classic

„Moje hniezdočko je horúce a nikde žiadny vtáčik...” • Vskutku som sa predsa trocha viac obával práve toho, že akurát v tomto prípade už akosi teda i obzvlášť naskakujem do »idúceho vlaku« s tým azda naprosto automatickým upozornením, že som zatiaľ vôbec nenastúpil ani v úvodnej stanici v podobe Krvavej svadby; ba dokonca ani hneď na tom nasledujúcom nádraží v podobe Carmen, a tak tým pádom som sa ani nijako extra zvlášť nestihol poriadne zoznámiť i s ústrednými dvomi cestujúcimi/predstaviteľmi v danom kupé - elektrizujúcim Antoniom Gadesom a temperamentnou Cristinou Hoyosovou; zatiaľ ale čo trebárs povedzme takého rušňovodiča - Carlosa Sauru; jednako trošku poznám, pričom táto špecifická, «muzikálna-tanečná-spevácka» trať, mi bola napokon máličko nezrozumiteľnou, v čom podstate zároveň spočíval i jeden z rozporuplných pocitov, prečo vlastne ma táto »pomalá železnica,« až tak príliš e-x-t-r-a neoslovila, resp. trošku „naivný príbeh s neustále sa opakujúcimi motívmi.” • Normálne by som ešte aj podotkol, že ústrední protagonisti boli mierne odsunutými na vedľajšej koľaji, kedy zrovna zase vtedy - mašinista znovu prehodil výhybku smerom na opačnú koľaj, ktorej smer následne smeroval do akéhosi formového cieľu namiesto toho obsahového - inými slovami chcem teraz naznačiť najmä i to, že obidva cieľové prvky [obsah + forma], sa postupným časom prestali držať v jednej línii či harmónii; áno, presne tak - rozdelili sa každý oddelene; kedy tentoraz si už hádam i konečne prichádzam na svoje v tom ponímaní, nakoľko - pomaly švenkujúca, až by som dôkladne zdôraznil, že fetišistická kompozícia obrazu + miestami i úplne nadštandardne prevedená choreografia z pohľadu účinkujúcich aktérov, vrátane aj samotnej umelohmotnej výpravy zo štúdiového, španielskeho ateliéru, ktorý sa mi mimochodom celkom na začiatku náramným spôsobom pred mojim zrakom prekrásne doširoka rozprestrel, aby proste začínajúci divák aspoň na malú chvíľu nazrel do hlavných kulís, kde sa bude vzápätí inkriminovaný dej pomaličky odohrávať, ktorý takpovediac zúplna zatienila technická stránka veci; citovaná o pár riadkov vyššie. • V takejto celej podobe by som tento španielsky, muzikálový, tanečný a spevácky titul - viackrát absolvovať už nechcel, za to ale niektoré špecifické čísla/výstupy - rozhodne áno; napríklad ihneď s tými tancujúcimi, sympatickými dievčatami, ktoré vešali mokrú bielizeň..., alebo možno i podaktoré ďalšie. PS: Ak by dajme tomu dostala viacej hereckého priestoru - predstaviteľka Lucie - charizmatická španielska tanečníčka - Laura del Solová, ktorá mi pripomínala svoju budúcu, hereckú kolegyňu -  Natáliu Portmanovú, tak pevne verím, že konečný výsledok by bol minimálne aspoňže i o rovný stupeň priaznivejším, pretože na hlavnú protagonistku Candelu v podaní Cristiny Hoyosovej - som si nemohol ani za svet zvyknúť, keďže mi z jej strany chýbala pravá ženskosť.

