classic

Paulovi sa vskutku i pomerne dosť podarilo nielen azda čo najrealistickejším spôsobom spodobniť obdobie »raného novoveku,« ale zároveň ho taktiež obdariť aj potrebnými vlastnosťami už od čias klasického stredoveku, sa s tým automaticky spájajúcimi, t.j. od špiny a blata, cez surovosť a sex, až vari i po mor a dekadenciu, i keď si zase na druhej strane rovnako tiež nalejme čistého vína v tom pragmatickom význame, že samotná štruktúra rozprávania príbehu bola napokon predsa tak trocha viac akosi skostnatenou, no očividne i napriek tomu som si logicky postupne začal spájať všetky jednotlivé súvislosti úplne dohromady, a v podstate najmä vďaka čomu som sa pomaličky dostával i do centrálneho prúdu nasledujúcich, mimoriadne surových udalostí, ktoré som dokázal plne [d]oceniť, pretože skrátka veľmi dobre už dávnejšie viem, že sa na začiatok 16. storočia, čiže v tomto prípade do roku 1501, situovaný v Taliansku - jednoducho povedané: jednoznačne hodili; alebo hádam môžem v danej veci skonštatovať i to, že forma mala miernejšiu prevahu nad obsahom. • Príbeh bol vzápätí, vlastne i celkom [s]prostý: „Akési zoskupenie žoldnierskych vojakov na čele s ústredným protagonistom Martinom, sa pri obliehaní akéhosi hradu, síce na malú chvíľu ocitli na strane víťazov, a to zrejme iba kvôli tomu, aby boli čochvíľa zradenými samotným kapitánom Hawkwoodom na samotný popud feudálneho pána Arnolfiniho, o čom nemali ani najmenšieho tušenia, čiže tým pádom sú ďaleko vyhnaní z priameho dohľadu zainteresovaných postáv, ale ešte nepovedali posledné slovo.” ← ó áno, presne tak, nakoľko pociťovali akúsi krivdu na dušiach, tak naprosto vážne zvažovali vykonanie «krutej pomsty,» do čoho sa systematicky nabaľovali ďalšie dejové linky; predovšetkým s akýmsi príchodom novej, m o d r e j k r v i v podobe Agnes, sa dramatická línia ešte oveľa viacej zdramatizovala, aby tým získala na celkovej atraktivite; a pritom si len sotva málokedy dávala i »servítku pred objektív,« čím sa zvyšoval celkový adrenalín zo strany zúčastnených charakterov, ktorý skončil práve tak, ako začal. • Historický titul v podobe Mäsa + krvi,  disponoval kvalitným obsadením, keďže podľa mňa bez holandského predstaviteľa v podaní Rutgera Hauera, by to asi nemalo až konkrétne zrovna takú výraznú dynamiku, podobne ako s nemenej vhodne obsadenou - J. J. Leighovou, ktorá pred kamerou poctivo absolvovala niekoľko odvážnych scén, na čo by si možno jej kolegyne hneď tak rýchlo netrúfli? • Tvorivý tandem Verhoeven & de Bont, znovu priniesol vytúžené a šťavnaté ovocie, na ktorom som si z väčšej časti, teda i obzvláštne kvalitne nadmieru pochutnal → odporúčam obdobne naladeným divákom...

