classic

„Občan Kane,” Charles Foster, korektná, imperiálno-novinová, s politickými (guvernérskymi) ambíciami, odhodlaná, a celkovo dva krát ženatá osobnosť, napokon umierajúca úplne sama v opulentnom paláci Xanadu so zákazom vstupu a s legendárnym »Káčkom« na bráne, v roku 1941, pričom tesne pred posledným výdychom, stihla ešte vyhŕknuť jedno čarovné slovíčko: „Rosebud” , čím si už nadobro spečatila svoju, povedzme, viac než sedemdesiat ročnú, bohatú, životnú existenciu so vzostupmi i pádmi, začínajúcu v roku 1871, že toto ale nie je žiadny rok narodenia, ale najskôr totálne zlomového, zimného dáta, keď si ho znenazdajky prišiel »adoptovať« bankár, W. P. Thatcher, čím nielenže nadobro vytrhol malého chlapca z náruče rodičov, ale zároveň si ho zobral taktiež i pod svoje ochranné krídla, t. j. stal sa jeho zákonným zástupcom. Ešteže sa aspoň stihol predtým poriadne posánkovať, keďže takýmto, bezstarostným dňom, je už rázom navždy koniec! Všetci si (od)teraz lámu hlavu nad tým, čo vlastne znamená ten: „Ružový púčik”? Mohlo by sa predsa jednať o niečo naprosto, neuveriteľne kľúčové, kedy reportér z novín "News on the March" , Jerry Thompson, sa rozhodne prísť tejto záhade na kĺb... Zvolí si presne takú stratégiu, ktorá by podľa neho mohla priniesť snáď najväčšie ovocie? Najprv navštívi Kaneovu druhú manželku, Susan Alexander Kaneovú, ktorej sa voľakedy tiež rysovala kariéra (ne)úspešnej, opernej speváčky, že by s ňou chcel hodiť reč, čoho nie je momentálne vôbec schopná, kedy iba lamentuje nad pohárikom. Od smútiacej vdovy svižne prešiel ku súkromným archívom, ktoré si síce aj strašne intenzívne (pre)čítal, keď došiel ku zaujímavým informáciám, ale až s následným pokecom u bývalého, dvorného spolupracovníka pána Bernsteina, sa konečne dozvedám, ako lišiacky prevzal "Denník New York Daily Inquirer" , ktorý čochvíľa nasmeroval do maximálnych a závratných výšin, kam pôvodne vkročil s naozaj dobrým priateľom, Jedediahom Lelandom, ináč divadelným kritikom, ktorý sa napokon stane jeho naozajstným recenzentom. Akurát došla na neho rada. A či vrchný sluha Raymond, takmer na samom konci, bude niečo prospešné vedieť, to je zase len otázne? Totiž, väčšinou opýtaní chodia iba okolo horúcej kaše, že viac-menej, nikto zrejme netrafí klinček po hlavičke...? Záhadnosť sa v podstate vyrieši samovoľne, a to s finálovým záberom, ktorý stále dokazoval, po čom respektíve Ch. F. Kane odjakživa túžil, po čom sa mu cnelo...? / Pre zmenu som zase ja kdesi čítal, že CITIZEN KANE sa umiestnil na 2. pozícii medzi najlepšie zrežírované snímky všetkých čias, hneď za prvým Godfatherom, ktorého ale "občan" zdolal na zlatej, medailovej priečke v rebríčku: 100 najlepších filmov amerického filmového inštitútu! Blahoželám. V obidvoch veciach je zainteresovaný Orson Welles, ako režisér a producent. To, čo predviedol v tak mladom veku, to na jednej strane nemá žiadnu obdobu, no súčasne na druhej, sa mu to už nikdy viac nepodarilo zopakovať, jeho „OPUS MAGNUM” . Nielenže exceluje pred kamerou, ako »fiktívna« postava Charlesa Fostera Kanea, ale zároveň si (ne)napísal i extra štipľavý a ostrý scenár, ktorý má na svedomí najmä Herman J. Mankiewicz (brat režiséra a scenáristu Josepha L. Mankiewicza), kedy sa očividne naváža do novinového magnáta Williama Randolpha Hearsta, ktorý sa tu uvidel komplet vo svojej kráse a potom ihneď začal horlivo bojkotovať uvedenie geniálneho filmu do kín! Aká strašná smola pre nadčasový snímok. Čiže: Zastáva 3 funkcie naraz: Herec, režisér a financmajster. Ďalej ešte prejdem k oveľa dôležitejšiemu profesionálovi, a to ku kameramanovi - Greggovi Tolandovi. Ten ináč obdržal štvrté, zemiakové miesto od American Society of Cinematographers, ktorí ho umiestnili do prvej desiatky znamenite nasnímaných snímkov celej histórie. Úžasná kompozícia obrazu aj so všetkými kamerovými postupmi od výmyslu sveta. Návod a príručka pre potenciálnych kameramanov. Montáž. Dokonalosť a precíznosť. Každý nejako začíname, Bob Wise, si vhodnejšie ani vybrať nemohol. Hudba. Majstrovský (skoro) debut Bernarda Herrmanna. Herecký ansámbel. Málo opozerané tváre, čo je len ku prospechu danej veci. Pochválil by som minimálne Josepha Cottena, ktorý si naštartoval svoju (plodnú) kariéru. Summa Summarum: V mojom rebríčku už teda ani viacej nemá pozíciu v prvej pätke, poprípade ešte i v rámci celej finálnej desiatky!