„Ako zvláštne, že môj najlepší príbeh sa odohráva v slepej uličke.” • Iránsky podvodník a náruživý cinefil - Hossain Sabzian - totižto následne vystupoval »pod pseudonymom,« ako skutočný, iránsky, filmový režisér - Mohsen Makhmalbaf, ktorý sa vskutku asi na dva týždne usalašil, čiže povedzme to presne tak, že sa skrátka «nasáčkoval» do zámožného domu rodiny Ahankhahových na 1. ulici, č. 16, z Golzarovej ulice vo štvrti Lavizane, keď im natlačil kaleráby do hlavy v tom zmysle, že práve pripravuje »nový film« s tým dôvetkom, že niektorých členov rodinky, by vzápätí azda rovno obsadil i do svojho nového filmu; najmä teda so synom Mehrdadom - medzičasom normálne už začal akosi pomaličky skúšať príslušné repliky, alebo dokonca i priestory domu - interiérové či exteriérové - by napokon mohli rovnako poslúžiť daným potrebám pre nakrútenie daného počinu, pričom mimoriadne silný, autorský tvorca v podaní - Abbása Kjárostamího, sa vari postupne rozhodol zrekonštruovať tento obzvláštne sebavedomý a zaujímavý, a k tomu súčasne i zvlášť realistický a dojímavý p-r-í-p-a-d s tým doplnením konkrétnej situácie, že naprosto ojedinelým spôsobom by zrejme mohol vzniknúť i akýsi „film vo filme” s mimoriadnym presahom v podobe CINÉMA VÉRITÉ [Kino pravda]; a ja som mimochodom z tohto unikátneho, iránskeho ARCIdiela - XX. storočia v kontexte svetovej kinematografie - nenormálne hotovým, až tomu skoro vôbec ani správne nerozumiem, aké unikátne d-e-t-a-i-l-y sa v danom Detaile vlastne neustále skrývali, kedy zhruba asi posledných 8 minút pred záverečnými titulkami - prinieslo neuveriteľnú, povznášajúcu kadenciu najsilnejších záberov, aké mi príslušný titul nakoniec sám vo vlastnej réžii ponúkol, a veď sa totižto ani poriadne nebolo čomu vlastne čo čudovať, nakoľko sa tým pádom iba spojili dohromady dve odlišné, a predsa rovnaké osoby, ktoré sa tak dlho hľadali, až sa konečne našli! • Jeden z najlepších cudzojazyčných titulov, aké som mal možnosť doposiaľ zhliadnuť, ktorého výpovedná hodnota je absolútne nadčasovou; to hádam najlepšie ocenia predovšetkým len najväčší cinefilní diváci, akí sa momentálne teraz ponúkajú...

Úvodná časť akejsi „kokerskej trilógie” [Koker je malá dedina v okrese Rudbar, provincia Gilan, Irán; pozn. recenzenta] - od vskutku naprosto čelného predstaviteľa: Iránskej novej vlny - Abbása Kjárostamího - mi následne predstavila akéhosi mimoriadne húževnatého hrdinu; čiže v tomto prípade teda najmä i ústredného, detského, iránskeho protagonistu!, t.j. 8-ročného žiaka ešte iba školou povinného - Ahmada Ahmadapoura z Kokeru, ktorý jedného pekného dňa, totižto zrovna celkom omylom zobral zošit svojho spolužiaka - Mohammada Rezu Nematzadeha, bývajúceho v neďalekej obci Poshteh s konkrétne až so štyrmi, roztiahnutými štvrťami! v týchto jednotlivých podobách: Mazevar(u), Khanevar(u), Kashevar(u) a Assemar(u), čo bude jednak i rozhodne obzvlášť »ťažký oriešok« ho niekde na jednom z týchto „pekelných miest” kdesi šťastne vypátrať, a jednak, ak mu ho neprinesie včas, tak vtedy prísny učiteľ Moalem nenormálne pohrozil akýmsi exemplárnym trestom v podobe vyhadzovu zo školy, čo je inak veľmi deprimujúca správa pre hlavného aktéra s akýmisi pozoruhodnými, «atletickými sklonmi,» ktoré v danej veci, mimochodom, zrejme naplno zúročí, nakoľko ho obzvlášte ťažilo svedomie... • Vezmite si, že daná trajektória z Kokeru do Poshtehu, nakoniec predstavuje zhruba okolo len nejakých cca 4,3 km, čo je približne asi tak isto, ako keď sa zase ja chcem vypraviť z mojej obce do Ružomberka - tzv. pešibusom, čo mi zvyčajne trvalo nejakú trištvrte hodinku [v súčasnosti ale jazdím na bicykli, a tak je táto trasa oveľa zrýchlenejšou], no zároveň s takým markantným rozdielom, že narozdiel od Ahmada, mám akú-takú predstavu o