classic

„Len pre ten dobrý steak stojí za to zomrieť.” • Nádejný, komediálny autor Hadžime Tsubaki v podaní Goróa Inagakiho, síce následne napísal i akúsi komediálnu hru, ale nakoľko sa so vskutku zrovna týmito, ďalej čochvíľa i s dvomi naprosto poprednými protagonistami, medzitým už akosi osobitne ocitám v akomsi momentálne pomerne dosť pohnutom roku 1940 [ešte s akýmsi celkovým prívlastkom v podobe "ticha pred búrkou"], tak práve preto musí najskôr jeden z nich - vstúpiť na túto neobľúbenú pôdu - do budovy Policajného riaditeľstva, resp. Úradu verejnej bezpečnosti: cenzúrneho oddelenia, kde teda vari i úplne naplno úradoval akýsi mimoriadne prísny, a neskoršie i veľmi angažovaný cenzor - Mutsuo Sakisaka v následnom stvárnení Kódžiom Jakušom, ktorý v podstate v daných veciach v konečnom dôsledku rozhodoval najmä o tom, komu vlastne potvrdí pečiatku ohľadom schválenia, či zároveň i neschválenia príslušnej veci s tým dôvetkom, že sa rovnako tiež ponúkala daná možnosť v tom zmysle, že trebárs akési »nevhodné pasáže« zo scenára; bola možnosť prepísať tak, aby povedzme napokon mohol tento úradník príslušnú vec schváliť, pričom s príchodom tohto energického mladíka Tsubakiho, sa totižto rozpútal i neuveriteľný kolotoč samých «prepisovačiek a dohadovačiek» zo strany autora s cenzorom, čo predstavovalo styčný bod daného, a k tomu taktiež i celkovo divadelným spôsobom poňatého titulu s iba akousi jednou kľúčovou miestnosťou, z ktorej sa mimochodom ústrední protagonisti takmer vôbec nikam ani nijako extra zvlášť nepohli; ak teda aspoňže nepočítam aj nejaké chvíľkové zábery z exteriérov; v inakšom prípade som sa zväčša [asi zhruba tak v 85.-90.%] nachádzal len v tejto jednej miestnosti, kedy vzápätí musel azda japonský tvorca M. Hoši, zapojiť čo najväčšie úsilie k tomu, aby jeho náležitý počin náhodou neskĺzol k akejsi statickosti v rámci celkového celku; skrátka: snažil sa postavy rozhýbať presne takým smerom, ktorým by dokázal upútať divákovo oko. • Automaticky pre každého diváka to určite nie je hneď určené, no i napriek tomu - vrelo každému iba odporúčam, aby naostatok vedel správne posúdiť, ako na tom so svojimi silami naozaj je; a ako teraz aspoň vidíte; nachádzam sa kdesi uprostred, čo ale neznamená, že keď to mne príliš nesadlo, tak zase druhému to môže sadnúť kľudne i oveľa viac...?

Ústredný európsky protagonista - Filip Zima [v origináli ako Phillip Winter] - teda akýsi »zvukový inžinier«, ktorý po úvodnej, a k tomu i naprosto strastiplnej ceste; následne snáď konečne prichádza i do tohto hlavného mesta Portugalska - do Lisabonu, pretože ho o to vskutku akosi priamo požiadal jeho dobrý priateľ - režisér Friedrich "Frederico" Monroe, ktorý údajne na tomto mieste nakrúca nejaký «dokumentárny film» o Portugalsku/Lisabone v klasickom štýle, ako by to azda rovnako [u]činil i sám Buster Keaton v Kameramanovi, alebo Dziga Vertov v Mužovi s kinoaparátom v nasledovnom poradí, pričom zrovna po tomto ústrednom režisérovi, zatiaľ vôbec niet žiadnej stopy; skrátka, úplne sa znenazdajky len tak z čista jasna niekam do naprostého neznáma vyparil, a práve preto sa hneď do hlavného čela postupne dostával i tento vlastne pomerne dosť [ne]sympatický zvukár so zlomenou nohou, ktorú mal síce v sadre, no i napriek tomu neustále kamsi behal, ako nejaká srnka, čo bolo z môjho pohľadu - minimálne dosť zvláštne zistenie. • Čiže, medzitým si do ruky vzal tyčový mikrofón, aby v exteriéroch nahrával potrebné zvuky pre daný film, keď čochvíľa naďabil i na skutočnú portugalskú skupinu - Madredeus, ktorá jednak nahrávala hudbu do príslušného filmu, a jednak sa zase hlavná postava popritom všetkom asi rovnako ['platonicky'] zamilovala i do tejto speváčky - Teresy Salgueirovej, kedy sa mi normálne zazdalo, že sa tentoraz pretínala realita s fikciou. • Popri niektorých skutočne pozitívnych aspektoch [najmä hudobného doprovodu + celkovej práce so zvukovou stopou], naprieč týmto trocha neúplným titulom v podobe Lisabonského príbehu, musím vzápätí predsa i s určitým poľutovaním skonštatovať, že táto "wendersovka", na mňa zapôsobila akýmsi »monotónnym dojmom«, čoho som sa v podstate nikdy príliš poriadne nezbavil, no i tak si zrejme dokážem výslednú, trojkovú známku titulu, obhájiť; zakaždým záleží len na každom uhle pohľadu, ako sa človek, resp. teraz iba divák, nakoniec k danej veci postaví.

