovi nedalo celkom povedať, i keď sa popritom ešte snažil vrátiť k svojej bývalej exmanželke Brite, taktiež divadelnej herečke, predstavujúcej Desdemonu, ale nie je jednoduché dva krát vkročiť do toho istého vzťahu, čo si aj plne uvedomuje. Náznak akéhosi potenciálneho flirtu sa mu rysuje so sexy servírkou s masérskym certifikátom z talianskej reštaurácie Venezia, to jest s Pat Krollovou, ktorú by som si ani ja nenechal ujsť pomedzi prsty. To by som musel byť ináč totálny blázon. Takáto príležitosť sa totiž nikdy v živote neodmieta, ani keď by padali hromy-blesky, no zdá sa, že to nie je až také jednoznačné, a to i napriek tomu, že ju pôjde potom pozrieť... Ďalej už nebudem zbytočne spoilerovať, ale ak budete pozorne čítať riadky vyššie, dokážete si predstaviť ďalšie dianie za oponou, čiže interiér postupne splynie s exteriérom do jedného celku. / Síce maximálne rozumiem tomu, že fenomenálny Ronald Colman si svoju, oscarovú cenu stopercentne zaslúžil, ale už fakt nerozumiem tomu, za čo vlastne filmový skladateľ Miklós Rózsa obdržal toho „zlatého plešivca” , keď som ani bohvieako nepostrehol, že by bolo vo filme počuť výraznejšiu stránku hudby. Skôr pri divadelných sekvenciách pridal na dynamike, inak som ju takmer ani nevnímal. Vskutku ozaj bizarné skonštatovanie. Prejdem konečne k režisérovi Cukorovi. Zo začiatku má počin fantastické tempo s kľúčovou atmosférou, ale asi zhruba v (pred)poslednej tretine, sa pointa sama od seba rozuzľuje, čím sa automaticky vytráca samotná príťažlivosť snímku, ktorú v podstate dokážete bez problémov dopredu predvídať, čo je de facto - zrada voči divákovi ! Mierne nadpriemerný počin, ktorý je hoden 80 %, a tak možno v budúcnosti, ešte prehodnotím celkové hodnotenie ? Zatiaľ ho radšej ponechám po starom. PS: Pardon, skoro som zabudol na Shelley Winters, ktorá bola vo svojich 27. rokoch - neuveriteľnou fešandou...