tom, kam ma nohy vzápätí naostatok [za]vedú, zatiaľ, čo trebárs on - ani zďaleka vôbec nie; totiž mi to najskôr celé pripadalo práve iba tak, akoby hľadal »ihlu v kope sena,« no i napriek tomu sa akosi nikdy e-x-t-r-a nevzdával; ba úplne naopak, čoraz viacej si veril naprieč celým spektrom dospelého prostredia, vrátane azda i toho nedospelého, ktoré sa mu tiež snažilo miestami pomôcť na jeho strastiplnej púti, plnej samých prekážok s nejednoznačným príchodom do cieľa. • A čo dodať na úplný záver? Jedine hádam iba to, že to bolo síce dosť krátke v rámci celkovej minutáže, ale súbežne s tým i celkovo autentické a dynamické, zručne nakrútené A. Kjárostamím, a ďalej taktiež i šikovne zostrihané samotným autorom, a to ani nehovoriac o samotnej kompozícii obrazu v podaní Farhada Sabau, ktorý bol nášmu odvážnemu hrdinovi neustále v pätách s dokumentárne koncipovaným nádychom, keď sa postavy občasne pozreli rovno do objektívu kamery, či je s nimi Abbás napokon spokojný...? Povedal by som, že určite áno!

„Frasquetta rozprávala svoju príhodu Busquerosovi, ten potom Lopezovi Soarezovi, ktorý ju zase rozprával seňorovi Avadorovi,” - z toho sa človek môže zblázniť, -  „všetky tie príhody začínajú prosto a poslucháč očakáva, že bude skoro koniec - lenže jedna historka plodí druhú a z nej vychádza tretia, niečo na spôsob veličín, ktoré možno deliť donekonečna.” • Áno, vskutku je to presne tak, a inak to už zrejme byť ani asi vôbec nemôže, keďže autor románovej predlohy - Rukopisu nájdeného v Zaragoze - Jan Potocki; ho jednak zverejnil už v roku 1805, a jednak ho zase i pomerne dosť šikovne obalil akousi »mnohovrstvovou fóliou« naprieč celým týmto, mimoriadne zdĺhavým, popretkávaným rozprávaním, ktorú najprv naprosto horlivý čitateľ, a až následne potom i celkom nedočkavý divák - postupne rozbaľoval, ako nejakú c-i-b-u-ľ-u, aby v podstate práve vďaka tomu mohol prísť postupne až kamsi na začiatok; alebo na „koniec začiatku a začiatok konca?” • Je to vlastne konkrétny «príbeh v príbehu,» etapovo aplikovaný i o akési ďalšie [mini]príbehy v ústrednej d-e-j-o-v-e-j štruktúre, a to konkrétne v samotnej nadväznosti na divoké eskapády hlavnej postavy - seňora Alfonsa van Wordena - šľachtica a kapitána galonskej gardy vo fascinujúcom stvárnení „poľským Jamesom Deanom,” čiže Zbigniewom Cybulskim, kde sa to mimochodom počas tohto, jednako však i trocha dlhšieho, filmového skotačenia, len tak akosi extra zvlášť zase hemžilo čo najrôznejšími, scenáristickými nápadmi, a k tomu azda i najšpecifickejšími výmyslami od výmyslu sveta, aké režisér W. J. Has - dokázal čo úplne najviac vyťažiť zo svojej vizuálnej vízie, a čuduj sa svete; že som z toho celého jeho rozsahu napokon nemal hlavu, ako dajaký jeleň, i keď musím súčasne rovnako podotknúť, že najlepšie by pasovalo absolvovať nasledujúcu projekciu v čo najkratšom časovom úseku - trebárs v dvoch po sebe nasledujúcich dňoch - pre lepšie ukotvenie a pochopenie príslušného titulu • Evokuje mi to taktiež i poľskú variáciu na „Dobrodružstvá baróna Prášila, ” na čo som si takmer ihneď spomenul počas sledovania daných dobrodružstiev hlavného hrdinu na kľukatej ceste do Madridu, a ktorý sa nie kompletne vždy - objavil v každej jednej príhode, aká sa mi ponúkala s tým dôvetkom, že tento čiernobiely, umeleckým spôsobom ladený titul - zároveň obsahoval i »pointu v pointe,« čo ešte priam prehĺbilo celkový divácky zážitok, ktorý ale automaticky nie je hneď určený pre každého jedného diváka → najskôr si to v celom svojom ponímaní vyžaduje čo najnáročnejšieho pozorovateľa. ← Magický realizmus v čo najčistejšej podobe ma napadá okrem toho doplniť na samotné ukončenie recenzie, vrátane i vydareného kinematografického diela, čo by malo teda publikum od danej veci hádam dopredu očakávať.

