FlyBoy

[AFF 2011, Trenčianske Teplice] Na Francúzoch mi imponuje ten neúnavný záujem podať akýkoľvek zložitý podnet čo najpresvedčivejšie. Ich sila spočíva v tom, že sa okrem realistického interferovania dokážu človeku dostať pod kožu a zarovno z neho vyždímať maximum. To sa takmer podarilo aj snímke "Tomboy", ktorá nevyhýbavo rozoberá ťažkosti/radosti dospievajúceho dieťaťa Laure súvisiace s etablovaním sa v kruhu sídliskových kamarátov. Doma Laure, vonku Mikaël, pravda strieda klamstvo a nezrelý adolescent (pre mňa) obdarený (pre niekoho) trpiaci diferencovaným ponímaním svojho pohlavia (dievča cítiace/vyzerajúce ako chlapec) pomaly mieri do slepej uličky. Vidno, že čo sa týka vypodobenia reálií/šikovných "junior" hercov si Céline Sciamma potrpí na subtílnu vizáž záberov a tým ako receptívne usmerňuje spletité okolnosti brnká na tú správnu, zamysleniahodnú strunu. Filmu však chýba ta pravá kontemplatívna dimenzia, ktorá by návštevníkovi do hlavy nasadila neposedného chrobáka a vryla mu ho do pamäte aj na dlhšie, než je len trvanie fesťáku. Dá sa hovoriť o pôsobivom načrtnutí ďalšieho neľahkého endogénneho rozporu, ale ako vrchol v danej kategórií to neoznačujem. Za snahu a čistotu malá štvoritá.

[AFF 2011, Trenčianske Teplice] 5 cien od IFA sa dá celkom bez zábran chápať v spojitosti s ozdravovaním Izraelskej kinematografie, ktorá sa už nejaký ten Piatok usiluje zažehnať nastávajúcu krízu a preto si dáva záležať hlavne na tom, aby ich diela vypovedali jak o národných starostiach (časté samovražedné atentáty), tak o optimistických výhľadoch (tu osoba zunovaného personalisty jeruzalémskej pekárne, ktorá neznáša svoj "job" a napriek tomu preukazuje sklony k spravodlivosti, odvážnosti a vytrvalosti). K lokálnej spokojnosti dopomáha ešte čo raz módnejšie spájanie komédiálnych a tragických zložiek-vzniká tzv. "trage-com" pre ktorý je frapantná pesimistická línia okorenená väčšinou tuzemskými a občas aj globálne erárnymi srandičkami. "Human Resources Manager" patrí medzi "povinné festivalovky" a viacmenej ponúka to, čo uškodí len málokomu. Čiže kto nenervačí nad pomalejším tempom premietania a má slabosť pre nemiestne drby, tak v Rumunsku hádam nezamrzne.

[ArtFilmFest 2011, Trenčín] Severská oddychovka pre menej, ale aj viac ostrieľanejšieho diváka. Trom korunkám sa vo francúzskej koprodukcií darí pojať námet "hudobných teroristov" veľmi originálne a preto sa nečudujem zväčša pozitívnemu prijatiu. Kľúčom k úspechu je cca. prvá, našľapaná hodina stopáže, kedy sa odohráva to najpodstatnejšie._______1. Profiluje sa disharmonický vzťah medzi Oskarom dirigentom a Amadeom policajtom, ktorých rozdielna kariérna predurčenosť rozdeľuje na dva, nie moc priateľské tábory. 2. Kompletizuje sa all stars crazy team tvorený bandou pojašených týpkov, ktorí pod zámienkou muzikantskej revolty napĺňajú strategický plán "Music for one apartment and six drummers". Za zmienku stojí úvodná auto-bubnovačka a nemilosrdné záťahy "Doctor, doctor give me gas in my ass" + "Money for you honey". 3. Sprítomňuje sa skoro až anderssonovské postihnutie hluchotou, ktoré spočiatku evokuje chytľavou inakosťou, lenže po krátkom ošiale začne na povrch vyvierať dojem zbytočnej sílenosti a napokon aj neopodstatnenosti celého prídavku._______Od tohto momentu rozbehnutý koncept začne strácať šťavu, prešľapuje na mieste a navyše si neodpustí planý romantický dovetok, čo by poistku pre konzervatívneho diváka. Nebudem však z toho robiť vedu, "Sound of Noise" síce postráda vyváženosť/väčšiu neprístojnosť, no jeho zvuk je naozaj hluk a to nielen počúvateľný, ale aj pozerateľný, preto zaslúžené 4*.

