Carter Burwell

"Každý film, ktorý sa na tú temnejšiu stránku života, ktorou je smrť, pozerá s humorným nadhľadom, je mi nesmierne blízky."

PROLÓG: Severná dakota. Po snehom zaviatej ceste sa hustou hmlou brodí stará Sierra. Sedia v nej traja muži. Jeden drží volant a s kamenným, sebaistým výrazom v tvári šliape na plyn. Druhý sedí vedľa neho a s prstom na mape a zamysleným očami pod sklíčkami zarosených okuliarov určuje smer. A ten tretí, najstarší z nich, sedí vzadu a s ironickým úsmevom podfarbuje ich cestu nenápadným a so zvukom motora dokonale ladiacim pobrumkávaním. Ten prvý sa volá Joel Coen, ten druhý Ethan Coen a ten tretí Carter Burwell. A ďalšou zo zastávok na ich celoživotnej odysei vykrádania sŕdc milovníkov pohyblivých obrázkov je malé, nenápadné mestečko Fargo.

Kým však boli Burwellovi otvorené dvere do Sierry bratov Coenovcov, musel podstúpiť inú odyseu. Podobne, ako drvivá väčšina filmových skladateľov, ani jeho by v mladosti ani vo sne nenapadlo, že sa raz bude živiť týmto "remeslom". Hoci boli preňho Barryho kompozície pre agenta 007 už v dvanástich rokoch srdcovou záležitosťou a hra na klavír predstavovala súčasť jeho každodenného pobytu v obyvačke svojich rodičov, mladý Burwell sa chcel profesionálne venovať výhradne grafickej tvorbe a kresleniu. Tento sen sa mu napokon aj podarilo zrealizovať, keď hneď po graduácii na Harvardskej univerzite začal pracovať ako animátor nezávislých kreslených filmov. Inkriminované aktivity, zahrňujúce tiež návrhy reklamných skíc, digitálneho spracovávania obrazu alebo dokonca spoluúčasť na tvorbe japonského animáku The Lensman v Tokyu sa preňho stali na dlhé roky primárnym chlebodárcom.

Popri tom však samozrejme neostal nič dlžný láske k hudbe a v druhej polovici sedemdesiatych rokov sa viezol aj so svojou kapelou po manhattanských nočných kluboch na vtedajšej punk-rockovej vlne. Tam, kam ho kedysi vtiahol John Barry, mu teraz robili sprievodcu Brian Eno, Roxy Music a predovšetkým jeho najväčší idol Iggy Pop. Ako sám povedal, nebyť Iggyho koncertu ešte počas štúdií na Harvarde, nikdy by sa z neho nestal muzikant. V ich hudbe, ktorá ho fascinovala čiernym odtieňom humoru, vnútornou surovosťou a chladnosťou a v Enovom prípade tiež istou formou intelektualizmu a experimentalizmu s hudobnými postupmi, začal postupne nachádzať sám seba. Začal v nej nachádzať niečo nesmierne blízke, niečo, čo mu napokon otvorilo dvierka do Sierry rovnako cítiacich bratov Coenovcov a tým i do sveta filmovej hudby. Stalo sa tak v roku 1984, počas jedného z klubových vystúpení jeho kapely, kde si ho všimol zvukový strihač ich filmového debutu Blood Simple. Slovo dalo slovo, Coenovci prikývli a Burwell mal pred sebou prvú filmovú zakázku. O tom, ako bola dvojica s jeho prácou spokojná a nakoľko sa v nej sám Burwell vynašiel, už hovorí história.

Excentrická, avantgardná, znepokojujúca, a nikdy nenechávajúca diváka relaxovať – tak by sa dala charakterizovať hudba, ktorou sa predstavil širokej filmovej obci a ktorá sa neskôr stala jeho hlavným poznávacím znakom. Striktné prechody medzi krkolomne skombinovanými žánrami sú preňho často rovnako silným vyjadrovacím prostriedkom, ako samotné ústredné melódie. Tie sú v jeho kompozíciách krátke, jednoduché a vždy majú vyhradené pole pôsobnosti iba na miestach, kde sú vyslovene nevyhnutné. Žánrová pestrosť a rôznorodosť jeho hudby zahŕňa často až kombinovanie jazzu a heavy metalových elektrických gitár s nežnými akustickými gitarami, piánom alebo sláčikmi. A práve pre túto nejednoznačnosť a guráž, lámať bariéry konvenčných postupov, vie vo svojej hudbe jedinečným spôsobom vyjadriť kontrast medzi obludnosťou a ľudskosťou, humorom a smútkom a životom smrťou. Jedinečne v tom zmysle, že týmto kontrastovaním nevzbudzuje strach, ale naopak zvláštny druh sympatií. Presne tých sympatií, ktoré oddane prechovávame k filmom bratov Coenovcov (ďalej Raising Arisona, Miller's Crossing, Barton Fink, The Hudsucker Proxy, Fargo, Big Lebowski, O' Brother Where Art Thou?, The Man Who Wasn't There).