V titulnej Fáze IV, z roku 1974, sa to vskutku len tak akosi hrôzostrašne, a k tomu i úplne mimoriadne hemžilo čo najdetailnejšími zábermi - akýchsi zvláštnym spôsobom ["mimozemsky"] vyspelých, či povedzme ešte i obzvláštne jedovatých, a brutálne premnožených, arizonských mravcov, ktoré sa teda v tomto prípade rozhodne čo najviac odpútali od svojich mravenísk, aby skrátka čo najviac zdeptali nielen azda práve iba týchto dvoch univerzitných vedeckých pracovníkov v zložení staršieho Dr. Hubbsa & mladšieho Leska, ktorí zrovna prišli do tejto naprosto nehostinnej, arizonskej oblasti, študovať ich pomerne dosť atypické správanie sa, čiže tým pádom plánovali sa s nimi najskoršie len nejako zvláštne a účinne vysporiadať, resp. v podstate by sa dalo rovnako tiež podotknúť, že tieto mravce začali postupne študovať ich samotných, uzavretých v akejsi počítačovo vybavenej kupole - uprostred samotnej mravčej expanzie → so science-fiction a desivých, hororových prvkov, vďaka ktorým som sa napokon cítil celkom prazvláštne, akoby som pociťoval akési vnútorné mravčenie na dolných končatinách, ktoré sa začalo postupne šíriť naprieč celým telom, čo ma ešte oveľa viac znepokojovalo, ako tomu bolo vlastne na úplnom začiatku. • Jediný režisérsky zárez od amerického grafického dizajnéra - Saula Bassa, ktorý pravdepodobne počas svojej jedinej hranej vízie - popridával b-a-s-y aj na takých miestach, kde to nebolo vôbec ani nijako extra zvlášť zase potrebné, čím sa de-facto predsa začal trocha viacej znižovať i výsledný kredit daného titulu, ktorý aspoňže miestami vhodne vyvažovalo príslušné obsadenie v podobe Brita N. Davenporta a Američana M. Murphyho, ktorým ešte zručne sekundovala britská predstaviteľka Lynne Fredericková - s akýmsi neblahým osudom v pásme skutočných reálií. • Naopak, čo bolo podľa mňa skutočne fascinujúcim objavením na danom titule; je hádam najmä to, že všetky »mravčie sekvencie« doslova sršali nadštandardným, no zároveň aj sakramentsky desivým spracovaním, ktoré ako by ste [ne]normálne skúmali rovno pod «filmovým mikroskopom,» čo bolo určite najsilnejšou Bassovou stránkou v rámci celku; to by totižto asi vystačilo i na samotnú kapitolu. • Škoda tej celkovej veci v tom zmysle, že popri naozaj zaujímavo budovanému napätiu - titul na konci skĺzol do akejsi „surreálnej rozprávky,” keďže si avšak okrem toho taktiež myslím, že mal tentoraz proste omnoho navyše...

