Pat_rick_fan

Je to výborný film, v ktorom som našiel mnoho. Typicky divadelný McDonagh to v prvej polovice skvele rozohrá, a aj keď to v tej druhej trochu stratí tempo, baviť neprestane. Metafora na írsky konflikt? Smiech cez slzy? Krásny výkrik o svete bez lásky a humanizmu? Ási áno. Ale ak mám hodnotiť čisto subjektívne, až tak silno ma to tentoraz nevzalo. Ak mi totižo svojho času Tri Bilboardy na duši zahrali pieseň, tento kus len zabrnkal na struny. Na záver ale musím vyzdvihnúť výkon Colina Farrella. Ono je to totiž ťažké klišé ospevovať nejaký výrazný herecký výkon, lenže tuto sa to žiada. Veril som každé slovo, každé nepochopenie a emóciu, hercovi, ktorého som mal doteraz zaškatuľkované ako bad boya. PS: Vôbec nebol tupý.

Mám miesto v srdci pre českú filmografiu, vzťahové romantické komédie nevynímajúc. Lenže toto je podľa všetkého len doslovný copy paste talianskeho originálu (ktorý som nevidel a po tomto ani nemám nejak ambíciu vidieť). Extrémne predvídateľné, minimálne vtipné a ľudsky strašne smutné, akurát slušne zahrané. Táňa Pauhofová začína mať charizmu level sestry Vášaryové a Hoffman je nie prvý raz MVP filmu. Ale oveľa radšej si pozriem autentickejšie Bajgarovky.

Vzhľadom na žáner a rok svojej výroby ma film prekvapoval svojou hravosťou, podobné mozaikové scény som ja, zatiaľ neznalý všetkých klasík, videl v novej Podozrivej. Páčila sa mi aj pointa a zamyslenie nad tým, čo je hnacím motorom skutočnej príťažlivosti a vášne v romantických vzťahoch (darmo, z peknej misky sa človek nenaje). Žiaľ, na silnejšie fungovanie tejto myšlienky by príbeh musel mať menej ploché postavy. Herecky ale obsadené na jednotku.

Intímna, komorná dráma, ktorá z môjho pohľadu naozaj úmyselne kašle na nejaký patriotický element a zaujíma ju čisto osobný. Výtvarne krásne podmanivé dielko (Chazelle sa nezaprie), kde dominuje parížska modrá farba, komunikujúc po celý čas prítomnú melanchóliu. Ako film z vesmírneho prostredia je to pre mňa máličko nedostačujúce, ale pre všetky ostané zložky to odpúšťam a Damiena už oficiálne považujem za imaginárneho kamaráta.

Vizuálne aj obrazovo podmanivé, sugestívne, dobre odsýpajúce a relatívne slušne zahrané. A prázdne. Rebeli bez príčiny, ktorým som čosi celý čas neveril, aj keď som chcel, lebo hudba je skvelá. Dalo by sa možno vyhovoriť na zlé zostrihanie scén, ale videl som Directors Cut, takže toto neobstojí.

V jednotlivostiach silné a úprimne dojímavé, ale ako celok to somnou až tak nepohlo. Spielberg si točí srdcovky, a táto bola narozdiel od podobne dokonale vymazleného West Side Story aj menej sterilná, ale stále kdesi kúsok od pravej pecky. Ale samozrejme krása, ktorú treba oceniť.

Že je Chazelle zázračný multitalent, to viem. Že je to romantický snílek, to už viem tiež. Ale že je to drzý rebel, ktorý si nehanebne slobodne natočí poctu aj hrubý výsmech tomu, čo najviac miluje, tak to som teda netušil. Babylon je chaos, v ktorom som sa ani na sekundu nestratil. Odišiel som očarený viac ako pri La La Lande, vyšťavený viac ako po Whiplashi a môžem len odporučiť a vystríhať zároveň. Že je to kritický aj divácky prepadák v Amerike a hit a miláčik vo Francúzsku (ale asi celkovo v Európe, viď tunajšie vysoké hodnotenia) zrejme predpovedá zrodenie budúceho kultu jedného režijného génia, ktorý si už na začiatku kariéry dokázal to, po čom prahnú mnohí celý život (najmladší Oscar Director), takže nám teraz naservíroval od srdca vytvorenú tragickú párty, ktorá sa vlastne nikdy neskončí.  Nechce sa zapáčiť nikomu a aj tak ju budú mnohí milovať. A ja ako správny wannabe cinefil dúfam, že nech neprestane. Jedno nechápem, že premiéra neprebehla niekde na festivale. Rozumiem, že Damien nepotrebuje byť statusový, ale toto tu byť na Cannes, Trojuholník nemá na Palmu nárok.