[AFF 2011, Trenčianske Teplice] "Niekto zomrie pri narodení a niekoho duša zomrie ešte pred narodením“. V dobe nerozvážného preferovania cisárskych rezov a injekčných epiduralov sa objavuje doktor Tadashi Yoshimura, ktorý (už dosti dlho) zcela zrozumiteľne a eklatantne presadzuje príchod novorodencov samovoľnou, neusmerňovanou cestou. Tento vzdelaný pán prostredníctvom neformálnych sedení pomáha nadchádzajúcim mamičkám pochopiť/uchopiť čarokrásnosť tehotenstva, ako aj samotného pôrodu vlastného potomka. V útrobách prírodnej kliniky alebo domova im ordinuje nezvyčajné (hlavne drepové/krokové) cvičenia, ktorými sa snaží docieliť čo najhladší priebeh (imho) vyčerpávajúcej a náročnej-deväť mesačnej periódy. A v konečnom dôsledku v určitom zmysle tvrdí : „kto nedokáže akceptovať smrť, popiera život.“ a „čo sa mať, nech sa stane“, čím zámerne neprivoláva nešťastie, ale práveže volí prístup plný otvorenosti-nadmernej oddanosti. Jeho „message“ je obrovsky šlachetný, vo svojej podstate filantropický a či sa to niekomu páči alebo nie aj pravdivý. Noami Kawase je žena na správnom mieste, ktorá explicitne, ale aj veľmi nežne zaznamenáva praktickú a psychickú spôsobilosť ďalšieho, nie až tak známeho lekárskeho fenoménu. Ide o skromný, inteligentne jednoduchý systém pozorovania cez pokojnú optiku, v ktorom dostávajú priestor pudové nuancie a prejavy. I keď táto štúdia mohla byť o 30 minút kratšia a mohla v kratšom intervale rozviesť aj iné-spoločnosťou zakrývané-úskalia tejto chúlostivej témy, tak som rád, že niekto sa konečne zaoberá možnosťou „nekorigovaného“ počatia a prikláda jej svojim umeleckým postojom nesmiernu dôležitosť. S tým nemôžem nič iné, len súhlasiť. Veľké 3*.

Nechcem vopruzovať, ale príde mi to robené "na kolene", tzv. rýchlokvasenina. Som polovičný dedinčan, preto výber lokálu aj ľudí (až na starostu, ktorého naučené/polopatistické rečičky nemožno počúvať ani zo srandy) odobrujem, no koho pre pána Jána napadlo také sprčené a stuhnuté párovanie? O občanoch (aj keď si viem domyslieť) viem prd, prečo sú sami, prečo sa chcú zoznámiť, mali by sa vôbec kvôli nízkej pôrodnosti brať a vstupovať tak do (čo raz zložitejšieho) zväzku manželského keď sami nevedia čo chcú? Iniciatívne zapájanie sa autorky? Vypracovaná forma? Ale kdeže, skôr než seriózny, látku aspoň rámcovo riešiaci záznam sa tento galimatiáš podobá na reality-show "Veľký brat sa pozerá", v ktorej si furt niekto niečo mrmle pod nos, nič prevratné sa nerieši a zdá sa, že dotýční sú braní ako smiešne figúrky, zachytenie bežného človeka (bez výsmechu) by sami pozdávalo teda viacej. Podarená je však parketová tancovačka v kulturáku, kedy v rýchlejšom tempe tanečníci predvádzajú svoje "shakeovacie" schopnosti a taktiež rozjarí tradicionálne východniarske nárečie. "Ta ona neprídze." :-) A tým to končí.

Kilmer, Richardson, Stone. Abecedné usporiadanie pokladám za najspravodlivejšie, kedže zoradenie podľa zásluh by bolo nemiestnym činom-previazanosť ich šamanstva totižto znamená vznik (do drogového oparu zahaleného) zaklínadla o nespútanom poetovi, kontroverznom spevákovi, anarchistickom bohémovi - Jimovi Morrisonovi. Valovi to burleskné vyčíňanie plné dekadencie pristane, nachádza v sebe skrytý dar oduševneného vcítenia sa, ktorým (na pódiu i mimo neho) prikladá pod kotol a priamo tak obohacuje "Jašteričieho Kráľa" o to, čo ho vystihovalo aj v skutočnosti - o nevyvrátiteľnú zapálenosť pre vec. Robertovi prislúcha prezývka "obrazový čarodejník", to ako ovláda/prelína expozičné pásma, ako starostlivo narába s clonami/uzávierkami, ako ladne pláva medzi skutočnom/chimérou, na to nemám rozumné vysvetlenie a preto len úctivú poklonu skladám. K Oliverovi sa netreba priveľmi rozpisovať, pretože svetoznámy harcovník známý tiež ako čierne svedomie, boriteľ mýtov alebo učiteľ z Vietnamu tu zreteľne dosvedčuje, že éru 60's má poriadne naštudovanú a preniesť jej psychotropné a rozbúrené záblesky do môjho tela sa mu vyslovene darí. Nakladá síce s hotovými témami, niekedy upozaďuje žiaduce údaje, ale to jeho entuziastické know how som si v tomto prípade nesmierne užil. Napokon, komu chýba viac faktografie, po ruke je Tommy so svojím výstižným zostrihom "W.Y.A.S.", ktorý istotne napraví chuť eventuálnym nespokojencom.