V malej francúzskej obci Cheuge, kde pomaly snáď každý o každom úplne všetko vedel, sa raz znenazdajky objavil akýsi »neznámy tulák« Jean Lavigne v podaní tradične charizmatického, a tentoraz spočiatku i fúzatého Alaina Delona, keď sa akurát písal rok 1934 vo fáze sparného leta so vskutku zároveň k tomu aj s mimoriadne zvláštnymi, medziľudskými vzťahmi v rámci kľúčových postáv, čo v podstate ešte vôbec ani nestihol správne vydedukovať, aká naprostá, «nenávistná smršť» nadchádzajúcich situácií, sa s jeho hlavným príchodom vlastne priamo rozpútala, pričom akousi priamou účastníčkou nasledujúcich ["intrigánskych"] udalostí, sa následne stávala i titulná postava - Tati "Vdovy" Coudercovej v náležitom stvárnení charizmatickou francúzskou legendárnou herečkou - Simonou Signoretovou, kedy sa s klasickým, padacím mostom uprostred tohto spletitého diania; začínalo systematickým spôsobom odvíjať i určité poradie príslušných sekvencií naprieč týmto zaujímavým prostredím, kde som určitý čas dokonca uvažoval aj nad tým, že napokon udelím až štyri rovné * z celkovo piatich, no situácia v podobe poslednej zhruba štvrtiny minutáže - ma bohužiaľ presvedčila o presnom opaku, ale i napriek tomu môžem vari naplno skonštatovať, že výsledné 3 * - sú z môjho hľadiska veľmi silnými a konštantnými; s tým dôvetkom, že si súčasne rovnako myslím i to, že určitá časť diváckej obce, bude mať predsa o čosi vrúcnejší vzťah k danému titulu, ako práve váš naozaj triezvo uvažujúci recenzent. • Skrátka; občasne nastávali akési trocha menšie, »scenáristické prešľapy,« a to vzápätí ani nehovoriac o celkom finálnej pasáži, ktorá bola máličko nevierohodnou, kde mi jednoducho chýbali «štandardné znaky,» vzťahujúce sa na ďalšiu ústrednú postavu, ktorej sa bezprostredne dotýkali; nechcem príliš zachádzať do akýchkoľvek detailov, v opačnom prípade by som s vysokou pravdepodobnosťou vyzradil rozuzlenie, a veď napokon divák uvidí sám, čo mal tým básnik na mysli. • Trištvrte vymedzeného času, zväčša všetko fungovalo podľa mojich, priam najideálnejších predstáv, no scenáristickému tandemu Jardin & Granier-Deferre; akosi nemôžem vonkoncom odpustiť: „Že povedzme, zrovna ten "zlomový moment", ktorý na mňa zapôsobil značne povrchne, naštrbil celú predchádzajúcu a pomerne dosť kvalitatívne nastavenú a vyváženú úroveň, ktorá sa tým pádom trošku rozmrvila, pretože sa do [filmovej] zmesi, začali pridávať i také položky, ktoré sa do nej príliš extra nehodili,” ale rovnako rozumiem i tomu, že sa proste nejako muselo ukončiť toto zamotané rozprávanie, pritom sa tak mohlo urobiť aj oveľa podnetnejšou formou, a tak sa tiež pre istotu radšej porúčam, aby toho náhodou už v danej veci nebolo trochu [pri]veľa ← A viete, čo tým chcem povedať, však?