Ústredný a čínsky, a k tomu i kompletne dedkovský a ozajstne sympaticky poňatý protagonista - Majster Chu - sa vzápätí akosi neustále pokúšal asimilovať v novom prostredí, pričom mu boli naopak do cesty kladené i mnohé prekážky, ktoré si vskutku asi príliš teda ani [sprvoti] nezamiloval: I.) Rečová bariéra, i keď povedzme, že sa zrovna dohovoril so svojim synom Alexom, vrátane i vnuka Jeremyho - po mandarínsky; za to ale trebárs so svojou nevestou - Martou - akousi obzvlášť úzkoprsou a kariérnou spisovateľkou - sa zase po anglicky vôbec nedohovoril; II.) ďalej rovnako som  zaznamenal i akýsi odlišný stret kultúr, ako nasledujúcu prekážku, keďže porovnávať čínsku a americkú, resp. v tomto prípade akúsi new-yorskú kultúru na počiatku 90. rokov XX. storočia v podobe napríklad i aktuálneho rozmachu »video revolúcie,« a to konkrétne s tradične čínskejším, duchovnejším myslením/mentalitou/cítením, tak v tom určite bádať i nejaké podstatnejšie zakonzervované rozdiely, ktoré sa snažila hlavná postava intenzívnym spôsobom vyvážiť i pomocou cvičenia Tai Chi, akejsi «meditácie v pohybe,» no i napriek tomu sa zrejme stále nejednalo o zažehnanie napätých situácií medzi nimi, keďže sa do samého popredia postupne tlačilo; III.) spolunažívanie viacgeneračných príslušníkov v spoločnej domácnosti, t.j. starý otec na strane jednej, zatiaľ čo mladá, čínsko-americká rodinka na strane druhej, keď sa zvykne azda úplne i klasicky hovorievať: „že skrátka mladí chcú bývať sami,” tak vtedy sa už v podstate začínali celkovo rysovať i určité rozbroje v blížiacej sa forme disharmonických vzťahov, ktoré by mohli byť napokon priamo zapríčinenými; IV.) naprosto nezvratným procesom starnutia v rámci celkového ponímania; najmä to najviac takto pociťovala - rovesníčka tohto protagonistu, pritom ani on sám na tom nebol asi inakšie; V.) keď v záverečnej fáze nastával určitý zvrat v zmysle toho poznania, že si dotyčný hlavný hrdina naostatok aspoňže vyskúšal, aké je to vlastne osamostatniť sa...? A práve v tom čase bolo dianie vyšperkované autentickejšou atmosférou s akýmsi povznášajúcim účinkom v poslednom zábere. • Taiwanský režisér - ANG LEE - úspešne debutoval na poli hraného, celovečerného filmu presne vtedy, keď mal približne toľko rokov, koľko mám ja v tomto momente; dokonca ešte bol i o pár mesiacov mladším, no zasa nie najmladším v danom odvetví, pretože priam najideálnejšie je začať s režírovaním titulov okolo tridsiateho roku života, keď ale nikdy nie je neskoro s úvodným začatím, ktoré netreba príliš dlho odkladať na neurčito → vezmite si, že britský filmár Ridley Scott, začínal AŽ kdesi na prahu štyridsiatky s titulnými Súpermi. • Na chvíľu sa predsa zastavím i k ústrednému čínsko-taiwanskému predstaviteľovi v podaní Sihunga Lunga, ktorý ako teraz pozerám, si zahral vo viacerých tituloch; no tentoraz pravdepodobne vytvoril hádam i jednu z maximálne zapamätania hodných postáv, ktorá vám tak rýchlo z pamätí rozhodne nevzíde ► Zapíšem si niekam, že tento špecifický debut ma pomerne dosť oslovil...