(SPOILERS) Živió, zohratá banda z klubu Ostudiantes je zas raz pokope, sila kolektívu viťazí nad krásou z hry a ako tak pozerám, zopár mnou obľubených komentátorov tuším (ne)chcene plaší, zbytočne sa nasiera, vrásky im raší. Rozjebávka č.2 prúserom rozhodne neni, chlapci opäť pozdvihujú čašu-pivovú fľašu, marshmallowska sa na ohni smaží a čože sa to vlastne robí (?), slávnostne sa pripíja, zubár sa žení. Dosť dorasteneckých rýmov, viac dospelého textu! Zhovadilo hovadské hovadá…sa zobúdzajú v neklimatizovanom bytíku somewhere in Bangkok, v štádiu smradľavej upotenosti, kožnej poškodenosti i mozgovej dutosti. Po jemne zahladených stopách pátrajú po následkoch svojej prehýrenej noci a postupne dochádzajú k potvorskému poznaniu, je to zase v prdeli…a propo nie v tej správnej. Ako nástojčivý opozicionár sezónneho (potrebného) tovaru (cvične) zvaného commercial fizzer musím poznamenať, že Todd po kanáloch chodiť nemusí. Jeho druhý "Hangover" bez debaty trpí nedúhami druhých pokračovaní a uhrančivosť púšte žiaľ tiež nemá. Upútava však odviazaným duchom a chuťou napodobiť jednu z najuvoľnenejších/najzábavnejších komédii za rok 2009 na pôde amerického kontinentu. Slúžia mu k tomu hanbaté/vulgárne príhody, obstojná akcia, pretrvávajúca chémia obávanej štvorice, opičák-dealer a takisto zosílený/koncetrovaný idiotizmus Zacha Galifianakisa. Netešia trapáci Tyson/Chow, tie ich nemotorné/hysterické skopičiny, nevybalancovaný pomer medzi pálčivou nevkusnosťou a veselou neslušnosťou + omíňavá obava - ísť do trojky by mohlo byť skutočne riskantné. V dvojke to ale - aj napriek krpatým nedorozumeniam - naďalej klape a s tým naším zblúdilým cyklistom je to za veľmi pekné 3*.