„V jednoduchosti sa [občasne] skrýva nevídaná krása.” • Nemecký autor: W. Wenders, následne snáď vytvoril ešte »japonskejší titul«, akoby to vlastne asi neurobil ani sám Japonec narodený v Japonsku, čo je vskutku naprosto nevšedná záležitosť, hodná značného obdivu → určite nie iba z mojej priamej strany, a ak náhodou aj predsa áno, tak by sa to najskôr mohlo celé podobať klasickému japonskému predstaviteľovi japonskej kinematografie: Jasudžiróovi Ozuovi, čo ma teda ihneď napadá automaticky podotknúť, akonáhle v podstate skončilo i toto neobyčajne-obyčajné, kinematografické dielo! • Normálne som mal taký zvláštny pocit, že hlavný hrdina Hirajama v podaní priam geniálneho hereckého predstaviteľa Kódžiho Jakušoa, ktorý uviazol v akejsi «časovej slučke,» nakoľko sa príslušné sekvencie akosi neustále »opakovali« ako trebárs nejaká, obohraná platňa, čo sa našťastie tentoraz ale nepotvrdilo, keďže práve takýto mimoriadne stereotypný spôsob života - viedol tento čistič tokijských toaliet, ktorý sa za svoju prácu vôbec nehanbil; skôr úplne naopak: „plnými dúškami si vychutnával azda všetko, čo s tým priamo súviselo.” • Skrátka, autorovi sa naozaj atypickou formou podarilo vzápätí zachytiť: bežný kolobeh života obyčajného človeka, ktorý [s veľkou chuťou?] chodil do práce, no okrem toho - navštevoval i celkom iné zákutia, ktoré sa postupne rozprestierali pre dané rozprávanie príbehu, pričom akési «svieže osvieženie,» nastalo až s príchodom protagonistovej netere Nico; inakšie si treba ozajstne zvyknúť na pomalý, naratívny, chodový štýl, ktorý by mohol dokonca menej skúseného diváka totálne uspať. • A to ďalej ani nehovoriac o ♫ »pesničkovom soundtracku,« ♫ s takými v-y-p-a-l-o-v-á-k-m-i druhu, Loua Reeda - so songom v podobe "Perfect Day" z roku 1972; alebo The Animals s "The House of the Rising Sun" z roku 1964 a podobne, čo sa dá kľudne vypočuť i na samostatné počúvanie, ako mimochodom činím zrovna i teraz, a zároveň pesničky dotvárali potrebnú atmosféru. ← Vydarený p-l-a-y-l-i-s-t. • Nenormálne som dostal chuť navštíviť ázijskú metropolu - Tokio, kde sa všade Hirajama vyskytoval, a o čom môžem naďalej zrejme iba snívať...  PS: Ústredný protagonista nebol príliš extra zhovorčivým, čiže vtedy nastávalo i akési obdobie tichého filmu, na čo sa treba rozhodne tiež pripraviť.  PS 2: Ak by som si mal nakoniec ešte vybrať, ktorý nemecký režisér s dvojitým "W" véčkom v krstnom mene - mi je viacej sympatickejším, tak namiesto Wernera, istotne radšej [z]volím Wima, ktorý mi je srdcom oveľa bližším rozprávačom filmových príbehov, i keď povedzme zase ani...

Austrálski domorodí obyvatelia, akosi nie sú teda príliš extra natešení najmä z toho klasicky prostého hľadiska, že akási ťažobná spoločnosť Ayers, sa akurátne rozhodla vo vskutku ozaj väčšom pomere - [vy]ťažiť urán na ich »katastrálnom území«, kde ["údajne"] zelené mravce snívajú, ako mimochodom stále vyznieva i samotný názov tohto pomerne dosť «environmentálne zaťaženého» titulu → od nemeckého autora v podobe W. Herzoga; aspoň podľa ústredných myšlienok domorodých obyvateľov z kmeňa Miliritbi - to rozhodne platilo, pričom režisér bol počas toho »zaťažený« takmer úplne obdobne, podobne ako i ústredný protagonista Lance Hackett v podaní nie príliš výrazného Brucea Spencea; akéhosi okuliarnatého, a k tomu zároveň i intelektuálne zameraného ekológa, ktorý sa spočiatku stával akýmsi očitým svedkom aktuálnych a nasledujúcich, austrálskych udalostí, skrátka aktívnym «mediátorom»; sprvoti možno len povrchným, no neskoršie zrejme už predsa trocha viacej zainteresovaným v danej veci, keď sa bude následne snažiť prehodnotiť svoj doterajší postoj. • Myslím si, že tohto, pôvodom austrálskeho herca narodeného na Novom Zélande, naprosto a úplne zatienili dvaja poprední a pôvodní predstavitelia: Roy a Wandjuk Marikovci [asi niečo ako bratanci?], ktorí pritom ani nie sú vôbec uvedení v miestnom [ČSFD] obsadení!, a podľa toho, čo som sa o nich predsa trocha málo dočítal, tak v podstate stelesnili