Bezdomovkyňa, tuláčka, stopárka, cestovateľka, či povedzme dokonca i akási hippiesáčka, buďto poprípade ešte: „z každého rožku trošku,” pričom dané pomenovania sa teda najskôr úplne celé konkrétne vzťahovali zrovna na túto ústrednú, francúzsku protagonistku Simonu "Monu" Bergeronovú, ktorú síce na samom počiatku napokon našli, bohužiaľ, už celkom mŕtvu, čo našťastie ale vôbec nezabránilo vyrozprávať jej predchádzajúci, pohnutý príbeh v retrospektívnych pasážach; podobne ako to mimochodom už kedysi dávnejšie učinil i slávnejší predchodca v podobe Občana Kanea; no tentoraz i s akýmisi dokumentárne ladenými prvkami, z čoho následne vyplývalo najmä azda i to, že v prípade tohto titulu, sa rovnako jednalo o akúsi kombináciu hraného filmu a dokumentu, kedy zväčša prevažovala predovšetkým »filmová stránka«, ktorá sa pomerne častejšie opierala i o naprosto [ne]uprené pohľady rovno do objektívu kamery, čím jednoznačne naberala na «vitálnejšom rozmere,» i keď možno predsa i s istými, rušivejšími vsuvkami v rámci celého rozsahu rozprávania, a tak práve preto som teraz akosi mierne zmäteným, nakoľko sa intenzívne zamýšľam nad prostou myšlienkou: z čoho vlastne chcela táto významná režisérka Agnès Vardová, vyťažiť viacej? → Či to bola celková naratívna štruktúra, ktorá bola určite veľmi zaujímavo prevedenou a zvládnutou do celkovej podoby, alebo sa výhradne spoliehať iba na dokumentárny štýl, vďaka ktorému by v podstate dosiahla vyššej autenticity...? ← • Francúzska predstaviteľka Mony ["Lízy"] - Sandrine Bonnaireová - vskutku predviedla dosť nadštandardný príklad, charizmatického, čiže hereckého prejavu, à la one woman show - počas svojich životných potulkov naprieč francúzskym prostredím - plným všelijakých postáv, ktorých možnože bolo až cezpríliš, čo by bola zrejme i ďalšia [menšia] výhrada voči danému kinematografickému dielu, ktoré si i napriek tomu väčšinou udržiavalo nadštandardne vysokú, remeselnú úroveň! • O rovných desať rokov neskôr si napríklad zahrala i v Chabrolovom Obrade - po boku Isabelly Huppertovej, ktorú mi svojim voľnomyšlienkárskym cítením pripomínala. • Apropo, aby som náhodou ešte nezabudol, tak jeden zo štyroch Césarov vzápätí poputoval do rúk i o pár riadkov medzitým vyššie uvedenej ústrednej predstaviteľke, čo je to najhlavnejšie lákadlo, aké sa variže ponúka.

„15. augusta 1945. Japonsko oznámilo bezpodmienečnú kapituláciu. Taiwan bol oslobodený po 51 rokoch japonskej okupácie.” • „Manželka staršieho brata, Lin Wen-heunga, porodila syna. Pomenovali ho Kang-ming, to znamená Svetlo.” • V podstate by sa dalo danú situáciu správne ozrejmiť zrovna i v tom zmysle, že prvotriedny taiwanský, filmový režisér, Chou Siao-sien, ktorý následne a najmä vytvoril akúsi »taiwanskú odyseu,« skladajúcu sa jednak z pomerne dosť komplikovaných, medziľudských vzťahov, a to vskutku ďalej ani nehovoriac o samotnom rodinnom spolunažívaniu viacpočetnej rodiny, ktorá de-facto hrala ústredný prim naprieč celým týmto spektrom blížiacich sa občianskych nepokojov v samotnej nadväznosti na politické manévre, odohrávajúce sa v ťažko skúšanej krajine, a jednak zase nie úplne vždy som mal i naprosto dokonalý prehľad o tom, čo sa mi pred mojim zrakom postupne rozprestieralo, z čoho automaticky azda vyplývalo i to, že z prebiehajúceho diania som normálne miestami mával menší, chaotickejší pocit; keď som si vzápätí sám pomyslel: „Príslušné súvislosti s tým spojené; najlepšie pochopí predovšetkým postava, ktorej sa to osobnostne voľakedy priamočiaro dotýkalo, a nie úplný laik, akým v danej veci, mimochodom asi som; to určite nemôže vstrebať podľa svojho najlepšieho gusta, i keď by strašne veľmi chcel,” no i napriek tomu som sa