FlyBoy

Obroda cinéma vérité v podaní Canteta. Formálne precízna a silnú katarziu nesúca. Absencia dramatického oblúka, zavďačujúceho sa kliše i strojených hereckých prejavov. Číra autenticita se vším všudy. Obraz života...

[FF 2011, Bratislava] Vynikavé naštrbenie ideológie. Jak nezvrchovaného ľudu, tak politických subjektov a takisto nosná zámienka na zhadzovanie "objektívnosti" zo strany obrnených chytrákov. Demokracia (D1) versus Demagógia (D2), je úplne jedno z akého úhlu sa na to pozeráme, je šuma fuk či ide o radar, etnické alebo iné vachrlaté otázky a nezíde ani na tom, kto je v danej situácii nositeľom onej pravdy, pretože väčšina ju aj tak rada prekrúca-narába s ňou len podľa toho ako sa jej hodí. Volič (V1) versus Volený (V2), je zcela jasné, že každá strana bráni hlavne svoje záujmy, nazerá na ne predovšetkým jednosmerne, má v ich bránení "vždy" pravdu. Mätúcim popisom => V1 na základe D1 prístupi k voľbám aby po ich skončení mohol šíriť D2 s odvolávaním sa na D1. V2 vďaka aktivite V1 počas produktívnych sezón hlása D1, ale hneď pri prvom zaváhaní neváha podsúvať D2. Bezzmyselnou rovnicou => V1+V2=D1+D2. Môžeme prenášať, škrtať, krátiť, deliť, sčítať, odčítať, skúšať pomocné výpočty, napriek tomu riešenie ani výsledok nenesie bližšie vysvetlenie-je to blbosť. Rovnako ako mylná domnienka o nedotknuteľnej pravdivosti vlastného úsudku. Záleží len na tom, kto má aké postavenie, koho sa čo dotýka a hľa anabáza je vonku-preťahovanie lanom "is on". Vít Klusák/Filip Remunda tieto okolnosti vítajú a cirkus na i mimo Brdského "Peacelandu" zo zálohy znamenito ohlodávajú. To zapríčiňuje pohodlnejšiu odťažitosť, ale zasa prináša cenenú nezaujatosť (sic je zreteľné k čomu inklinujú viacej). Vybraná vzorka opýtaných respondentov či len voľné zachytenie prebiehajúcich jednaní, konfliktov, protestov mi asociuje s rozsiahlym "fish marketom Pike Place" v centre Seattlu. Identický ruch na pozadí nekultivovaného prekrikovania sa obchodníkov za účelom predaja tisíca mŕtvych-morských plodov s tým rozdielom, že tu nejde iba o kšeft, ale aj o kontrolu, netýka sa to zheblých potvôr, ale živých ľudí. Oboje vzbudzuje úsmevné posunky úst, oboje pri podrobnom zahľadení nasiera. Zasmejme a zanadávajme si spoločne, "Český mier" nám to umožňuje.

Rozprávkové kvílenie magického realizmu...

Urážajúce aj riadneho hráča pokru...

[FF 2011, Bratislava] Docela depkoidné, "frankensteinsky" nemilosrdné a bytostnú nenávisť-nechuť-neurózu statočne prezentujúce. Len keby to nebolo tak prízemne a rozplzlo podané. Nie je reč o uvádzacom úseku kedy Kornél najprv zámerne balamutí (telefonát, vianočný stromček) a potom začne (na place i mimo neho) hrozitánskym konkurzom ničiť nielen uchádzačov, ale aj nás. Počiatočné ukážky násilností vyvierajúce cez exportne obsadeného Rudolfa Frecska majú taktiež ťaživý dopad na nervovú sústavu-ich vyznenie je ozaj zásadné/príkre, no akonáhle sa fáza uvedenia/spoznania skončí a dôjde k preklopeniu do polohy uznania výchovnej absencie-nastane nevítaná stagnácia. Implantovaním "sklenenej" vaty opadá prvotný záujem, skratové konania strácajú podstatu, urputné snímanie "ničoho" zožiera, 70 min. trvá 140 a celok upadá do neplodnej fádnosti z ktorej ho nevytrhne ani (už viacmenej známa) "artová" koncovka. Na dosahnutie želaného premostenia by sa Mundruczó nesmel hrať na Tarra, musel by sa odprostiť od vnucovacích ťahov a mal by porozmýšlať nad tým, do akej miery má cenu negovať diváka. Lebo chyba nie je v predkladanom posolstve, ale v jeho "umierajúcom" interpretovaní, ktoré popri iných festivalových konkurentoch jednoducho neobstojí. Nemať takú slabosť pre maďarskú tvorbu, nasolím tam prísne dve, takto tri s výkričníkom.