Pre jeho nevyliečiteľnú experimentálnosť sa však Burwell zároveň dobrovolne vyraďuje z mainstreamu a väčšia časť titulov v jeho ostatnej filmografii inklinuje predovšetkým k nezávislej produkcii (samozrejme na hollywoodske pomery). V poslednej dobe na seba upozornil predovšetkým štyrmi vysoko cenenými filmami Being John Malkovich, Three Kings, Before Night Falls a predovšetkým Gods and Monsters, za ktorý obdržal cenu Asociácie losangelských filmových kritikov. Podobné ocenenie získal tiež od chicagskych kritikov za Fargo a jeho dvomi najkomerčnejšími projektami The General's Daughter a Conspiracy Theory si pre zmenu získal sympatie poroty Amerického združenia skladateľov, autorov a vydavateľov. Jeho pôsobenie v komerčnej sfére sa dá ostatne takisto považovať za istý druh experimentovania. Ako sám hovorí, neštíti sa vôbec ničomu a rád objavuje stále nové veci.

Jednou z tých, preňho najvýznamnejších, bola nepochybne jednorazová spolupráca s jeho idolom z detstva, Johnom Barrym, na thrilleri Mercury Rising. Producent filmu Carterovi zavolal, že potrebuje náhradu pre časť Barryho hudby, nepasujúcej do akčných scén a tak sa v jednom filme objavili vedľa seba kompozície veľkej legendy i jej večného obdivovateľa. Len škoda, že bola nahrávaná až po skompilovaní Barryho soundtracku a bez povšimnutia poslucháčov zostala nakoniec zahalená iba v tieni filmovej akcie. Popri podobne zameraných, pochmurnejších thrilleroch (Assassins, The Jackal, The Chamber, The Curruptor, Blair Witch 2), ktoré mu v Hollywoode predsa len svedčia najlepšie, sa však už stihol Burwell s úspechom vysporiadať i s historickým Škótskom (Rob Roy), animovanou disneyovkou (A Goofy Movie) alebo zmrzlinovým svetom "nezávadných" romantických komédií (Picture Perfect, It Could Happend to You, Doc Hollywood). V tomto žánri sa však necíti príliš dobre. Vyžaduje totiž od neho hudbu bez ironických odtieňov a vyvolávania obáv v dikákovi a chce po ňom, aby mu dal presne to, čo mu on dáva veľmi nerád – pocit uvoľnenosti, pohodlnosti a bezstarostnosti.

A z čoho vlastne pramení táto jeho potreba neustále nás znepokojovať a priťahovať nám slučku okolo krku? Carter Burwell je rodeným newyorčanom a nadšeným obyvateľom Manhattanu. Miluje chaos, hluk, zhon a kultúrnu rôznorodosť, ktorá ho obklopuje pri pohľade z jeho obyvačky. Na druhej strane však vlastní dom na pobreží oceánu, situovaný na odľahlom mieste severne od Los Angeles. Na mieste, ku ktorému vedie cesta po okraji serpentínových útesov a ktoré nepozná elektrické vedenie alebo telefónne linky. Na mieste na okraji civilizácie, kde sa svieti solárnymi batériami, telefonuje vysielačkou a kúri drevom. Carter Burwell je extrémista. Neznáša monotónnosť a jednorozmernosť a miluje toľko krát spomínané kontrasty a komplikovanosť. A prečo by nás potom mal nechávať len tak si pri vysedávaní v kine rozjímať trebars nad nedelňajším jahodovým koktejlom, no nie?

EPILÓG: Minnesota. Cieľ návštevy mestečka Fargo, spomínaného v prológu, sa pre inkriminovanú trojicu stal na ich celoživotnej odysei ďalším víťazstvom. Teraz, keď dostali aj jeho obyvateľov do kolien svojou originalitou a excentrickosťou, sa s novou inšpiráciou vydávajú ďalej. Vedia, že si tým nikdy nezarobia miliardy ani si nikdy nezískajú mainstreamové publikum. Sú si vedomí svojej osobitosti a za žiadnu cenu z nej nemienia poľaviť. A keď sa toho vzadu sediaceho spýtate, ako dlho plánuje robiť svojim dvom pokrvne zviazaným kolegom sprievodcu na ich cestách, odpovie vám nasledovné: "Uzavreli sme neformálnu dohodu, že budeme spolupracovať naveky. Keby som sa aj prestal zaoberať hudbou a prešiel som na inú dráhu, nikdy sa neprestanem venovať ich filmom. Je to samostatné kapitola. S klasickou prácou to už nemá nič spoločné."

Martin "POMO" Pomothy