snažil si udržať svoju pozornosť nad týmto pozoruhodným, kinematografickým dielom, v ktorom podal najlepší herecký prejav - jednoznačne mladý a začínajúci - hongkongský predstaviteľ v podaní Tonyho Leunga, ktorý stelesnil «hluchonemého fotografa,» Wen-chinga, čo je už samo o sebe hodne zaujímavé zistenie, a súčasne tento titul v podobe Mesta smútku; pre neho znamenal ← zviditeľnenie sa → inakšie ma dané obsadenie najskôr ani akosi príliš zasa extra neoslovilo; čiže nebyť k priamej dispozícii tentohľa predstaviteľ, tak výsledné hodnotenie by asi nakoniec bolo o stupeň nižším, než teda v skutočnosti už i beztak je. • Počas sledovania titulu sa ním doslova vinula i ústredná melódia, resp. celá hudobná partitúra má naprostý potenciál - osloviť potenciálneho diváka, k čomu by sa ešte mohla zároveň pridať i dejová línia v rámci celku, ktorú by možnože mohlo [d]oceniť trocha odlišnejšie publikum - narozdiel odo mňa, a pritom som vážne hodnú chvíľu uvažoval i nad štvorhviezdičkovým hodnotením, od ktorého som zrejme asi ani nebol priveľmi ďaleko vzdialeným...

„Film je nakrútený podľa skutočných udalostí. Postavy sú reálne.” • A vskutku sa tiež rovnako jednalo i pomerne dosť naturalistické zábery, ktoré si veru ani akosi zase príliš extra nebrali servítku pred ústa, resp. pred čiernobiely, surový objektív - kameramana Gaba F., čím sa proste neustále dosahovala tá mimoriadne potrebná - naprosto »realistická atmosféra,« v podstate najmä vďaka ktorej, som sa následne azda dokázal i naplno zžiť s týmto daným, mexickým prostredím, v ktorom zväčša len vystupovali iba akýmsi obzvlášť podaným spôsobom - podaní rozporuplní protagonisti na okraji spoločnosti; teda skoršie by som ich hádam charakterizoval, ako nejakých, «mladistvých delikventov,» zvyčajne koledujúcich si nie zrovna o akési, povedzme, vianočné spievanie kolied, ale najskôr len o poriadny výprask podobne, ako i práve prichádzajúci protagonista z polepšovne - El Jaibo, ktorý ako sa zvykne hovorievať: je pre štátny orgán známou firmou, kedy bolo vlastne len akousi úplnou otázkou času, kedy znovu tento »odporný grázel« niečo ďalšieho vyparatí, do čoho by chcel zrejme zatiahnuť i Pedra, bývajúceho na mexickej periférii, kde nemožno určite očakávať akési príliš veľké vyhliadky do budúcnosti; skrátka: chudoba chudobu bije! • Túto rannú, a k tomu i mimoriadne znepokojivú "buñuelovku", právom považujem za «majstrovské dielo» svetovej kinematografie, ktoré ma počas necelých deväťdesiatich minút - minutáže - nenormálne priklincovalo do sedačky, že som sa takmer pomaly nemohol totižto ani nijako zvlášť rozhýbať, tak som býval, akoby zasiahnutým z elektrického prúdu v samotnej nadväznosti na šokovú terapiu z akurátne prebiehajúceho diania, a to ďalej ani nehovoriac o úplne poslednom zábere daného titulu, ktorým daný autor už len trafil klinček po hlavičke; urobil za ním bodku s "!" výkričníkom. • Kľudne vám to môže pripomínať i klasické Mesto bohov, čo vás asi momentálne teraz konkrétne v myšlienkach napadlo, alebo ešte poprípade si aj na predchádzajúce Amores perros, pravdepodobne hneď spomeniete, no o-r-i-g-i-n-á-l je len jeden jediný, aký sa tentoraz ponúka, i keď ani kópie nemusia byť celkom od veci; záleží len na uhle pohľadu: vidieť všetky a potom správne posúdiť. • Konečne sa našiel vhodný titul, ktorý odo mňa nakoniec vyfasoval i plný počet *, pričom zároveň podotýkam i to, že som sa rozhodoval medzi štyrmi a piatimi, keď som sa vzápätí priklonil k plnému počtu, ktoré si podľa mňa rozhodne zaslúžia. PS : Nebyť vynikajúcich mexických predstaviteľov v hlavných úlohách - v zložení Roberta Coboa & Alfonsa Mejíu, tak konečný výsledok by asi bol len polovičným - neúplným.

