Pat_rick_fan

Štýlová osemdesiatkovina, ktorá má francúzsky šmrnc, šťavnatú akciu a silné maskulínne fluidum Belmonda. V časoch, kedy do našich končín prúdilo veľmi málo kvalitných zahraničných filmov, to muselo byť zjavenie. Po pravde ale nejde o nič výnimočné a dosť veľa vecí blbo zostarlo. Belmondova postava síce neoplýva charakterovou originalitou (mám za to, že podobný typ alfa lone wolfa som už videl kde tade), zato nesmiernou charizmou a skvelým cynickým úsmevom. Vďačné divácke kino na piatok večer.

Výborný, ale preveľmi smutný film. Francúzske civilné kino at best.

Film, ktorý sa zapáči každej ľudskej bytosti, bude zrejme dobrý. Film, ktorý divákov rozdelí, či už na tých, ktorým sa zapáči či nadchne, znechutí a nahnevá, alebo vytvorí polemiku, ako to nakoniec bolo, čo sa naozaj stalo a či to nebol iba sen, je film vynikajúci. Vtedy v Amerike je nielen vynikajúci, je to film s veľkým F. Leone bol síce kráľom westernov, ale jeho magnum opus je podľa mňa paradoxne epická gangsterka. Kolosálny príbeh priateľstva, čo sa neozaoberá len fungovaním mafie, ale predstavuje predovšetkým náhľad do útrob ľudskej duše, v tých zlých aj dobrých odtieňoch. Krásne nechrolonogický príbeh partie mladých chlapcov, neskôr mužov, servírujúci priateľstvo, súdržnosť, túženie ale aj zradu, krutosť a bolesť. Primárne "chlapské" kino, ktorého výnimočnosť, aj v rámci Leonovej filmografie, vychádza z delikátnoho pridania ženského elementu, predovšetkým skrze postavu Deborah, prinášajúc vznešenosť, romantiku, citlivosť a krásu. (Podobne fantasticky funguje postava Laurieho v "ženskom" príbehu Malé Ženy). Práve na vzájomnom nepochopení mužského a ženského princípu a myslenia sa darí stavať veľkú časť trpkého osudu ústredného tria. Film teda nijako neobhajuje myzogýniu či násilie, ale ju vykresľuje ako jav správania vychádzajúci z oného nepochopenia. Režisér sa nám nesnaží vtieravo predávať postavy za sympatické, ani ich nesúdi. Umelecky konštatuje. Počiatočné odmietnutie amerických divákov aj kritikov zostrihanej verzie je dnes už historický fakt,  potvrdzujúci fakt, že kulty sa rodia postupne po rokoch a nie hneď (aj keď, pravda, v Európe sa zrodil hneď v čase premiéry :) ). Fascinuje ma, že aj po pozretí podobného Scorseseho Irishmana mi príde Amerika výtvarne, výpravne, režijne aj emočne o tri ligy silnejšia. Zaujímavosti: Takmer 20 minútový standing ovation v Cannes, v časoch, kedy to ešte nebola tradícia. Cahiers du Cinema Top 10 za rok 1984. Žiadna nominácia na Oscara, zato 5 nominácií na BAFTA, vrátane tú za réžiu.

Titanic. Prvý "dospelácky" film (a druhý po Levom Kráľovi), ktorý som kedy videl, niekedy v roku 1998. S rodičmi, zakrývajúc si oči zakaždým, keď sa dialo niečo "dospelácke". A potom znova, na základnej škole, vzrušený katastrofickou epikou, dobrodružstvom, efektami a hudbou. A znova, na strednej, smejúc sa z romantickej zápletky a hromadou klišé. A znova, na výške, tajne očarený romantickou zápletkou a hromadou klišé. A znova, a nie posledný raz, pár dní dozadu, pred premiérou nového Camerona, užasnutý zo zázračnej výpravy, skvelého hereckého zoskupenia a hlavne z netradične napísanej dynamiky ústredného páru (romantický, jemne androgýnny Dicaprio a odvážna rebelka Winslet, prirodzene, before it was cool) a dojatý z trpkej tragédie. Titanic nepotopila ani jeho popularita, ani následná popularita nenávidieť tento film. A teším sa, kedy si ho najbližšie pozriem znova, s rodičmi, či vlastnými deťmi.

