FlyBoy

Historický milník nielen v odpaľovaní zodpovedne stočených "Mary Jane" šulcov, ale aj neobyčajná matéria opisujúca stavy pod vplyvom THC na ploche hraného filmu. Obsahuje všetko, čo si táto téza vyžaduje-dvoch spráskaných kamarátov/huličov ktorým šťastena praje v každom prípade (bubeník Anthony Stoner stretávajúci gytaristu Pedra De Pacasa), cestu odniekiaľ niekam spojenú s "tučnými" opletačkami (výletík z Mexika do L.A. a jeho náležitá výplň-dymová clona, mníšky, "Pot mobil", "Bee Gees", koncert, etc.) a samozrejme postoj neposlušných "slackerov" doplňujúci ich recesijnú ignoranciu spol. konvencií (bohovský/é výsmech/zhulenie policajta, verejné inhalovanie/neskrývanie makaku, ľahostajné/ý vymanenie/únik z tradičných rodinných hodnôt za účelom žiť odlišne, spontánne, slobodne). Vtedajšími inzerentami odmietaný recept na "výrobu trhaviny" je v súčasnosti použitý/modulovaný v mnohých podarených ("Pineapple Express", "Harold & Kumar Go to White Castle"), nepodarených ("How High", "Harold & Kumar Escape from Guantanamo Bay") a trápnych ("Dude, Where's My Car?", "Half Baked" ) napodobeninách. Žiadna z nich však nemá v sebe ten ranný-neprekonateľne okúzľujúci štýl. "Up in smoke, man"…

Tuzemský názov konečne priamoúmerne zodpovedá obsahu. "Kurevská nakládačka" fakt kurevsky naložená je a predložím k tomu aj pár pováženia hodných argumentov._______1. Tri ehm sympatické slečinky-lesbičky, ktorých proporcie rozkývu aj obete frigidity a ich spomalené štúdie patria zatiaľ medzi tie najviac nadržané. Týmto dámam na vstup do chlapského teritória netreba bazén s bahnom, stačí im fľak kalifornského prašanu, rozbitá hubu plná vulgarizmov a buď metodika silových chvatov alebo "stokilové" kanóny. Scéna oblievania sa s kýblami vody je naozaj famóznou provokáciou a podvratným ťahom zároveň, uživateľ JFL to vo svojom komentári trefne približuje._______2. Zdánlivo krehké ženy tu preberajú tzv. "nutkanie boja" od odjakživa tvrdo sa tváriacich mužov. Tým, ako "nežne" i naivne substitujú zlozvyky pohlavia male pridávajú k svojmu bezpredmetnému preťahovaniu sa o diamanty aj antifeministický rozmer. Slovom, význačný posun prejavu female osobnosti so sebareflektívnym usmernením._______3. Chutné camea (Sorbo-Herkules, Lawless-Xena, O'Connor-Gabriella) a priliehavé titulkové exhibície._______4. Na rozdiel od iných pokusov priblížiť staré vykopávky (napr. až moc parodizujúci "Black Dynamite") sa Jacobsonovi cez svojbytnú pastiš celkom darí poukázať na onu prostoduchosť/ráznosť tak typickú pre tieto úfrky (zdroj: "Faster Pussycat Kill! KIll!"). Škoda tých papundeklových vracačiek, pominutelných point či už vyprahnutých rozdelovačiek, mohol to byť zároveň aj plnokrvný girlsploitation. Neva, ako príspevok do subžánru girls with the gun je to jedna veľká paráda.

Vložím Bluray disk, pozriem si to v HD kvalite, vypeckujem to v DTS režime-och tie nadtisícové rozlíšenia a nadrámcové "sound" systémy, pošuškáva sa čo raz častejšie. I keď tieto pokrokové metódy nevyhľadávam a spoľahlivo ma míňajú, tak sa zriedkavo nájdu unudené chvíle, kedy vysoko definovaný obraz priateľsky preberie. Nuž, vizážisti sa blysli a musím uznať, že čo sa týka našminkovania Mili a jej hracieho priestranstva sa jedná o jednu z najvyfešákovanejších snímkov ("TRON: Legacy" vyrovnane sekunduje) posledných mesiacov. Nebyť tej vlezlej vážnosti, nezmyselnej naťahovanosti a prudkej tuposti, tak si "After Life" trúfam označiť za zvodnú prehliadku novoprijatých technológií a postupov v rámci herných adaptácii s predsavzatím patrične odjebať pochybnosti, o tunajšej - podotýkam - nezábavnej (!) pokleslosti. Takto je to prevarené papaníčko predovšetkým pre puberťákov založené na únavne onanistickom interpretovaní celého hybridu, tá debilita fakt nebaví, ale otupuje a nezachráni to ani (d)obrý kladivár či monštruózne kolónie nemŕtvych. A ak by náhodou niekto chcel namietať, že nerozumiem poslaniu no brain atrakcií, tak mu odkazujem, že ho vnímam rôznorodo a (v kontexte progresívneho žánrového establishmentu) pri výbere preferujem blbnutie skôr fleischerovského alebo snyderovského rázu. Istá *.

