Pat_rick_fan

Na začiatku to pôsobilo, že to chce veľmi veľa povedať, aby sa to následne stratilo a miestami si protirečilo. Oceňujem nápad zmapovať veľmi špecifickú časť filmovej popkultúry a vôbec mi nevadilo to prepájať aj s (americkou) politikou. Ale nepodarilo sa žiaľ zachytiť zrod, vrchol ani koniec osemdestiatkového zeitgeistu, jeho vplyv po rokoch či hlbšie preskúmať všetky fenomény danej doby (slash horrory, ústup aeuterského kina Nového Hollywoodu, nástup high concept kina). Škoda, začalo to dobre.

Zatiaľ čo jednotka je viac Mario Puzo, dvojka je oveľa viac Francis Coppola. Tým by som elegantne a čisto v jednej vete vedel vykrátene vyjadriť môj pocit, dojem a následne aj hodnotenie prvých dvoch Kmotrov. Oba sú to fantastické filmové počiny, ktoré definovali zeitgeist 70. rokov, ale z tej atmosférickejšej, výtvarnejšej a psychologicky desivejšej dvojky ma mrazí o dosť viac ako z príbehovejšej jednotky.

Snyder fanboys dostali vytúžený darček a ja som sa nimi v tom roku 2021 úprimne tešil. Je mi totiž vždy blízke, keď režisér dostane možnosť maximálne sa prejaviť a natočiť si film podľa seba, takže chválim ambíciu a chuť. Čo nemení nič na tom, že sa vo mne nenachádzajú tie správne struny, na ktoré by mi toto celé Snyder DC Univerzum zabrnkalo.

Zatiaľ čo v Tenete bol Nolan najviac sám sebou, akého som ho zažil, a nevypálilo to (komerčne) najlepšie (aj keď za mňa jeden z favoritov roka 2020 a réžia by si zaslúžila chvály a sošky), v Oppenheimrovi sa na môj vkus mimoriadne prekonal. Je to síce stále štylisticky a výpravne klasický, typický Nolan, ktorého milujem. Nie je to veru odraz mojej duše, ale pravý kinematografický eskapizmus, keď sa cítim ako na dobrej návšteve u priateľa, ktorý vidí svet inak ako ja a predsa tomu nejak rozumiem. Ale tento raz, narozdiel od spomínaného Tenetu, som nemusel k tomuto priateľovi merať takú dlhú cestu. Tentoraz sa totiž priblížil on ku mne. Miesto technokratického sa párania vo vede tu máme páranie sa vo vzťahoch, politike, myšlienkach, mladosti a hlavne STRACHU a ZODPOVEDNOSTI. Žiadna provplánová hurá hurá oslava výbuchu či prázdna patriotická epopej, ako asi mnohí čakali, ale remeselne dokonale a tentoraz aj citlivo a humanisticky vstýčený prst ľudstvu. Som zvyknutý, že postavy v nolanovkách zvyknú byť figúrky v masterplane mastra, ale tentoraz sa šlo inde. Krásne dobové, dokonalo nasvietené, úzkostlivé a PERFEKTNE zahrané, od charizmatického Cilliana, v ktorom som nemohol skrze podobu a profesiu nevidieť môjho dedka (chemika), najlepšie hrajúci RDJ ever a a na malom priestore na milimeter presné osudové ženy Florence a Emily. Som nesmierne šťastný, že kým filmový svet neovládne štrajk, CGI, streaming či AI, sme mali možnosť okúsiť a dostať kus pravej, poctivej autorskej tvorby. Zažiť radosť z plnenia kín miesto plnenia gaučov v obývačke pre originálny a nie veru ľahký príbeh, ktorého natáčanie muselo dozaista spôsobovať radosť aj strach za kamerou. P.S: Takisto by som chcel vyzdvihnúť aj nemenej poctivo a filmovo starosvetsky natočenú sestru from another mother, Barbie. Filmy síce tak rozdielne, ale v závere oba silne humanistické, aj keď iným spôsobom. Barbenheimer, ďakujem ti za víkendový darček mimo všetkých biznis algoritmov, ktorý sa už asi nikdy nezopakuje, aj keď sa ho zrejme mnohí budú snažiť mechanicky napodobniť (nenapodobnia).