You can say im a dreamer. Mám taký retrofetiš na kultové, rozporuplné a znepokojivo návykové bizáre z 80. rokov. Či už Ciminove jazdy, alebo smiešne erotické thrillery zbierajúce Zlaté maliny. 9 a pol týždňa je miestami VEĽMI smiešna, štýlová komédia, z ktorej strieka kozmopolitný New York so všetkými svojimi stereotypmi aj krásami. Jednotlivé scény sú na hranici ťažkej trápnej sebaparódie (chladnička, striptíz, sex v nočnej uličke). Ale ku koncu ma "to" dostalo. Dávno predtým, než sa genericky a nechutne komerčne diváčkam naservíroval 50 odtieňov, či o niečo lepší Sex v meste, sa natočila táto miestami vynikajúca vec, ktorej atmosféra a psychológia ma nenudili ani na chvíľu. Fatálna príťažlivosť medzi hyperfemínnou Kim Basigner a hypermaskulínnym Mickey Rourkom, ktorí na papieri vyznievajú ako karikatúry vznikajúcej generácie yuppies (he was a Wall Street boy, she was a Art gallery girl, can i make it anymore obvious?), ktorej životného štýlu sa nám v nasledujúcich rokoch dostávalo cez rôzne seriály či filmy neúrekom, so všetkými výhodami a nevýhodami. Lenže ono to cez všetku svoju prepálenosť vďaka hercom dokáže povedať skrze málo veľmi veľa. Kam sme ochotní zájsť za vášňou, ktorá nás ničí. Ako veľmi nás dokáže rozložiť a vnútorne rozorvať to, čo nás tajne najviac láka? Zostarlo to relatívne dobre, presah je nadčasový a na tých dvoch je radosť pozrieť. Slave to love.

Portrait of basic American NASA Family alebo Boyhood 2: Apollo. Na úvod by som rád začal priznaním, že trilógia Before okupuje moju topku romantických filmov a po dopozeraní posledného diela skladačky som mal Linklatera definitívne za môjho spirit animal režiséra. Po jemnom sklamaní z chlapčenstva, ktorý mal byť (a univerzálne vzato asi aj je) magnus opum pána režisera, mi srdce a ilúzie definitívne zlomila táto síce poctivo pocitová a atmosferická, ale fucking mediocre bezdejová banalita, a ja som pochopil, že okúzlenie oného trojlístka pramenilo zrejme z námetu a improvizovaného scenára a herectva dua Hawke Delpy a vôbec nie z rejžovho génia. Musel som sa zmieriť s faktom, že s Richardom sa nám duše míňajú. K Apollo 10 1/2 som dopredu teda pristupoval skepticky, a nedá mi spoilerovo cynicky nepoznamenať, že sakra on chalan nevie natočiť film aby stále neriešil baseball (či americký futbal) skrze na prvý pohľad minimálne charizmatického hlavného hrdinu (opäť, Boyhood). Ale ono sa to, čuduj sa Patrikov svet, akosi podarilo. Tentoraz sa síce opakuje poctivo pocitová a atmosferická, fucking mediocre bezdejová banalita, ktorá ale vyznie ako krásny, feel-good sen, a to skrze čarovnú animáciu a fantastický soundtrack. Je to naozaj strašne príjemná vec, pravdepodne osobná, ako je to v poslednom čase pri režiséroch zvykom (Cuarón, Branagh, Spielberg, a istým spôsobom nostalgicky aj Tarantino, aj keď všetci menovaní NEPOROVNATEĽNE umnejšie) a v istých momentoch to dokonca fungovalo osobne aj pre mňa samotného.

Veľmi dobrá, skvele (a na mňa až príliž) rýchlo plýnúca deväťdesiatková noirovka. Z nejakých príčin mi očiam aj duši lahodí viac Heat.