Totožná osnova ako pri "Sicilian Girl", len s vernejšie a sympatickejšie stvárnením hrdinom. Sporadicky sa objavujúca fazóna "Gomory" oku ulahodí...

Dosť si zakladám na tom, aby film nielen vyjadroval, ale aj vyzeral-to popierať nemienim. Napriek tomu som naklonený aj výtvorom, ktoré sú tzv. esteticky holé-teda nedbajú na svoj vzhľad a sústreďujú sa v prvom rade na minuciózne zachytenie (ku príkladu) existenciálnej problematiky. Avšak prípady v ktorých dochádza k súladu krásy vonkajšej s tou vnútornou sú proste k nezaplateniu. Posledné vety naznačujú, že práve "Single man" by mohol byť tým nezaplatiteľným produktom dosahujúcim žiadaný rezultát. Veru, neni to tak a na rovinu-mrzí ma to. Obyčajne prežívam rôzne modely sugestivnych spomaľovčiek, plačlivých husľových variácií, meniacich sa rastrov, fascinácií detailom, retrom, motívom, ale aj keď ma tieto blahé pomôcky/priority dokážu privádzať do rozpakov, ich prehnaná početnosť chtiac-nechtiac škodí. To priamo súvisí aj s nedodržaním si zdravého odstupu debutanta Forda, ktorý ešte (logicky) nerozozná únosnú mieru v správnom/vyváženom prerozdeľovaní/dávkovaní vyjadrovacích prostriedkov a myslí si, že keď do svojej senzibilnej výpovede naperie všetko pod tlakom (respektíve hromadne), tak automaticky dosiahne akési emočné rozpoloženie. Pri nezávažných témach takéto pokusy nevadia-oživia ich, pri závažných áno-zastrú ich, ale kladné prijatia chápem a všetkým (aj Tomovi) ich nesmierne prajem. U mňa to však škrípe, pretože od slzopudného a rozcíteného defilé vyžadujem čosi viac, ako len koncentrovane načančaný, vierohodne skompletizovaný reklamný spot s pár lapidárnymi zábleskami. Plus, k akademicky vycíbrenému výkonu Colina Flirtha si kvôli všadeprítomnej "Gucci" nažehlenosti vzťah nevytváram, o skutkovom preukázaní právoplatnosti súžitia dvoch rovnakých pohlaví ani nepolemizujem-nato je to príliš povrchné a ako bolestný príspevok o strate partnera, následnej osamelosti so samovražednými sklonmi to usilovne háji svoje farby a zasahuje ma presne mierenou ranou. Kiež by ta rana bola hĺbková a nebol to len gumový projektil.

All in one pre začínajúceho zabijaka. Neberte to doslovne, ale vedzte, že úzkostlivý grobian Arthur Bishop tu rad radom zosmiešňuje niekoľko modernejších, zbrojným arzenálom vyspelejších najomných vrahov. (SPOILER) V cynickom ťažení snajpruje na krátku vzdialenosť, odčíta z pier ešte lepšie než Chuck Norris, roztápa obete v kyseline, riadi terénnu Crossu na rovnakej úrovni ako Robbie Maddison, hádže časované bomby pod kolesá, traktorom s vysunutou radlicou prekacuje autá do priepasti, odpaľuje byty, lode...autá. (KONIEC SPOILERU) Samozrejme bez mihnutia oka a s precíznosťou zbehlého opravára starožitných hodiniek. "Mechanic" je vábne rozvoniavajúce dobové žrádlo, ktorého prenikavú chuť mierne zastiera len priveľa prílohy. Inak relevantný dôkaz o nesmrteľnosti/nenapodobniteľnosti 70's a o tom, že z postu školiteľa nadchádzajúceho mechanika sa môže kedykoľvek stať riadna fuška.

