FlyBoy

Našťastie som zarytý odporca (komerčnými distribútormi pretláčaného) 3Dčka a takisto málokedy ustojím scestné bľabotanie (asi nahluchnutých) dabérov. Preto jasne volím originál a spestrenie nedelňajšieho dopoludnia po boku mojej zlatej tmavovlásky sa môže začať. "Tangled" je v skutku podarená záležitosť, ktorej poslanie, zacielenie aj vyplnenie má už pri úvodnej zvučke známeho adresáta. To však nebraní ani takmer švrťstoročnému chlapcovi nájsť si čosi požívateľné pod zub a nechať aspoň na moment rozplývať sladkú chuť detstva. Žerem tátoša Maximusa - jeho priebojnú bodylanguage, rešpektujem žubrienku uhrančivku - jej kamuflážne triky, berem kyprú iróniu aj srandičky typu transformer 's jump a toť vše. Muzikálne slabšie než nedávny "Princess and the Frog", koloritne menej odzbrojujúce jak dávna "Little Mermaid" a oproti napríklad "Treasure Planet" pokrokovo málo zdatné. Čiže taká milá oddychovka bez pridanej hodnoty s feši premenou zatratenej princezny Aguilery na budúcu kráľovnú Imbrugliu.

S prevažnou znalosťou nabušenej filmografie W.A. si dovolím podpísať, že "September" patrí medzi tie najmenej zábavné štúdie partnerských vzťahov. Netrápia ma neatraktívny herci (doba je doba), neubíja ma oprostenie od typicky uštipačného dobiedzania (pauza je pauza) a dokonca si ani nemyslím, že by dlhotrvajúce slovné výmeny boli totálne o ničom. Len sú občas bezpredmetné a neobnášajú to, čo ja rád-ten kultivovane strelený esprit, ktorého má tento múdry škriatok na rozdávanie, ale tu ním akosi šetrí, vlastne sa ho zdráha takmer úplne. Počúvam ubolené slová, sledujem nenaplnené túžby a súcitim len čiastočne. To však túto interiérovku nezráža do zóny zanedbateľnosti, pretože je stále sakramentsky pravdivá. "Prečo sa obliekaš ako poľský uprchlík?"

Návraty bývajú zložité, ale väčšinou sympatické. Besson zosiela dlhonohého anjela ktorý sa nezdráha robiť poriadky s parížskym podsvetím, vyrovnávať dlhy smelými stratégiami, zastávať post priateľky, psychológa či bodyguarda a pomáhať tak stroskotanému pajovi. Ten na ňu zo spodu uprene kuká, najskôr sa prieči, potom všemožne juchá. My pozeráme na jej nohy, on do jej očí, nastávajú nečakáné zmeny, ako sa táto stretávka vlastne skončí? Blbo. Stred však (aj napriek občasnej bezpredmetnej ukecanosti) ujde, úhľadné záberovanie Arbogasta tiež, tak nač tie posmešky, nač ten rozruch. Poznáme predsa x horších predpisoviek a navyše je počas celej 90-minútovky patrné, že Luc nemá v úmysle lietať ani moc vysoko, ani moc nízko, ale pohodovo-niekde medzi.

Bol som spútaný, koncertom Malého, odhodlanosťou Špačka, netypizovanosťou Štindla. Nominácie na Českého Leva maximálne kvitujem, psychologický diktát v ktorom ústredná postava využíva kombináciu mimík, gest a taktík tých najvychytralejších hajzlíkov pod slnkom ako Terence McDonagh, Hans Landa či Daniel Plainview nemôže jednoducho sklamať. Nevynimajúc osobný vklad Ondreja z ktorého priam mrazí a profil prepnutého fízla vkusne dokresľuje. Konzekventné kulisy, neopočúvaná jednotaktová klincovačka aneb nevrlý glitch a pikantný kamerový fetiš. Rozbor (post)normalizačného obdobia sme tu mali už nespočetne krát, lenže len máloktorý z nich bol tak rigorózny, skľučujúci či tiesnivo varovný. Niektorí sa oháňajú, že chýbajú motivácie, konzistencia, prekáža kalkul, neodôvodnenosť, zabudli však dodať: "rovnako ako vo vtedajšom režime." Milí zlatí priemer to rozhodne není.

Krištáľovo čisté. Kitano si uctieva Kurosawu, kultúrne zvyklosti, rozmer spravodlivosti, vytvára priesečník prístupov starých s tými novými a pridáva sa tak k autorom, ktorým nezáleží len na spätnom oslavovaní vlastnej minulosti, ale aj na súčasnom zosílení už beztak silného fenoménu. Nemá však za potreby okolo toho robiť zbytočný humbuk, ťaží z rytmizujúcej zvukovej stopy (súvzťažnosť s oraním roľníkov), "vyblednutého" filtrovania (asociuje vtedajšie spol. pomery, tj. chudoba vs. krutovláda), neunáhleného tempa (odpovedá plíživému putovaniu maséra Zatôichiho), westernových stretov (založené na choreografickej i obrazovej šťavnatosti) a hédonistickej formy (dovoľuje nasávať a naplno si užívať vyššie uvedené postupy). Takeshiho umelecká mutácia exploatácie je harmonická, mohla (v prospech veci) vyznieť závažnejšie, no i napriek tomu vzniká výberový výtvor o vyrovnanosti, sústredenosti, pomstichtivosti a preto neostáva nič iné ako sa z tejto nádielky iba úprimne tešiť.