...A síce sú mi postupne predstavené konkrétne povedzme až zrovna i dva manželské páry, bývajúce hneď vedľa seba v naprosto tesnej blízkosti; pričom z každého jedného páru je vidieť len pani Chanová na strane jednej, a zase pán Chow na strane druhej, keď ich pravých partnerov bolo vídať naozaj iba zriedkavo, ak ich avšak bolo vôbec niekedy i poriadne vidieť - to práve teraz asi ani nevedno správne potvrdiť či vyvrátiť; keďže bolo v podstate len naprostou otázkou času, kedy si títo dvaja »budúci milenci,« neustále sa stretávacími pomedzi ich hlavných, bytových dverí, si niečo medzi sebou vášnivého ["konečne"] i začnú, čo by si nakoniec vari mohlo udržať i pomerne dosť zachovaný, dlhotrvajúci charakter, no zároveň ale tiež popritom všetkom podotýkam i to, že akýsi tento pomalým spôsobom sa odohrávajúci, «[ne]stály vzťah,» ktorý normálne začínal naberať na obrátkach - si stále zachovával voľajaký „status quo,” obaleným pod rúškom tajomstva. • Špičkové, hongkongské obsadenie v podobách Tonyho Leunga, stelesňujúceho akéhosi spisovateľa a Maggie Cheungová, stelesňujúca akúsi sekretárku; jednak stelesňovali zadumaných protagonistov, ktorí podľa vízie hongkongského autora Wong Kar-waia - prednášali väčšie množstvo zvláštnych, a najmä len náznakových replík, keď takto podobne fungoval vlastne i celý tentohľa titul, ktorý úplne najviac pracoval len v samých náznakoch, a jednak som úprimne mával súčasne taký zvláštny pocit i v tom zmysle, že sa so scénami narábalo v takom ponímaní, ako by bývali akosi častejšie - skrátka nie vždy plne dokončenými, čiže tým pádom sa presne títo predstavitelia nemohli naplno realizovať, ako keby to asi učinili v opačnom prípade, v oveľa vďačnejšom scenári, ktorý im tentoraz, bohužiaľ, neponúkol toľko vhodných príležitostí, kde by aspoň naplno predviedli svoj herecký repertoár. • Čo sa ešte teda týkalo i kostýmov tejto ústrednej sympatickej protagonistky, tak by mi ani až tak zrejme neprekážalo, že ich každú jednu chvíľu vymieňala zo svojho pestrého šatníku za nové prírastky, no mimochodom jej väčšinou siahali až kamsi po celú výšku krku, čo sa asi súbežne premietalo i do jej hereckého prejavu, ktorý na mňa miestami pôsobil značne deprimujúcim dojmom, kedy sa mi občasne [za]zdalo, že máva menší problém s nadýchnutím sa čerstvého vzduchu. • Titul, ktorý doslova vysielal do éteru rádiové vlny, aký je strašne estetickým v rámci celku, čo vskutku možno ozaj i platilo, ale zase medzitým už spomínaná "náznakovosť" z jeho priamej strany - mu naopak hodne znižovala kredit, kedy som sa naostatok aspoňže dopracoval i k akémusi konsenzusu, že proste tentoraz znovu „forma zvíťazila nad obsahom,” a to určite vo viacerých faktoroch...