Som si istý, že podobný úkaz už nezažijem. A to teraz nehovorím o kvalite samotného filmu (ktorá nie je dokonalá, aj keď nesmierne vysoká). Ale vidieť absolútne vypredanú sálu v kine na konzervatívnej Orave (zdravím Kino Mier Trstená) na filme o bábike Barbie od arthousovej režisérky a scenáristu a následne sledovať STANDING OVATION ľudí v ružových tričkách z niekoľkých radov a občasné slzy z niekoľkých očí. Po 114 minútach, kde v sále nikto nemukol, občas sa zasmial či niečo hlasne okomentoval. Barbie je meta a pritom tak polopatistická. Písali ju dvaja cinefili, kde sa v scenári neraz kritizuje komercia, kapitalizmus či korporácie, aby sa následne stala komerčným hitom veľkej korporácie. Rieši sa ženská emancipácia, aby v pozadí nej silnejšie vyznela tá mužská (Ken je hero a scene stealer, ktorý si pýta dvojku). Že svet, v ktorom vládnu len ženské karieristky bez citu a rešpektu k mužom, je rovnako toxický ako ten svet naopak. Pre mužov aj ženy. Greta je nielen generačný talent, ale práve sa zaradila medzi absolútnu špičku súčasných režisérov a to vďaka jej nesmiernemu humanizmu.  Ružový Matrix, ale keď dve robia to isté, nie je to to isté.  Život je bolesť pre KAŽDÉHO, ale stojí za to skúsiť ho žiť. Povedať patriarchát 10 krát za film som považoval síce za seriózny trolling, ale ak si z tohto filmu odnesú dievčatá (hlavná cieľovka), že si všetci zaslúžime lásku aj rešpekt a na dokonalosť sa netreba nechať napichať chémiou do celého tela, tak je to výhra presahujúca toto leto a možná kultovka. Production design, kamera, vizuálne hrátky, choreografie či hudobné čísla sú tak špičkové, že moja stará duša plesá, že to v kinách poráža blokbastre. Darmo, Greta s Noahom nezaprú, že sú kamoši s Wesom.

Uveriteľné, atmosférické a trpko krásne leto na juhu Francúzska. Určite som v živote videl veľa lepších filmov, ale musím uznať, že na poli young adult filmov je toto vysoký nadštandrand pre svoju nenútenú autenticitu a humanizmus.

Ak by postavy "filmu" neboli na hranici idiocie, všetky "zápletky" a "problémy" by boli vyriešené do piatich minút. Takíto ľudia naozaj niekde existujú? Kde?

Cinefil vo mne pradie blahom. Na prvú šupu ma síce ohúrilo výtvarne krásne experimentátorstvo, ale jemne iritoval ten naivný a prihlúply simplicizmus rozdelenia ľudí. Ale je to rozprávka s infantilnou dušou v tom najlepšom slova zmysle, takže kašlať na to. Formalizmom, scénami a všeobecne snovou emocionalitou mi to pripomínalo filmy Wesa Andersona, až mám podozrenie, že tu sa neraz čerpala inšpirácia. A Emília Vášaryová je definitívne najcharizmatickejšia československá herečka. Tak, ako v sebe spája aristokratický šarm, inteligenciu a romantickú krásu, to nedokázala asi žiadna iná pred ňou ani po nej. Jaj, kebyže sa tá narodí v USA alebo Francúzsku. Ale dobre tak ako je. KLASIKA.

Jediný dôvod dopozerať tento film, a zrejme tiež príčina, prečo nie odpad, bolo uzavretie linky Bartošku a Vášaryovej. Teda, nie kvôli "kvalite" uzavretie danej linky, ale kvôli nim dvom. Už dávno sa mi nestalo, aby mi tak strašne nezáležalo na žiadnej postave. Mám chuť rapídne zvýšiť hodnotenia všetkých nielen Bajgaroviek, ale ešte aj Evitoviek a iných českých aj nečeských vzťahoviek, lebo mi v kontexte tejto záležitosti prídu ako filmové veľdiela. Prázdne, maximálne neromantické, ničnehovoriace trápenie toxických a hlúpych figúriek, kde mi konečnú katarziu spôsobil fakt, že v reálnom živote nikoho takého našťastie (zatiaľ) nepoznám.

No dobre. Čo som to práve videl? Kus zrkadla akokeby od Scorseseho do rozporuplnej a "zlej", ale nejakým spôsobom uhrančivej a znepokojujúcej duše, kde som sa hanebne ocitol v situáciach, že mi je jej vlastne ľúto. Formálne krásne studené, scenárom inteligentné, nejednozačné, prekvapivo dokonca nečiernobiele, až šípim úmysel. Dĺžka mi absolútne nevadila, takto to režisér chcel a ja to akceptujem a chápem. Mám dojem, že ak by sa v prvej polovici krátilo, koniec by vyznel oveľa slabšie. No a Cate Blanchett... Je úplne jedno či berie toho Oscara alebo nie. Ak niekto bude pochybovať, že či je herectvo umenie, pustite mu tento film. Jeden z najlepších výkonov, aké som videl. Najlepší film roka 2022 o prsia s Babylonom. Jednoducho bezchybné.