Snáď si nikto nenamýšľal, že by kauzu heparínového vraha niekto nechcel zneužiť, akokoľvek z nej nevyťažiť. Média prahnú po senzáciach, bulvárnych či tragických, kŕmia nimi masy a tie ich na oplátku podporujú svojou pozornosťou. V rovine č.1 u mňa narušený mladík so striekačkou pána Svátka body nezískava a len zapadá pomedzi ďalšie, na nešťastí parazitujúce projekty. Rovina č.2 dáva na zreteľ, že aj keď "Hodina" obnáša kopu nedotiahnutých/tápavých partií, tak sa jedná o slušný príspevok v rámci exploatácie. Dá sa teda prepáčiť naivnosť, ktorá priam zapácha ako nemocničný puch, dá sa odhliadnuť od pomotaných časových periód, ktoré pripomínajú teleportačné cvičenia, dá sa neviazane brať prvoplánovosť, ktorou na seba jednotlivé scénky veselo upozorňujú. Má to mnoho realizačných múch a iba jednu nadržanú sestričku, ale ako "česká exploatácia" mi to robí celkom radosť.

Moc sólových survivalov som zatiaľ nemal možnosť preklepnúť, na disku mám zahrabaný "Buried", "Útek do divočiny" len plánujem a ani radšej neodhadujem ku koľkým prežitiam/obetám sa v budúcnosti ešte dostanem. Do ticha som však v Andách hlboko spadol, ostal som nemý, do bezradnosti Blue John Canyon pomaly upadám, ale smelo odchádzam. Čo z toho vyplýva? Obidve skúsenosti sú v mojich očiach svojsky iskrivé s tým, že zimné peklo ma spálilo o dosť viac než to tropické. Boyle vsádza na štýlovosť, čo mu hladko vychádza, ale zabúda na to podstatné, psychologickú prepracovanosť, čo mu už až tak nevychádza. James ide až na dreň, škoda, Danny nejde, ale aj tak mu patrí moje poďakovanie za vlastné sprostredkovanie poučného, animálneho a neoblomného zápolenia o holý život. Aron Ralston nemal rozum, ktorý by ho pozastavil - bol potrestaný, mal však predtuchu, ktorú svojou obetavosťou naplnil - bol obdarený.

Tzv. "krízová dokumentaristika" je sakra zložité, ale aj závideniahodné remeslo. Neľahké tým, že si vyžaduje pozornú prácu, širokánsky rozhľad, vyváženú kritiku, záživné tým, že rozširuje záujmové obzory, pomenúva problematické partie, zasadzuje polemického chrobáka. Len málokedy nestranne uvádza pre/proti, iba občasne sa opiera o konkrétne štatistiky/čísla, nebodaj pozitívne rieši dané mrákoty. Jej gro sa vyznačuje prevažne agitáciou, získaním/podchytením si respondenta do takej polohy, aby došlo k poznaniu, prehodnoteniu alebo zváženiu onoho rizika, ktoré nám teoreticky/prakticky hrozí. Ja viem, že vy viete, no prečo si vedomosti neoprášiť :-). "Crude Awakening, A: The Oil Crash" je presne taký, založený na pregnantných hypotézach/odhadoch podložených odborníkmi, čo mu vôbec neuberá na globálnej potrebnosti, kedže na hladine pravdivosti len nepláva, ale sa aj ponára a k dnu platnosti mu nechýba veľa, ak ho už náhodou nedosiahol. Pomedzi súborné kúsky ho však kvôli neovládateľnej deformácií radiť neviem/nechcem, správne slovo asi nenájdem. Preto aj keď s ním na cca. 90% súhlasím, dám príležitosť rozboru tejto látky ešte iným, možno detailnejšíe zameraným skúmateľom.

Oficiálne azda jeden z prvých, nie až tak nadupaných zostrihov o vzostupoch, zlyhaniach, taktikách ringového hopsalu, fanatického rečníka i najžiadanejšieho bijca široko-ďaleko, nadto ešte spoznávačka s touto sekciou=akurátne, nenáročné učivko. Po "Thriller in Manila" taktiež len moja skúška správnosti o tom, že perpetum mobile menom Ali nevlastní len dentálnu pravačku/bleskurýchle nohy, ale aj poriadne vypestovaný sklon k chvastúnstvu, zaslepenosti a hlupáctvu, ktoré z  neho priam kypia. Znervóznenia, osočenia, poníženia, pred aj po. Človeka to kde tu pobaví, no pri triezvom zamyslení automaticky zarazí. Božský boxer-buran.

Meditačné priblíženie iného (dotykového) vnímania zvukových vibrácií hudobníčky/skladateľky Evelyn Glennie ma po menšej odmlke od príbuzných vnemových sústredení znovu očarúva a pripomína mi, že nezáleží len na tom koľko je komu dané, ale aj koľko je kým odovzdané. Slovom, každý má právo participovať, účastniť sa, byť prepojený, musí však načúvať, otvoriť sa a vložiť do procesu splývania energiu z celého tela. Hmatové, dychové a duševné cvičenia v kakofonickej podmanivosti a dokonale očistný zážitok...