S tunajšími modrými číslami sa rozhodne nestotožňujem a jediná bublina, ktorá čaká na splasknutie nesie v sebe nádejné vyhliadky o odhodlanom comebacku neposlušného Stona. Nielen suprové cameo Sheena juniora, vychytené vyzváňanie mobilu finančného dravca či objektív ako nástroj na oslavu "Veľkého Jablka", ale hlavne opäť vynikajúce postihnutie neetiky kapitalizmu, z neho prameniaca dynamická a predmetná vrava a príhodná mýtizácia generála Gekka. Prekáža daromné rodinkárstvo a cukornatý finiš, ale popri tom zručnom a pútavom vedení prevažnej časti stopáže sú to len nezávažné, pominuteľné nedostatky.

Dali by sa písať dlhééé recenzie na tému "Mah nakorn" a jeho výtvarné štylizovanie. Dal by sa v týchto textoch do podrobna rozoberať jeho preplnený zásobník streštene ladených fórikov a neodolateľne surreálnych sekvencií. Dalo by sa v ňom aj neprestajne lietať pomedzi ružové helmy, ponad horu z plastových fliaš, zanietene debatovať jak s tuhým fajčiarom mývalom, tak s reinkarnovanou babkou jaštericou, vytrvalo hladať odfaklený prst v rybých konzervách, domáhať sa obsahu bielej knižky skrz vlasatého turistu, prevážať sa s oživlou mrtvolou na malom mopede a povznášať sa nad neopetovanú lásku-veriť, že v nej nastane prívetivejší obrat, áno, ale dokedy? Zcela jasne, len do zobudenia. A kedže sa považujem za tvora snívajúceho, naznačím v ktorých snoch s obľubou prebývam a z ktorých sa po skúsenosti radšej zobúdzam. S lútosťou opúšťam (napr.) abnormálne "Nepoškvrnenú myseľ", magickú "Améliu z Montmartru" a pohľadný "Pád", čokoľvek pre ich dlhšie zotrvanie, kludne aj štvrťku Rohypnolu. :-) Majú kopu nepotlačitelných ("výrobných") kladov, ale okrem nich sa výberovo reprezentujú buď myšlienkovým presahom, optimistickým pohľadením alebo štramáckym ohozom. Bez výčitiek odchádzam (napr.) z uzavretej "Cely", od duchovnej "Elisi" a teraz už aj od imaginárneho "Občana", v ich prítomnosti sa cítim netradične, som zvedavý, no uspokojím sa s jednorazovým poznaním. Sú tiež majitelmi viditelných kvalít a opierajú sa buď o bizardné finesy, mystické potechy alebo elektrizujúce objatia. Nanešťastie sú iba dočasné. Preto aj keď ma "Citizen" oslovil svojou viacrozmernou zvláštnosťou, tak nedostatočnou chémiou medzi Pod a Jin, občasne sílenými pasážami z hľadiska konverzácií a (pre európana) kultúrnou zložitosťou mi príde skôr ako chvíľkové vzplanutie, než dlhotrvajúci oheň.

Takéto spracovanie vzdoru rebelky Rity mi pripadá skoro rovnako smutné ako vtedajšie zbesilé vyčíňanie Sicílskej mafie. Neznehodnocujem, ani nijak inak nenapádam onu odvahu, neodbytnosť či temperamentnosť mladého dievčaťa, ktoré sa aj napriek svojim nepopierateľne špinavým koreňom rozhodla (žiaľ naozaj doživotne) bojovať proti agresívnemu podsvetiu. Dokonca ma ani tak nezožiera nemastná-neslaná TV forma, ktorá síce uberá na výslednom hodnotení, ale nie je tou hlavnou achillovou pätou. Sú ňou práve neohrabaní/tápajúci herci (nemožnosť sa na nich poriadne napojiť, podporovať ich), strojené až zmätené dialógy (postavy medzi sebou komunikujú ako keby boli nútené, neuvolnené) a nepotrebne predvídateľné vyústenia jednotlivých súvislostí (určitú postupnosť príhod podľa reálu akceptujem, ale prečo byť na úkor neschopnosti pracovať hĺbkovo/singulárne/prekvapivo ochudobnený o katarznejší dopad?). Navyše si Marco Amenta Ritu Atriu uctil už oveľa dávnejšie a výstižnejšie, kde? Tu-"Diario di una siciliana ribelle". Učinil som tak aj ja a fakt túto variantu odporúčam viacej.

Sväté porekadlo "mlčati zlato" tu vznešene obhájilo posvätný príbeh...