„Čarodejnice” sú bohužiaľ, nie extra dobrým filmom, zvyčajne venujúcim sa nielen samým ježibabám, ale aj trom malým, transformovaným myšiam, a to ani nehovoriac o tých veľkých, zmutovaných potkanoch, ktorými sa to potom v tom alabamskom hoteli v šesťdesiatom ôsmom roku, len tak hemžilo, až to bolo (ne)normálne chaotické ! Ak sa vám náhodou ešte neurobilo nevoľno, tak ste všetci tým pádom vrelo vítaní, a vy ostatní, trebárs so všelijakými potenciálnymi skúsenosťami s chytaním rôznorodých hlodavcov od výmyslu sveta, tak pre vás iba platí bočiť čo najďalej, keďže vám najnovší, filmový prírastok od niekdajšieho, režisérskeho vizionára Boba Zemeckisa, jednak extrémne zaťaží žalúdok, ale najmä budete neuveriteľne ľutovať každé jedno decko, ktoré sa rozhodne dať tomuto strašnému nepodarku, akú-takú šancu. Zišlo sa na ňom nespočet oscarových tvorcov, od herečiek Spencer s Hathaway, cez spomínaného režiséra Zemeckisa, až po producentov Cuaróna s del Torom, čo vonkoncom negarantuje automatickú a divácku atraktivitu, pretože tu sa čosi naprosto nepodarilo, kedy zhruba už po 30. minútach, si divák začne čoraz viac uvedomovať, že predovšetkým scenáristi, museli snáď spadnúť z jahody a udrieť sa k tomu i o hlavu... ? Možno vizuálne efekty a masky, majú nakoniec šmrnc, lebo tie bosorky často pôsobili strašidelne, ale v podstate išlo všetko akosi veľmi »hladko« , vskutku si predsa mohli dať trochu väčšiu námahu s dramatizovaním celkového deja, ktorý je tak plytký a jednoduchý, že postavy nemajú nikdy nič sťažené, ak vôbec (ne)počítam premenu detí na myši, ktoré sa s tým akosi ľahko stotožnili, čo je povedzme, dosť bizarné, až odstrašujúce ! Kde sú tie zlaté časy hravých Návratov do budúcnosti alebo napínavého Stroskotanca... ? Robo by mal podľa mňa začať vážne pomýšľať nad odchodom na režisérsky dôchodok... ?!

„Meg” je odvodeninou Megalodona, čo v gréčtine znamená: „Veľký zub” , bezpochyby výstižné pomenovanie, keďže jeho poriadne dlhé zubiská dosahovali astronomickej dĺžky viac, než 18 centimetrov, a tak mohol v naprostom kľude prehryznúť i takú veľrybu, ktorú si podával, ako takú úplne bežnú, olovrantovú delikatesu, že z krásy mu určite neubudlo, ba práve naopak, robilo ho to nesmierne šťastným, sa tak vždy pekne dosýta napráskať, veď by predsa nebol taký dlhý, ako týždeň pred výplatou, keď narástol do dĺžky 16-25 metrov, pričom jeho hmotnosť bývala väčšia, ako 35 ton, čiže v žiadnom prípade sa nejedná iba o nejakú, obyčajnú »žubrienku« , plávajúcu v nízkych vodách, ale o totálne opozitum, spočívajúce v obrovskom prehistorickom žralokovi, ktorý vraj pred niekoľkými miliónmi rokov vyhynul, čo asi nie je úplne stopercentná pravda, pretože podmorskí výskumníci z Výskumnej stanice Mana One, vzdialenej 322 km od pobrežia Číny, sa na vlastné oči presvedčia o tom, že očividne v tých hlbokých vodách Mariánskej priekopy, akýmsi nevysvetliteľným zázrakom prežil až do dnešných dní... V úvodnej sekvencii sa najprv zoznamujem zo záchranným potápačom Jonasom Taylorom, ktorý prichádza na pomoc uviaznutej, jadrovej ponorke, kedy táto záchranná akcia zrovna nevychádza podľa jeho predstáv... Strih. O 5 rokov neskôr spoznávam "ďalšieho" extravagantného miliardára Jacka Morrisa, ktorý jednak nielenže financuje tento ambiciózny projekt, ale zároveň tiež prebieha i ponorná misia, kde opäť dôjde ku kolízii, a tak prevádzkový manažér James „Mac“ Mackreides, včas zatiahne ručnú brzdu, keď zavolá na pomoc starého priateľa Taylora, ktorý ale ostal v nemilosti u niektorých ľudí z minulosti, asi najviac pri Dr. Hellerovi, a tak nie je dva krát nadšený z tejto návštevy. I napriek tomu túto výzvu prijíma. Medzitým simultánne Zhangova dcéra, oceánografka Suyin, nájde vlastný spôsob pokusu o vyslobodenie týchto troch zakliesnených, ale ani to sa bohužiaľ nestretáva s pozitívnym účinkom, i keď je od nich sotva, čo