[FF 2011, Bratislava] Vôbec nie tak hrozné napasovanie žánrových pravidiel a ich ironizácie do klasicky problémovej kostry konsolidačných snímkov. Docieliť tu žiadanú odozvu v zmysle vyrovnania sa s obdobím sverepého stalinizmu je kvôli prílišnej nejednoznačnosti takmer nereálne. Skôr ako vážne bilancovanie minulosti sa "Rewers" dá považovať za slušne natočený-čiernohumorný "crossover" starších i novších vypovedacích východísk. Paseku robí len neopodstatnené ("colour") okienko "nowadays" a jeho darobné pootváranie, ktoré spôsobuje sémantický prievan zapríčiňujúci odklon od oblažujúcej rozšafnosti v ("non colour") rovine "past". Ak pominieme tento zádrheľ, jedná sa o dobre zahranú, inscenačne streštenú, romanticko-dramatickú "noirovku", ktorej (podaktoré) okolité narážky dozaista neprináležia. Vratké 4* rušia, tutové 3* slušia.

[FF 2011, Bratislava] Hneď po skončení som si predsavzal, že sa vyvarujem pridlhých opisov, podrobných rozborov alebo zbrklých úvah. Uvediem preto len zopár nezamlčateľných predností, ktoré Vás dúfam presvedčia "Le Conseguenze dell'amore" vyhľadať a venovať im dostatok pozornosti.______1. Nevídaná geniálnosť herectva Toniho Servilla v koži Titta Di Girolama-osamelého, vyčerpaného introverta pracujúceho pre mafiu-jeho monológy, jeho osobnosť. Tlieskam. 2. Z kvalitatívneho hľadiska luxusná až ultimátna montáž záberov (orgastické jazdy, radikálne polocelky) a z nej plynúca neodolateľná atmosféra. Pôžitok, ktorý nemožno racionálne opísať, postačí sa len rozplývať. 3. Zdrcujúce ozvučenie cez špičkový elektronický (inštrumentálny i vokálový) "soundtrack" plný diegetickej hudby, ktorá je v ladnom súznení s výsostným vizuálom. 4. Scenáristická elegantnosť, postupnosť a gradácia. Nič sa navzájom nebije, naopak všetko do seba zapadá ako v tetrisovej skladačke. Žiadne vydierania, ojeby alebo prvoplánové istoty, len fenomenálna filmárčina s finišom ktorý si budete chcieť púšťať stále dookola._______Samostatná kapitola PAOLO SORRENTINO, ktorý tieto hodnotné fragmety spája v jedno KOMPLEXNÉ-nebojím sa tvrdiť-majstrovské dielo. Už po dvoch skúsenostiach si tohto chalana dovolím nazvať nastupujúcou ikonou európskeho filmu, pretože ten nekompromisný systém režírovania čo nastolil v “Božskom” má tu neodškriepiteľne pevné základy, ktoré sú mojich v očiach už tak vyzreté a BRILANTNÉ, že sa mi od samého dojatia tlačia slzy von. Zabudnite na “Single manov” či podobné maniere, čaká na Vás osudové strenutie ktorého výsledok je už vopred daný-odídete poznačení. 6*

Smutné a smiešne zároveň...