Taký ten raritný prípad, kedy sa mi daný film páči každým vzhliadnutím viac. Po prvýkrát mi to prišlo ako priemerná chick flick s nevyužitými herečkami a témou (čakal som asi niečo iné). Druhý raz už ako celkom inteligetná sonda do života módy so špecifickým humorom. A potom, po rokoch, som si to raz náhodou zopakoval pred TV znova a ... tento film je kult. Je to smart, krásne, na milimeter zahrané (Emily Blunt a Stanley Tucci sú asi najlepšie obsadení herci do postáv akých si pämatám) a síce to bude v kontexte jej kinematografie znieť veľmi smiešne, ale toto je jeden z najlepších výkonov aj Meryl Streep, ktorá to tam celé komanduje bez toho aby aspoň raz zvýšila slovo a vy jej vlastne fandíte, aj keď je villain (alebo nie?). Je móda umenie? Ak áno, prečo pre ňu (a v nej robia) tak mentálne nepekní ľudia? Ak nie, prečo má v sebe niekedy viac kreativity, inšpirácie a slobody ako napríklad architektúra? Uvedomujem si, že ten biely rolák, ktorý som si dnes obliekol, je výsledok nápadov z 80. tych rokoch? Tento film má všetko, aj duchaplný scenár, skvelú gradáciu,ale funguje aj ako romantická komédia. Tematicky aj formou je to pomerne ženský film (pardon za výraz), ale ak ho už takto škaredo stereotypne zaradiť, tak jeden z najlepších. Zaujímavá charakterová štúdia, kde je na konci ťažko nakresliť čiaru, kto je ten dobrý a zlý. Na záver ale súhlasím, že tomu škodí posledných 5-10 minút, bez ktorých by to bola ešte väčšia nálož.

Máloktorý súčasný režisér má takú emocionálnu inteligenciu ako Guadagnino. Émocie v jeho filmoch vynikajú skrze neverbálnu komunikáciu, takže sa niekedy veľmi ťažko čítajú, nie to ešte chápu. Bigger Splash nie je síce veľké terno, ale ani šliapnutie vedľa a má v sebe veľa nedopovedaného, nad čím som musel po dopozeraní podumať a stojí za pozretie.

Moje tretie stretnutie s Ciminom a na prekvapenie určite najzaujímavejšie, ak nie najlepšie. Obľúbeny film Quentita Tarantina, ktorý sa nehanebne často profiluje ako veľký režisérov fanúšik a po dopozeraní ani nie div prečo. Toto dielko by to z dnešného pohľadu malo veľmi náročné, či už kvôli hlavnej postave, ktorá by dostala označenie toxicky maskulínna, (aj keď Mickey Rourke ju nesmierne charizmaticky humanizuje), občasnému rasizmu, či istému nádychu, ktorý by pošteklil fanúšikov anti-estabilišmentu. A na druhej strane vzrušujúca pecka, ktorej akčné scény strčia do vrecka omnoho mladšie kúsky, nenudiaci scenár a krásna neo-noirová estetika (Cimino nezaprie výtvarníka). Estetika, ktorá dokonca prekonala zub času a film po rokoch nepôsobí tak smiešne a dobovo ako mnohé iné osemdesiatky, ktoré príliž podľahli vtedajším módnym trendom (napríklad Mannovka Červený Drak). A tak sa kontroverzný Rok Draka, natočený nenávideným režisérom, v USA nominovaný na 5 Zlatých Malín, zatiaľ čo francúzskym filmovým magazínom Cahiers du Cinéma označeným ako tretí najlepší film roku 1985, sa stal po rokoch kultovým.

Fúzia trpkej romantiky a body horroru, kde príjemne znepokojuje viac práve tá romantika. Lucovi Guadagninovi sa opäť podarilo vytvoriť film s jedinečnou atmosférou presahujúcou časopriestor, v ktorom sa nachádza, ale vopred upozorňujem že Kosti nemusia okúzliť ani najväčších fanúšikov Daj mi tvoje meno. Ak bolo leto v Taliansku bolesť krásna, toto je bolesť nesmierne ťaživá. Depresívna, občas sa vlečúca jazda Reaganovou Amerikou stavia na umnej réžie Lucy, fantastickom, nevtieravom soundtracku (Duo Reznor a Ross v plnej sile skvostne doplnené osemdesiatkami) a solídnom výkone Taylor Russel. Zato Timothée pochopil, že má hrať druhé husle a nijako sa neprekonáva, aj keď podáva svoj vysoký štandard, ale skutočne démonickí scene stealers su Mark Rylance a Michael Stuhlbarg. Chloe Sevigny si zase kradne asi emočne najsilnejšiu scénu. Scenár je ale imho nedotiahnutý, predovšetkým ak to (podľa zahraničných kritík) má evokovať queer komunitu USA 80. rokov. Takáto alegória síce niekde funguje až magicky smutne, inde sa ale úplne rozpadá. Že to ale chce byť jedna veľká metafora na inakosť je čitateľnejšie ako pri Frozen. Každopádne arthouse horror doslova ako z divých vajec a predovšetkým najoriginálnejšia romanca za dlhú dobu. Edit: film obstál zub času a usadil sa mi v srdci skrze všetko vyššie uvedené. Top 2022,.

Najlepší vojnový film kinematografie.

TOP Kategória Romantické filmy.