by kameňom dohodila, už sa to »žraločisko« jedno nepodarené, smrtonosne závratnou rýchlosťou blíži ! Dejisko je riadne prehustené, až sa mi z neho (ne)normálne zatočila hlava. Skrátka, to je už aj na koňa veľa ! Čochvíľa začne robiť veľkú neplechu a bude to ešte veľmi zaujímavé. / Filmári sa vyznačujú prostým heslom: „Zväčšiť a znásobiť” , až aby to bolo maximálne velikánske. Čím väčšie, tým zákonite lepšie ? Čítal som, že mal naozaj takéto šialené rozmery, i keď s tou váhou, je to už vskutku abnormálne. Je to neuveriteľne hlúpučké, až naivné, ale dá sa to zniesť aj so všetkými svojími neduhami. Režiséra Turteltauba, síce vnímam za ledva priemerného rutinéra, ale za doprovodu niekdajšieho dvorného kameramana Clinta Eastwooda, Toma Sterna, v podstate títo dvaja borci za kamerou, dokážu celkom obstojne zaujať, t. j. držať diváka v napätí. Výčitka predovšetkým smeruje k dôkladnejšej surovosti a brutálnosti, ktorá väčšinou absentovala, mohlo to byť o čosi viac krvavejšie, než bolo. Filmový rating spadal do hodnotenia PG-13, a tak tým pádom sme boli všetci ukrátení o tie všetky božské scény, ktoré si tu v skutočnosti zaslúžili byť. Filmové obsadenie mi neprekážalo, u Jasona Stathama, je možné prakticky všetko. Pozrite si to, ak máte chuť, ale extra viac od toho ani radšej dopredu nič (ne)čakajte, potom sa možno dobre pobavíte... ?!

„Sunset Boulevard,” Crest View 51733, Los Angeles, Kalifornia, blok 10 000, tak konkrétne na tejto adrese sídli istá, hollywoodska rezidencia, taktiež aj s naplneným bazénom až po uši, kde o 5 hod. ráno, je v ňom zrovna nájdená i mŕtvola akéhosi bezvýznamného scenáristu, a to s dvomi strelnými ranami v chrbte a s jednou v bruchu... STRIH. Retrospektíva a monológ hlavnej postavy, trvajúci po celú dobu. Posúvam sa o šesť mesiacov v čase. V činžiaku nad firmou Franklin and Ivar, býva druhoradý scenárista Joe Gillis, ktorý bohužiaľ dobré 3 mesiace nezaplatil splátky za fáro, a tak ho následne prídu navštíviť dvaja veritelia s tým, že ak čo najskôr »nevyrovná účet« , automaticky mu skonfiškujú šikovné autíčko Plymouth kabriolet, ročník 46, kalifornská značka 40R116, čiže tým pádom potrebuje rýchlo zohnať 290 dolárov, ináč sa má totálne po riti, pretože príde o svojho obľúbeného štvorkolesového tátoša ! Nakoľko sa mu to ale vôbec nepodarí, tak uteká, čo mu vôbec kolesá stačia, že na príjazdovej ceste zatočí úplne vpravo, kde naďabí na akýsi zaprášený, hollywoodsky palác, kde voľakedy bývali vskutku tie najväčšie hviezdy nemého filmu v 20. rokoch, typu - Fairbanks, Gilbert, či trebárs i Valentino. Jednak najprv zaparkuje auto do garáže, aby sa išiel pozrieť trochu bližšie, čo sa to vlastne pred ním všetko rozprestiera ? Už ktosi z okna pozorne vykukuje, kto si zároveň myslí, že dotyčný sem prišiel iba kvôli zomretému šimpanzovi, ale nie je to tak, totiž Gillis sa musí na určitý čas poriadne zašiť, a tak predsa vkročí na „posvätnú pôdu” , kedy sa čoraz viac približuje k vyhasnutej Norme Desmondovej, alias bývalej, snáď najväčšej hviezde tichého filmu, čo si o chvíľu i plne uvedomí. Norma už roky rokúce píše scenár o príbehu Salomé, keď pevne dúfa, že by ho potom mohol režírovať sám DeMille ? Dá ho následne prečítať Gillisovi, aby jej povedal, čo si o ňom (v duchu) myslí, to ani nechcite vedieť. Povie, že by sa zišiel skrátiť a doplniť o dialógy... A to je jeho úvodná vstupenka do spoločnosti herečky, ktorú zničil príchod zvukového filmu, pričom práve teraz sa ešte pokúša i o «comeback» , keď po častých telefonátoch z Paramount Pictures, konečne vycítila svoju (poslednú) príležitosť, kedy by sa predsa už mohli rozbehnúť kamery: „All right, Mr. DeMille, I'am ready for my close-up” . / Billy Wilder nakrútil film, ktorý sa pre mňa stal vôbec jedným z najobľúbenejších zo všetkých, ktoré som doposiaľ videl, veselo vyhrievajúcim sa na zaslúženej, v poradí