(SPOILERS) Je krajne vylúčené aby táto halucinogénna mindfuck haluz talentovaného provokatéra Noého oslovila širšie publikum. Je absolútne detinské od nej čakať ústretové gestá alebo ružové okuliare. Je maximálne zúfalé keď ju niekto považuje za samoúčelnú spleť epileptických flashov, regulerného POV/Gonzo porna či prvkov kontroverzného pózerstva. Neverím v posmrtný život, neužívam žiadny druh tvrdých psychadelík, nevyžívam sa v analyzovaní potratov, ale beztak považujem túto transgresívnu púť za nesmierne perfekcionistickú, iniciačnú a až démonicky sugestivnu._______Zápisky jednej noci: 1. Úvodné písmenové inferno podložené prudkým stroboskopickým blikaním za dunenia nerytmických a znepokojujúcich kopakov mi nezhovievavo odpaľuje dekel. Exkluzivita v plnom rozsahu._______2. Prológ first person pripominajúci „Skafander a motýľa“ (avšak tu) s vysokým stupňom intoxikácie prezrádza do akých sfér asi nahliadne myseľ závislého narkomana. Z bytu, cez schodisko až do klubu, prebieha proces spoznávania, prípravy a očakávania nastávajúcich udalostí. Už z neho je patrná inšpirácia Tibetskou knihou mŕtvych, ktorú možno označiť za akúsi - rozhodne iba - rámcovú bibliografiu celej práce._______3. Akt odosobnenia odštartováva jednak počiatok splynutia Oskara (Nathaniel Brown) s večným univerzom spojený s návratom do minulosti (búračka, posedenia, vysvetlenia) a nazeraním do budúcnosti (smútenie, blúznenie, potratenie), tak repetitívnu slučku potrhaných vzpomienok, kaleidoskopických vstupov do tunelov-otvorov-zákutí a pomalých prechodov/preletov cez steny-bloky-ulice ušpineného Tokia. Všetko sa miesi v jednu obrovskú/neusporiadanú koláž pohnútok plných strachu-temnoty-perverzie, ale aj súcitu-túžby-nádeje. Predmety sa zhmotňujú, časopriestor je porušený, pravidlá prestávajú platiť. Benoit Debie tu zastáva post kamerového mága, ktorého uhrančivé a "lietajúce" snímanie mizanscény posúva tieto podvedomé pochody do úplne iného svetla percepcie, do inej ligy prežitku._______4. Explicitne vyobrazená nahota a násilie. Záberi brutality z „Irréversible“ (hlava, znásilnenie) sú tu nahradené zábermi ostentatívnými (rodičia, embryo), ktoré síce tiež spôsobujú ujmu na psychike, ale nejedná sa o priame zhnusenie, ale skôr podprahové trýznenie. Dá sa v tom vidieť jak nástroj na dosahovanie vyšších, umeleckých mét, ako aj samoúčelne pózerstvo; vec názoru._______Gaspar Noé testuje limity znášanlivosti. Pravdu povediac, kráča po veľmi tenkom ľade a servítky si rozhodne neberie, no za to sa nemusí nikomu ospravedlňovať, existujú totiž ľudia ktorí jeho trúfalé gestá krížené s neobyčajným talentom (aj napriek prehnanej okázalosti) patrične ocenia. Patrím medzi nich a aj keď mám tu česť s dosť subjektívnym, nekoherentným a šialeným konceptom, tak „Enter the Void“ ako hraničnú impresiu DMT (bad) tripu prirovnanú k posmrtnému voyerismu uznávam za (zatiaľ) môj najintenzívnejší kinozážitok ever. Pripomína nespoľahlivú, ľudskú pamäť riadiacu sa nepísaným krédom: nejde o smrť, ale o život a dôležitý nie je cieľ, ale cesta...

Cenzúra pripúšťa tieto kľúčové výrazy => Krik, pľač, voľba, moc, banda, hanba…(SE)-Stručná, šablónovitá, ale aj faktická a nezaujatá. Kvôli žeravej medializácií a za službičku prehľadného ucelenia zaslúžilé 3*.