samých seba, t.j. „i v skutočnosti bojovali za práva o domorodú pôdu,” tak práve preto pôsobili tak mimoriadne a extrémne autentickým spôsobom, že namiesto toho, aby im režisér ponúkol ešte viac hereckého priestoru sa plne realizovať, tak nevkusne prestrihával - na chvíľu trebárs - do metropoly, kde sa zasekol výťah, alebo s príchodom toho vojenského lietadla, sa moje celkové dojmy začali máličko zadrhávať, čo naostatok predstavovalo akýsi, rušivý element, ktorý ma postupne začal vytrhávať zo zavedených zvykov, ako tomu bolo vlastne zo začiatku, keď som sa pomaličky dostával do ponúkajúceho sa prostredia so zaujímavou atmosférou, ako pridanou hodnotou. • Danú situáciu na úplný záver podtrhnem v tom zmysle, že táto "herzogovina" bola síce mierne roztržitou, nedotiahnutou a mätúcou v rámci celku, no i napriek tomu mi dokázala naozaj pozoruhodnou formou sprostredkovať predovšetkým azda to, čo najviac trápilo domácich príslušníkov daného územia, ku ktorým sa spoločnosť stavala nevšímavým postojom, a v celom svojom rozsahu na to režisérova optika sústavne nazerala akousi kritickou optikou, nad ktorou by sa mali určite mnohí, 'čelní predstavitelia' mocností, hlboko zamyslieť, resp. nazrieť do svojich temných minulostí... PS: Na autorove najväčšie filmové opusy: Aguirre, der Zorn Gottes, Jeder für sich und Gott gegen alle zo 70. rokov, a Fitzcarraldo z 80. rokov XX. storočia, sa príslušný titul ani zďaleka vonkoncom nechytal; totižto, to je celkom iná l-i-g-a.

„Len v Mexiku je smrť dôvod na smiech.” • Cuernavaca, Mexiko. • 1. novembra 1938 - Deň mŕtvych [Día de los Muertos]. • Britský konzul, aka ústredný protagonista v priam naozaj náležito stvárnenej podobe Geoffreya Firmina, zrovna akosi vskutku i príliš [ne]aktívneho na tomto, naprosto obzvlášť plne nevyspytateľnom mieste, a to teda konkrétne priamo Pod sopkou Popocatépetl; sa akurátne úplne znenazdajky práve teraz iba tak zľahka dozvedám, že nielenže podáva svoju priamu »výpoveď« zo zamestnania, ale zároveň k tomu taktiež i azda naplno prepadáva «alkoholizmu» ako celku, z čoho zrejme pramenil hlavný dôvod, prečo vlastne celkom rezignoval na predchádzajúcu súčinnosť, pričom i napriek tomu stále v danej lokalite naďalej zotrváva, nakoľko možno sám tiež trocha očakáva, že by mu mohol predsa nakoniec i niekto dôležitý pomôcť - sa dostať z tohto neznesiteľného, »alkoholového opojenia«, keď sa začínali rysovať najmä tieto dve praktické možnosti: jednak to najskôr vyzeralo i tak, že by sa mohla vrátiť jeho žena Yvonne Firminová, s ktorou sa ale momentálne rozvádza, a jednak zase som si myslel aj to, že by akúsi, pomocnú ruku mohol podať i protagonistov nevlastný brat Hugh, ktorý sa akurát vrátil zo Španielska. • Určite netreba hneď hádzať flintu do žita; aspoň nejako podobne takto spočiatku pomerne dosť uvažoval i tento Hustonov, mimoriadne pozoruhodný titul, ktorého syn Danny; mimochodom vytvoril nemenej zaujímavú, otváraciu, titulkovú sekvenciu s tématikou vyššie pomenovaných faktorov, od čoho som sa mohol následne ďalej potom i vkusne odraziť do, POZOR SPOILER: «deštruktívneho diania,» KONIEC SPOILERU. • Predstaviteľ náruživého prvotriedneho o-p-i-l-c-a, Albert Finney, podal strhujúci a autentický, herecký prejav, ktorému zručne ešte sekundovali Jacqueline Bissetová v úlohe jeho [ex]manželky a Anthony Andrews v úlohe jeho brata, kedy povedzme, že celkovú atmosféru vzápätí podtrhoval i Northov hudobný doprovod, ktorý postavy doprevádzal po najrôznejších mexických zákutiach. • Osobne som presvedčený o tom, že až vo svojej väčšej, druhej polovici minutáže, sa toto kinematografické dielo - sakramentským spôsobom pohlo rýchlo dopredu v dvojznačnom vyznení, čomu predtým predchádzalo akési »ticho pred búrkou«, ktoré ma čoraz viac znepokojovalo. • Čiže z toho automaticky vyplývalo, že 1/2 diela môže kľudne pôsobiť akýmsi «slimačím tempom», no našťastie sa celkové dojmy postupne zlepšovali, pretože režisér mi ponúkol kľúčovú sekvenciu, podľa ktorej som zaokrúhlil smerom nahor.