štvrtej pozícií. V podstate, Swanson a von Stroheim, hrajú samých seba, a to ani nehovoriac o DeMillovi, ktorý akurát v paramountskej scéne č. 18, nakrúcal svoj vlastný film - Samson and Delilah, a tak mám naprosto unikátnu možnosť (u)vidieť exkluzívne, skutočný film vo filme ! Čiernobiela, brilantná, noirová kamera Johna F. Seitza, už viac temnejšia a čiernejšia byť ani nemohla. Bez hudby Franza Waxmana, by sa stopercentne jednalo iba o polovičný, ak nie ešte menší úspech, tak je extrémne dôležitá ! Bezchybný strih dodáva snímku potrebný švih a výprava zase potrebnú atmosféru, bez ktorej by sa to nikdy nezaobišlo. Čerešničkou na torte je priam strhujúci, herecký výkon Billa "gigola" Holdena, pričom výsledné 3 oscary z celkovo jedenástich nominácii, je ozaj žalostne málo, pretože minimálne herečka v hlavnej úlohe a kameraman, by si týchto »zlatých plešivcov« bezprostredne zaslúžili ! Kultová satira s množstvom popkultúrnych odkazov, ktorú si najviac užije nefalšovaný cinefil.

„Spectre” je akronym, ktorého skratkový názov v angličtine znamená konkrétne toto: »Special Executive for Counterintelligence, Terrorism, Revenge and Extortion« , čo následne ešte pre istotu preložím i do slovenského, vskutku ozaj ľubozvučného jazyka: « Zvláštny výkonný výbor pre kontrarozviedku, terorizmus, pomstu a vydieranie » , čiže tým pádom sa jedná o zločineckú organizáciu, ktorá je ináč duchovným dieťaťom Ernsta Stavro Blofelda, pričom jeden z jej vychýrených členov, Marco Sciarra, sa má akurát práve zdržiavať v Mexiku, kde zrovna prebieha sviatok » Día de los muertos « , kedy ho má skrátka James Bond na samotný popud, od posmrtnej správy M, chladnokrvne zlikvidovať, ale sprvoti to vyzerá tak, že medzi tou masou ľudí, to nebude mať vôbec jednoduché, keďže sa strhne neuveriteľná štvanica, ktorá sa snáď navždy zapíše do povedomia všetkých zúčastnených na oslavách, keď im vtedy lietal nad hlavami vrtuľník, z ktorého postupne vypadávali niektorí lotri, najmä už spomínaný Marco, a potom i pilot, čím nielenže tento špeciálne vyškolený agent zabránil teroristickému sprisahaniu, ale zároveň tiež "odcudzil" i prsteň, ozdobený štylizovanou chobotnicou, ktorý nosili také „zvrátené esá” , až sa mu hádam pomaly aj hlava zatočí... ? Podľa mena je vari nad slnko jasné, že bol Talianom, a tak pôjde následne do Ríma na pohreb, kde sa zoznámi s jeho vdovou, prekrásnou sexicou Luciou, s ktorou prežije krátky flirtík, a už má hneď v pätách i nebezpečného zabijáka Mr. Hinxa, s ktorým absolvuje totálne zbesilú naháňačku po rímskych uliciach ! Čochvíľa dokonca naďabí aj na ďalšieho »PÁNA« , zašitého v Rakúsku, bývalého vysokého predstaviteľa dcérskej spoločnosti Spectre-Quantum, teraz utečenecký zradca z MI6, a tak by sa dalo povedať, že p. White má už všetky dni dávno zrátané, no i napriek tomu na poslednú chvíľu poskytne Bondovi vodítko, kedy má ochrániť jeho dcéru Dr. Madeleine Swann pred okolitými nástrahami, čím v podstate (ne)vedomky prechádza do ďalšej fázy, že v tangierskom hoteli L'Américain, konečne zistí extrémne dôležité informácie, ktoré ho priam nasmerujú k Franzovi Oberhauserovi do saharskej púšte, z ktorého sa vykľuje nielen strašne ambiciózny »VEĽKÝ BRAT« , ale i ešte čosi extra, naviac, keď vo veľkomeste Londýn sa nakoniec rozhodne, kto z koho... ? / Po piatich rokoch som prehodnotil poslednú, 24. bondovku, ktorú opäť režíroval anglicko-americký režisér Sam Mendes s tým, že síce znovu nedosiahol na vyššie hodnotenia a má i o niečo nižšie, finančné tržby predchádzajúceho Skyfall, no i napriek tomu si skalopevne stojím za tým, že príliš nesklamal, i keď sa mu už možno nepodarilo vkročiť dva krát do tej istej rieky, stále sa jedná o veľmi vydarený filmový počin, ktorý najviac ohodnotia jednoducho tí fanúšikovia, ktorí videli čo najviac filmov s Jamesom Bondom, najideálnejšie je mať