H: "Nemyslím, že si kretén, Royal. Vieš, si len taký malý skurvysyn. R: No, tak toho si moc vážim." :-)_______Nebudem rozpitvávať povrchnosť a aroganciu zopár užívateľov, ktorým na uspokojenie stačí niekoľko bez(po)hlav(n)ých inzultácií typu "skoro odpad" alebo triviálne vyrieknutie otázky: "Čo tým chcel autor povedať". Byť tu diskusný krúžok, tak sa možno pustím do hájenia hradieb W.A., ale ten tu nie je a preto si vyhradzujem aspoň 101 riadkov na vyjadrenie môjho šifrovaného názoru. Ď._______Vrcholne senzačné. Nadpozemsky vznešená-nenapodobiteľne parodizovaná dráma na čudácke rodiny, v ktorých prevládajú rozbroje nad radosťami, ale-ako je už známe (napríklad) z juhoamerických telenoviel-nastávajú aj chvíľky kedy štastie nahradzuje smútok. Tenenbaumovci sa tomuto nepísanému pravidlu dostatočne približujú, i keď presne zadefinovať rozhárané citové väzby a ich generačnú evolúciu by bolo takmer nerealizovateľné. Skoro každý člen "kráľovského" rodokmeňa je totižto absolutistický živel (a to vrátane nevlastnej sestry, kamaráta "od vedľa", nadaného dyslektika, vyslúžilého spisovateľa či sluhu-informátora, pozn. úžasné vedenie fajnových hercov), ktorého rozkošne strelené a zároveň úsporné správanie by vopred neodhadol ani renomovaný meteorológ. (Teraz mám nutkanie vykonať menšiu zoznamovačku s prazvláštnymi, no ohromne fascinujúcimi charakteristickými črtami učinkujúcich, ale neurobím to, pretože by som ochudzoval o nenahraditeľný moment prekvapenia a to by nebolo fér.) Horko-sladké rozprávanie rozdelené do prológu, epilógu, 6 kapitol je sprevádzané literárnim "voice-overom", ktorý komentuje, vysvetľuje a dodáva svedčne spísanému scenáru-ktorý je už mimochodom sám o sebe maškrtou-patričné grády. Prvoradou devízou rozdrobeného syžetu sa stávajú neidentifikovateľné vibrácie plné melanchólie, "presušeného" žartu a kamennej apatickosti, ktoré cez vypointované konverzácie ústia do polôh pitoreskného absurdna. Typická "freak" poetika W.A., z ktorej možno poberať potechu vo forme magnetických zmiešaných pocitov. Ide v podstate o taký menší-väčší výsmech tým univerzálnym rádoby bavičským komédiam a slzopudným rádoby cituplným dojákom, ktoré sa opierajú o 100x omielanú (komercionalizovanú) omáčku alebo sa snažia servírovať "cool"/"crazy"/"Cameron" výstupy, ale pritom sa ani zďaleka nemôžu pýšiť nosnou dávkou invenčnosti, formálnej vypracovanosti či prevelice potrebnej úprimnosti ako tuto "Royal Tenenbaums". Čo sa týka montáže záberov a práce s mizanscénou je na mieste poznamenať, že to čo bolo symptomatické pre "Life Aquatic" má tu husto zapustené korene. Prevažuje statično, základom sú nonšalantné jazdy, vertikálne pohľady, a takisto detailné nájazdy na osoby/tváre. Zjavné sú stredovo vycentrované kompozície obrazu, v ktorých opäť vynikáju spomaľované úseky, šalamúnske šatstvo postáv, no a sekundové paužičky v podobe časopisových/knižných/plagátových obalov zabodujú snáď u každého. Svojrázny celok potom ešte dotvára diegetický pesničkový "soundtrack" od Marka Mothersbaugha, ktorého vychytený výber "passion" nahrávok slúži ako nástroj na reprodukciu skrytých indícií v druhom pláne._______"Taká zvláštna rodinka" znamená pre podpornú základňu W.A. obrovskú odmenu plnú zábavnej nadsadenosti, vážnej výstrednosti a trúchlodumného krásna. Ak existuje niekto, komu prináleží prezývka "žánrový maliar", tak je to práve W.A., pretože ako jeden z mála vie "namaľovať" a synkretizovať žánrové zákonitosti tak, aby výsledný dojem nebol trápny, nudný a ani tuctový, ba naopak všestranne skvostný. Preto vyhlasujem sviatočné oznámenie: "Amerika má klenot, klenot menom Wes Anderson".

Strašne nevierohodná, alibistická a spôsobom výkladu až odporná agitka, ktorá to špinavo hrá cez onkologicky chorých ľudí, ale svoju prvoplánovosť tají ako zarputilý partizán. Ten otrasný verejný prejav, tá zavádzajúca neúplnosť informácii, to propagandisticky podliezavé podstrkovanie-jedna veľká katastrofa. Legalizáciu konope na liečebné účely schvaľujem (pre niekoho je určite vyslobodením, úľavou a odopierať ju tým, ktorí bez nej trpia by bolo vskutku hlúpe), lenže akú šancu má prípadná novela zákona, keď tunajší zástanci "zeleného" vylučujú vlny neprítomnosti, ich filozofia je založená na vytvorení vychcaného divadielka podobného tomu politickému a vízia-ktorou sa tak vehementne oháňajú-nemá jasne stanovené pravidlá, je nedopečená-neujasnená? Štát nepohne ani prstom, to už nie je žiadna novinka kedže peniažky prúdia cez úplne iné kanály (liehoviny, tabak), ale keby sa aj našiel ten dobromyseľný oslík čo by chcel bojovať proti veterným mlynom, tak by ho tento floskulovitý pamflet pri obhajovaní pred opozíciou smrtonosne potopil. Skutek utek. Záujemcov doporučujem (sic tiež dogmatársky), avšak poučnejší a spracovaním rozhodne prístupnejší "Union"...

(Nadnesene) "Na pokraji slávy" je múzou, modlou-je mementom. Inšpiráciou pre začínajúcich pisálkov, ktorých nezmarné odhodlanie prehluší bodľavý pomykov. Modlitbou pre verných milovníkov (či už niekdajších dotknutých odrodilcov alebo terajších spätne zasvätených obdivovateľov) zlatých rockových časov prezývaných tiež ako the best of 70's. Ponaučením pre menej koncentrovaných filmárikov, ktorým uniká fakt, že aj semi-autobiografický formát môže mať nielen vyleštenú karosériu, ale aj nadupaný motor. Yes, indeed, poddajný mix neburanských vtipov, životných právd, (ne)raritných (ne)hitoviek i prívetivo zahraných rolí. Samozrejme všetko pod pevnou záštítou pozorného Crowa, ktorému teraz nezvládam vyčítať ani tu prozreteľnú korektnosť a vďaka včerajšej ochote ČT 2 konštatujem, že director's cut je naozaj delikateska.