V podstate by sa dalo teraz danú situáciu ozrejmiť i v tom prostom zmysle, že Bustera "Friga" Keatona; vskutku objavil najmä sám tento tvorca v podobe Roscoea 'Fattyho' Arbuclea, keď sa teda zrovna pripravoval na nakrúcanie svojho krátkeho, dvojcievkového filmu s názvom The Butcher Boy [r. 1917], pričom budúci "Frigo" mu práve akosi úplne znenazdajky vošiel do cesty... • Zaznamenal som, že sa na filmovom plátne grotesky - vôbec po prvýkrát objavil v čase 06:09, keď vchádza do obchodu so zmiešaným tovarom, kde sa akurát schyľovalo k akejsi, celkom štandardne classickej, <múkovej metelici>, aká sa vtedy stávala naprosto bežným javom s tým dôvetkom, že sa jeho scéna vytvorila iba na jeden záber bez jediného opakovania záberu. • Ďalej sme sa postupne odrazili až k akémusi dievčenskému internátu, kde sa dvaja 'muži' uchádzali o jedno dievča, z čoho vzápätí vznikla naozaj pomerne dosť divoká, konfrontačná kampaň nielen medzi nimi dvomi, ale súčasne aj /tromi/štyrmi a ďalšími zainteresovanými postavami, kde skrátka nesmel [po]chýbať ani tento malý-veľký muž s kamennou tvárou.

Aký je vlastne Zmysel života, tá záhada o ľudskej [n]existencii, otázka ohľadom života a smrti, tak na to sa snažila asi naprosto promptne, a k tomu vskutku i pomerne dosť filozoficky - [z]odpovedať predovšetkým azda práve táto - britská komediálna skupina Monty Python, ktorej zrejme žiadna TÉMA[TIKA] nie je vôbec cudzou, ako zrovna povedzme i v tomto, obzvlášť cynickom, surovom a humornom prípade, resp. spracovaní, ak teda avšak divák naostatok pristúpi na ich celkový pohľad na vec...? • Záverečný, celovečerný titul tejto skupiny, sa snáď vyznačoval najmä tým, že: a). mu predchádzal jeden krátkometrážny [pred]film s názvom: Crimsonova permanentná poisťovňa; v trvaní približne cca 16. minút, ktorý mal tak mimoriadne dynamický spád, že by som bez mihnutia oka následne udelil až rovných 5* ; b). a to konkrétne v samotnej nadväznosti na klasický, dlhometrážny, hlavný film o trvaní ďalších 90. minút, ktorého jednotlivé kapitoly; áno, totižto daný titul bol rozdelený do siedmich kapitol, ktoré v rámci jedného celku - dotvárali akési muzikálové a spevácke a hudobné - vložkové prvky s tým dôvetkom, že tentoraz som už ale bol predsa mierne viac opatrnejším, nakoľko sa mi miestami zdalo, že skrátka títo ústrední a-u-t-o-r-i v náležitej podobe šestice účinkujúcich [5 Britov + 1 Američan], ktorí postupne vytvárali ďalšie a ďalšie postavy; akési nánosy, ktoré sa na seba neustále nabaľovali, až tým koľkokrát zachádzali do maximálneho extrému, čím prekračovali všetky hranice prijateľnej normy; v podstate vďaka čomu som sa napokon v celom svojom rozsahu - priklonil ku silným 4*, pričom zároveň ešte podotýkam i to, že dokonca dvaja z nich aj [z]režírovali príslušné kinematografické dielo do konečnej podoby, ktorá si podľa mňa rozhodne udržiavala úplne nadštandardne vysokú úroveň, t.j. „vtedy ste normálne mávali taký zvláštny pocit, akoby vás zvnútra požieral nejaký pytón kráľovský.”