skompletizované úplne všetky snímky. Taktiež ide súčasne aj o akúsi "rekapituláciu" s Danielom Craigom, ale popritom je súčasne možné pozorovať i ďalšie inšpirácie, trebárs sekvencia bitky vo vlaku, mi automaticky pripomenula "conneryovku" Srdečné pozdravy z Ruska, a takto to funguje i naďalej. Všimol som si, že rejža vymenil kameramana Deakinsa za van Hoytemu, je to trochu atypické a (ne)štandardné, ale túto zmenu beriem na vedomie, ako veľmi prospešnú. Predtitulková, mexická sekvencia, je naprosto bravúrna, najprv si ide pekne na jeden, neprerušovaný záber, aby strihač L. Smith nám zakrátko na to ponúkol i naprosto unikátnu, strihovú montáž, ktorá si väčšinou udržiavala vysokú úroveň. Bondové dievčatá. Jedna lepšia, než druhá, aj keď talianská sexbomba Monica Bellucci má oproti francúzskej fešande Léi Seydoux oveľa menej priestoru. Castingoví režiséri asi obľubujú obsadzovanie oscarových hercov do záporných úloh všelijakých zlosynov, trebárs Bardem, teraz Waltz, a potom Malek, pričom Christoph mohol byť o trochu viac prepracovanejšou postavou, nebol až tak využitý (jeho) potenciál. Najnovšie bondovské špionážne dobrodružstvá, sú očividne dosť zmodernizované, čo mi na jednej strane lichotí, no na strane druhej, sa vytráca tá pôvodná atmosféra. Summa Summarum: O 5 rokov neskôr som zmenil hodnotenie z troch na štyri hviezdičky.

„Na skalách” by sa mal človek pohybovať predovšetkým v špeciálnej, trekingovej obuvi, ináč sa môže pomerne ľahko stať, že sa poriadne dokaličí, zároveň si k tomu aj vytkne členok, či nebodaj sa ešte doreže o ostré hrany, skrátka, bez patričnej výbavy už radšej ďalej ani na krok, pričom nádejná spisovateľka detektívok Laura Keane, sa zrovna podľa mojich odporúčaných inštrukcií extra neriadi, ale skôr si pôjde vytýčiť svoj vlastný spôsob, ako vyliezť a nezraniť sa... ? Má presne takú zvolenú taktiku, aká len jej vyhovuje, a to ani nemusí mať pritom obuté turistické topánky, alebo predsa hrozí, že nakoniec zakopne, až sa doslova poraní ? Áno, nakoľko si vôbec nič neobula, a ide s holými nohami, automaticky riskuje potenciálny úraz, aj keď si trochu naivne myslí, že ako dobre sa v podstate dokáže vyhnúť všetkým, nepriaznivým prekážkam, môže napokon preceniť svoje sily ? Sám aristokratický otec Félix ju na to jednak neustále nahovára, pričom onedlho jej bude sám asistovať s bosými chodidlami, čiže obidvaja sú duchom asi jogínmi, keď si tak veria, že sa im nič nemôže udiať. Konečne prejdem k merítku veci, ktoré sa bezprostredne týka tisícov, až hádam státisícov, či povedzme, miliónov manželských párov všade po celom svete. Vezmite si teraz takýto príklad: „On je extrémne vyťažený workoholik, venujúci sa prosperujúcej firme, väčšinou je stále niekde na cestách, a tak sa ponúka otázka, či by vari dokázal podviesť svoju ženu” ? Na to jestvuje úplne jednoduchá odpoveď: Buď áno, niečo medzi tým, alebo nie ? Avšak si ona nie je až tak istá, teda kývne na "vizionársky nápad" svojho otca, čím sa rozpútava kolotoč samých, nočných sledovačiek po osvetlenom New Yorku, kedy ani tak nejde o to celkové « podozrenie » zo strany manželky Laury a jej otca Félixa, ako skorej o »TEN« vzťah otca a dcéry, medzi ktorými to začína byť akosi naštrbené, lebo sám bol voľakedy sukničkárom, t. j. mám zdania vynárajúceho sa pokrytectva, či sa mi to iba sníva ? Vskutku, po tých skalách lezú iba dcéra s otcom, jedno vznikajúce nedorozumenie strieda druhé, vyčíta mu to, čo predtým robil im, čo jej tentoraz možno robí jej chlap, a tak sa natískajú hneď dva konflikty, ktoré treba vyriešiť, ale či sa to podarí, a či ju v skutočnosti naozaj cigáni, sa dozviem až v slnečnom Mexiku... / Najnovší snímok Sofii Coppoly nikdy spoľahlivo nefunguje, čo už vidieť podľa môjho kritického hodnotenia a ešte o moc kritickejšej, ale úprimnej recenzie. Jej pôvodný, ale strašne slabučký scenár, by určite