Grécky provokatér č. 1 - Yorgos Lanthimos - podľa môjho vari naplno triezveho uvažovania, vyslovene chce iba za každú cenu neustále provokovať a šokovať zároveň; skrátka, väčšinou sa stále štylizuje do rovnakého formátu snáď predovšetkým len kvôli tomu, aby znovu pôsobil čo najdivnejším dojmom, zrejme aj na úkor samotnej kvality príslušnej veci, a čo môže mať následne kľudne i celkom opačný charakter, než aký teda pôvodne tento tvorca vôbec zamýšľal: štylizácia pre celkový [d]efekt v rámci celku, čo sa rozhodne znovu dotýkalo i jeho úplne najnovšieho, a k tomu i opätovne pomerne dosť samoúčelného a experimentálneho titulu, ktorý na mňa jednoznačne zapôsobil, ako niečo medzi »vedeckým experimentom,« a to konkrétne na samotný spôsob - trebárs i samotného Frankensteina, resp. proste práve najmä toho účinkujúceho Netvora, ktorého na začiatku 30. rokov XX. storočia, s naprosto veľkou gráciou stelesnil William Henry Pratt, známejším pod svojim umeleckým menom ako Boris Karloff; nakoľko sa zrovna táto ústredná protagonistka Bella Baxterová v podaní Emmy Stoneovej, vskutku akosi priamočiaro predsa trocha častejšie štylizovala do jeho trefnej podoby - aspoň v prvej polovici minutáže - určite; keď by som ju mohol teraz premenovať - povedzme na akéhosi „Netvora v sukni” s mimoriadne neukojiteľným sexuálnym apetítom, čím sa vzápätí azda už konečne presúvam i do ďalšej roviny celkového rozprávania daného, rozštiepeného príbehu, kedy daný autor zasa prehodil výhybku smerom na akési «umelecké porno», kedy sa tým pádom divákovi pred jeho užasnutým zrakom postupne rozprestierala i neuveriteľná kadencia explicitne poňatých záberov bez akýchkoľvek kladených servítok, že si vnímavý divák vtedy automaticky v duchu hovorieval: „Wow, sakramentsky odvážny, a obzvlášť perverzný a nechutný, herecký prejav zo strany tejto ústrednej predstaviteľky, z ktorého ale je možné súčasne vycítiť aj vysokú samoúčelnosť a kalkuláciu, rovnako sa podobne vzťahujúcu i na tohto hlavného autora, ktorý svoje zvrátené vízie naďalej prenáša na svoje herecké obsadenia, až to nenormálne začína zapáchať akýmsi absolútnym nevkusom!”

Zmluva zo strany navrhovateľa, teda ľudovo to nazvime, ako určitého »zamestnávateľa« [pani šľachtičnej Herbertovej], pozostávala najmä z toho, že pán Neville, čiže akýsi «umelecký maliar,» následne namaľuje akési  p-a-n-s-t-v-o  zo všetkých svetových strán, čo by malo vskutku napokon predstavovať nejakých cca. 12 kresieb - počas nasledujúcich dvanástich dní - s príslušnou odmenou v podobe po 8 £ za každú kresbu, pričom ešte zároveň ponúkal svoje služby i extra naviac, ktoré si zrejme každý potenciálny, a k tomu povedzme i vnímavý divák, už dávno sám, snáď automaticky domyslel, pokiaľ som nedokončil danú vetu. • Greenawayovo kinematografické dielo by som charakterizoval asi iba touto jednou [predsaže ale trocha viac rozšírenejšou] vetou: »Nastávala naprosto nekontrolovateľná, dialógová smršť so sakramentsky nesympatickými postavami, ktoré si určite odo mňa udržiavali maximálne možný odstup, a to konkrétne zasadeného do historického obdobia dekadentného a intrigánskeho b-a-r-o-k-a  z konca 17. storočia s neuveriteľne nadčasovou barokovou hudbou v podaní Michaela Nymana, ďalej s extravagantnými kostýmami, akoby boli doslova ušitými v danej epoche, alebo i pomerne dosť zaujímavý, režisérsky štýl Petra Greenawaya, ktorý sa tým pádom akosi práve vďaka tomu postupne štylizoval do pozície samotného, ústredného protagonistu, čo bol ďalší pridaný level, od ktorého by si malo filmové publikum vzápätí asi veľa sľubovať, čo mohlo mať zase napokon i úplne opačný charakter.«