lepšie napísala i taká študentka 3. ročníka Filmovej dramaturgie a scenáristiky v Banskej Bystrici ! Zvyčajne väčšina scén je neuveriteľne prázdnych, opakujú sa, ako taká obohraná platňa, a tak tým pádom ani bohvieako nezvláda prácu réžie, ktorá nestojí takpovediac ani za tú fajku dymu, a to ani nehovoriac o ozaj príšernom strihu, ktorý dokáže človeka ale nasrdiť ! Ani účasť hereckého matadora Billa Murrayho, automaticky nezaručuje i kvalitu úspechu, alebo, že je dcérou významného režiséra Francisa Forda Coppolu ( no a čo ?), je v podstate úplne to isté, pretože ani režisér takých trhákov, ako sú Krstní otcovia, nebol vždy počas svojej kariéry taký plodný, mal totiž aj oveľa slabšie filmy, ku ktorým by som sa ja osobne v jeho prípade v živote nehlásil, a presne to isté postihlo i jeho dcérenku, ktorá zrejme nakrútila jeden zo svojich maximálne najbiednejších filmov ! Nevedel som sa dočkať záverečných tituliek, ktoré nie a nie prísť, až som pomaly trpel, ako taký „Kristus na kríži” ! Naprostý nepodarok, ktorý ma (ne)normálne urazil !

„Zvláštne dni” , konkrétne sa v tomto prípade jedná len o posledné dva, so začiatočným dátumom 30. december 1999 a so stanoveným časom 1 hodina, 6 minút a 30 sekúnd ráno, a to s tromi šialenými výrastkami, ktorí sa akurát zrovna chystajú vylúpiť čínsku reštauráciu, pričom si to jeden z nich následne aj nahráva cez "SQUID" , čo znamená v preklade asi toto: „Nelegálne elektronické zariadenie, ktoré zaznamenáva spomienky a fyzické vnemy priamo z mozgovej kôry nositeľa na zariadenie podobné MiniDiscu na prehrávanie” a s končiacim sa na rovné »MILÉNIUM« , t. j. už 1. január 2000, čiže už po dvoch minútach a 46 sekundách po polnoci, kedy budem mať za sebou - neuveriteľne bujarú, silvestrovskú žúrku, na ktorú môžem sotva vonkoncom niekedy zabudnúť, keď sa mi tak predsa extrémne vryla do pamäte... Akýmsi prostredníkom celej „veselice” je/bude postava Lennyho Nera, ktorá nielenže kšeftuje s týmito diskami, kedy si môže kľudne prehrať napríklad i takú explicitnú vraždu prostitútky, ale aj súčasne prebieha v tomto prostredí i akýsi vojnový stav, ktorý majú pod taktovkou policajné zložky LAPD, keď i u nich sa určite nájdu nejaké » čierne ovce « , alebo pouličné nepokoje čoraz intenzívnejšie naberajú na obrátkach, a tak nie je žiadna núdza o potenciálnu zrážku - demonštrantov proti „cajtom” , ale toho zmätkového miš-mašu, je v podstate ešte oveľa viac, až si teraz normálne myslím, že autor scenára James Cameron, musel snáď pojesť samé, divé huby (muchotrávky), či opäť mal extrémne divoké sny, ako býva v jeho typickom zvyku, keď potom vymyslel extra digitalizovaného Avatara... ? Hlavný predstaviteľ Ralph Fiennes, ináč po celý čas vyzeral, ako Bradley Cooper, povedzme z Hangoveru, až som miestami mával problémy ich dvoch vôbec rozoznať, že akoby mu vari sám z oka vypadol ! Nemyslím to ani tak z pohľadu alkoholového opojenia, ako skôr tou fyziognómiou ? Ozaj, všimli ste si to ? Toto je tak násilný, filmový zlepenec, ktorý na jednej strane trvá dlhých 2 a pol hodiny, no na strane druhej, sa toho v ňom udeje toľko absurdne-prehnaného, až je to normálne (ne)sympatické, že im musím skrátka všetkým fandiť, lebo vidieť pohromade tak veľa všelijakých, bizarných postavičiek, sa stopercentne nevidí úplne každý deň, no zároveň to vidieť v celej svoje kráse znovu, už viac absolútne netúžim ! Po Bode zlomu sa režisérka niekoľkonásobne viac odtrhla z reťaze, že tu niečo nie je s kostolným poriadkom... !? Toto nie sú „zvláštne dni” , toto sú mimoriadne psie dni, aké by som prežiť nechcel ani v najdivokejšom sne. PS: Vo filme je absolútne nekontrolovateľný obsah teroru, ktorý je až samoúčelný, pretože netuším, čo si ním tvorcovia vlastne sľubovali ! Až mám dojem, že kvôli výslednému efektu... ? I napriek negatívnym dojmom, 60 % ponechám ! Oproti Point Break, sklamanie.

„Bod zlomu” v surferskej terminológii označuje miesto, kde vlny narážajú o výbežok alebo skalu, čoho si je agent FBI Johnny Utah i veľmi dobre vedomý, keďže sa potrebuje dostať na stopu štyrom ozbrojeným páchateľom, ktorí jednak nielenže používajú masky bývalých amerických prezidentov Ronalda Reagana, Richarda Nixona, Lyndona B. Johnsona a Jimmyho Cartera, kedy ich »JOB« spočíva v zameriavaní sa na pravidelné vykrádania los-angeleských bánk, ktorých majú na konte vyše dobrej dvadsiatky, a tak ich musí vari konečne niekto natrvalo zastaviť, že tým pádom ani na sekundu (ne)zaváha, len aby sa votrel do priazne šéfovi bandy Bodhimu, pričom sprvoti musí ísť na vec menšou okľukou, a to prostredníctvom kočky Tyler Endicott, ktorej najprv natlačí niekoľko kalerábov do hlavičky, čím bude pre ňu oveľa viac zaujímavejším, kde sa vskutku jedná v podstate iba o to, aby sa naučil poriadne surfovať, čo je vôbec úvodnou a úplne tou najdôležitejšou vstupenkou medzi túto skupinu surferov, čo milujú totálny adrenalín, ktorý im snáď navždy prúdi v žilách, skrátka, musia mať ozaj pevné nervy, keď po každej, úspešnej akcii, sa idú následne vyventilovať na Latigo pláž. Čo ale v takom prípade, ak ich ktokoľvek "vyruší" pri predposlednom záťahu, kto sa volá Johnny Utah... ? Odteraz už nemá žiadnu istotu, ako sa budú udalosti vyvíjať ďalej, ktoré sú buď v jeho prospech, čo asi vonkoncom (zatiaľ) nehrozí, alebo bude musieť kývnuť na požiadavky nepredvídateľného Bodhiho, ktorý ho momentálne drží pevne vo zveráku ? Hrať dvojitého agenta, sa zrejme vždy nevypláca, čiže dosť riskuje kvôli ťažkej úlohe, ktorá mu už takpovediac prerástla cez hlavu, kedy stojí na tenkom ľade, ktorý sa môže pod ním kedykoľvek prelomiť, no i napriek tomu, ešte nehádže flintu do žita, aj keď jednoduché to mať určite nebude, pretože Bodhi a Utah, sú neuveriteľne tvrdohlaví rivali, ktorí si nekompromisne idú za svojím cieľom... / Point Break, režisérky K. Bigelow a výkonného producenta J. Camerona, je vôbec jedným z najlepších akčných filmov, ktoré som v živote videl, teda aspoň do prvej polovice som to tak i pociťoval. Dovtedy to na mňa pôsobilo extrémne realisticky, že trebárs prestrelka so surfermi/narkomanmi, je priam strhujúcou, a to ani nehovoriac o naháňačke s jedným z nepolapiteľných prezidentov. Psychológia postáv funguje na výbornú, obalená rúškom tajomstva. Akonáhle sa ale odhalí identita agenta Utaha, film ide z kopca nekontrolovateľnou (hollywoodskou) rýchlosťou, čím sa uberali body smerom nadol, i keď si filmová kinetika udržovala vysokú kondíciu. Scenár je potom popretkávaný samým klišé, čo taktiež nie je nič príjemné, vtedy idú postavy hlavou proti múru. Prejdem k hercom. P. Swayze a K. Reeves, sú excelentní, najmä večný sympaťák Keanu hrá ako o preteky ! Dobrý bol tiež aj Gary Busey. Páčila sa mi i dynamická kamera Donalda Petermana. Výborný snímok, ktorý mohol byť aj vynikajúcim, čo je vlastne veľká škoda !? PS: Klobúk dolu pred tým, že tento filmový počin nakrútila žena, lebo to na to ani nevyzerá, skôr na režiséra medzi 30-50 rokov, ktorý si potrebuje namastiť svoje ego !

„Arizonský sen” je v prvom rade - surrealistická a nezávislá dramédia od sarajevského režiséra Emira Kusturicu, s účasťou balkánskeho štábu, súčasne s anglicky hovoriacimi hercami, ale našťastie sa odohrávajúca výhradne iba za oceánom na Aljaške, v New Yorku, no najmä v Arizone, citujúca najväčšie klasiky strieborného plátna, trebárs chronologicky podľa rokov, od North by Northwest, cez Godfathera II, až po Raging Bulla, s častým výskytom snových sekvencií s Eskimákmi a s lietajúcimi rybami, či tiež s naprosto čudným obsahom, a to ani nehovoriac o mimoriadne bizarných postavách, ktorým som sa jednak snažil plne (po)rozumieť, ale bohužiaľ, býval som z nich neustále zmätený ! Nielenže som absolútne nerozumel jednotlivým charakterom, ale taktiež mi neprestajne unikal i scenár spojený s chaotickou réžiou, z čoho sa nakoniec vykryštalizovali neuveriteľne dlhé dve hodiny a ešte čosi extra, čo bolo na jednej strane hrozne úmorné, až pomaly snáď vyčerpávajúce, no na strane druhej, sa to snažil všelijakými (ne)dostupnými prostriedkami vykompenzovať herecký ansámbel, medzi ktorými dominoval ešte ani nie 30-ročný Johnny Depp, ktorý sa mohol oprieť o skúsené Faye Dunaway a Lily Taylor. Zo všetkých zrejme najviac vyčnieval práve Vincent Gallo, ktorého citované imitácie filmov som si maximálne vychutnával ! Čo povedať na samý záver ? Vidieť znovu by som to už síce vôbec nechcel, ale svojich divných fanúšikov si film asi neskôr nájde, no ja k nim patriť nebudem, keď zároveň ku Kusturicovi sa tak rýchlo nevrátim...

„Piráti z Karibiku: Na konci sveta” , sú z môjho laického pohľadu - najviac najchaotickejší z celej, pôvodnej trilógie s celkovými roztržitými dojmami, no i napriek tomu si nakoniec udržali vskutku veľmi obstojné štyri hviezdičky, i keď možno už s istým výkričníkom, pričom trojka je iba o malý chlp lepšia, než jednotka, ale zase na dvojku nikdy nestačí... ! Totiž, drží sa takéhoto jednoduchého pravidla: „Všetci piráti, spojte sa” ! Keďže slizký Lord Beckett v predchádzajúcom dieli obdržal od Jamesa Norringtona výnimočný dar v podobe ešte stále bijúceho srdca Davyho Jonesa, a tak ho tým pádom drží v hrsti, zároveň ho môže vydierať, čiže spoločne sa snažia ovládnuť moria, t. j. zničiť všetkých (ne)dostupných pirátov, keď následne potom im v podstate už vôbec nič nebude brániť v tom, aby do poslednej bodky naplnili svoju megalomanskú víziu, ktorú sa našťastie snažia zvrátiť staré-známe postavy, ktoré budú mať určite o čo bojovať, ale súčasne sa do popredia vynárajú i mnohé, nepredvídateľné podrazy postáv, asi v takomto duchu, keď prvá vonkoncom nemôže (ú)plne dôverovať tej druhej, že trebárs tretia môže kľudne zradiť tú štvrtú, kedy takýchto všelijakých kombinácií, sa napokon ponúka neúrekom, a to je na tom asi to najzaujímavejšie, že si nikdy nemôžeme byť ničím poriadne istí, ako sa to vlastne komplet vykryštalizuje, že režisér Verbinski so scenáristami, nás doslova zaplavujú neuveriteľnými epickými bitkami na rozľahlom mori, a to za doprovodu zbesilého víru a neutíchajúceho daždiska, s intenzívnym rachotom diel, vo vizuálnom obžerstve s fantastickými efektmi, v spoľahlivej kamere Dariusza Wolskiho, áno, práve túto kompozíciu obrazu, som si doteraz maximálne obľúbil. Tie ďalšie sequely ma už viac-menej ani nezaujímajú, a tak zrejme už navždy ostávam verný len týmto dobrodružným blockbusterom z rokov 2003 až 2007 !