Holandský provokatér č. 1 - Paul Verhoeven - následne azda čo úplne najviac vyprovokoval i zrovna tohto umelecky [sochársky] založeného jedinca, ktorý sa vskutku čoraz viac začal oddávať nekonečnému »sexuálnemu harašeniu« s viacerými neukojenými partnerkami, až teda pokým Erik Vonk i konečne aspoň raz nenašiel tú akože pravú partnerku v podobe Oľgy Stapelsovej, s ktorou vzápätí pokračoval v naprosto extravagantnom spôsobe života so súčasne aj akýmisi «dekadentnými prvkami» v rámci celkovej štylizácie nasledujúceho diania, čo asi ani neveštilo nič extra priaznivého do budúcnosti zo strán až povedzme práve takto zainteresovaných, ústredných postáv, z ktorého by si určite nejeden kultivovaný divák mohol vziať i akési ponaučenie do budúcna, že to skrátka taktohľa nemôže pokračovať ďalej; a veď v podstate nakoniec posúďte sami, ako sa veci vlastne majú... • Skúste teraz počítať zároveň i so mnou, čo že to všetko približne asi obsahovalo dané, živočíšne ladené, kinematografické dielo, à la „umelecké porno” v podobe: Tureckého medu : I.) nahota; II.) sex; III.) genitálie; IV.) perverznosť; V.) vulgárnosť; VI.)  exkrementy; VII.) násilie; VIII.) dekadencia; jednoducho k dispozícii bolo až toľkoto všelijak rôznych ingrediencií, ktoré sa vďaka akémusi "verhoevenskému" mixéru, podarilo celkovo naraz zmixovať dohromady, keď z toho potom priamo vzišiel presne takýto zaujímavý a jednoliaty t v a r, ktorý na moje veľké počudovanie - nebol zdeformovaný na celkový vzhľad, ako by sa na prvý pohľad mohlo vôbec zdať, ale skôr presne naopak; sledovanie vyšinutých postáv disponovalo akousi povznášajúcou pointou, prečo by sme sa nemali správať, ako On a Ona, ktorí boli doslova, ako odtrhnutými z reťazí bez akýchkoľvek hlbších zábran, ktoré by ich včas upozornili konkrétne i na to, že je už hádam i najvyšší čas zatiahnuť ručnú brzdu pred samotným nárazom do betónového múra, pričom ešte stále nie je neskoro začať novú etapu bytia, len to by museli mať najskôr tieto zhýralé postavy akýkoľvek prejavený záujem... • Predstaviteľ Erika Vonka, t.j.  debutujúci Holanďan, Rutger Hauer, dôkladne stvárnil mimoriadne frustrovaného, a k tomu i sexom posadnutého protagonistu, ktorý si svoj nahromadený s t r e s veľmi často vybíjal na nežnom pohlaví, ktoré podobne nemalo takmer žiadne zábrany sa v danej forme naplno realizovať, čo v spoločnej kombinácii, jednak prinášalo explicitne zobrazovacie scény, a jednak na mňa našťastie ani nijako zvlášť zase nepôsobili samoúčelným dojmom, čo iba kvitujem; keďže celé zobrazenie príbehu malo svoju opodstatnenú logiku, kvôli ktorej som sa dokázal naladiť na vlnovú dĺžku týchto [ne]charakterov, i keď nie práve tak, ako si asi myslíte; to už vtedy akosi hraničilo so sebadeštrukciou, čoho určite nie som žiadnym fanúšikom ← žeby akási holandská odpoveď na predchádzajúci, škandalózny titul v podaní Mechanického pomaranča? → nebezpečné záležitosti v obidvoch podobách: ako v holandskej, tak rovnako aj v britskej.

Vari tou úplne najväčšou bezprostrednou prednosťou tohto noirového titulu - bolo naprosto pomalé [vy]budovanie vystupňovanej atmosféry, ako povedzme i v nejakých kvalitných tituloch od Alfreda Hitchcocka; ktorá by sa dokonca mohla, ako sa teda i občasne totižto zvykne hovorievať: „doslova pokrájať na najmenšie franforce,” tak bola vskutku mimoriadne vybičovanou až do tej azda najväčšej možnej krajnosti, a to je v podstate zároveň i ústredná hra s potenciálnym divákom, že vlastne Kto z koho? • Ako mimochodom samotný titul už medzičasom stihol sám napovedať, čiže v tomto prípade sa Náhly strach, bezprostredne vzťahoval na zrovna túto ústrednú protagonistku - akúsi autorku dramatických, divadelných hier - Myru Hudsonovú, ktorá v úvodnej, dejovej línii, počas skúšania istej hry s názvom: Na pol ceste do raja [pekla?]; teda na jej priamy popud sa prepustil istý herec - Lester Blaine - ktorý mal pôvodne stvárňovať jednu z hlavných postáv, čo napokon predstavovalo i akési určité zoznámenie sa s daným prostredím a s postavami, pričom šoubiznisové prostredie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, vôbec nebude stelesňovať ústredný prím, ale najskôr len akási »zhoda okolností,« vďaka ktorej akosi náhle zisťujem, že skrátka protiklady sa musia automaticky priťahovať, no nie asi presne v takom pomere, aký si asi práve teraz v kútiku svojej duše zrejme predstavujete, čo by malo akože korešpondovať s nasledujúcim dianím, plným nepredstaviteľných situácií, a následne pozostávajúcich po túžbe po majetkoch a iných náležitostiach, resp. spod skutočných charakterových vlastností niektorých postáv, pomaličky vyvierala na povrch c h a m t i v o s ť, kvôli ktorej postavy začali intenzívne rozmýšľať nad porušením Desatora Božích prikázaní; t.j. v poradí V. v podobe „NEZABIJEŠ,” čo nie je hádam ani nič extra zas nové pod slnkom, akonáhle človeka [ľudí] ovládajú hocaké zvrátené túžby a emócie; zase porušenie i X. prikázania v podobe „Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho,” ďalej VI. : „Nezosmilníš,” vrátane i VII. : „Nepokradneš,” a ak som správne napočítal, tak ihneď porušili až 4/10, čo si celkom vážne zaslúži i hlboké zamyslenie sa nad svojimi úmyslami a činmi → medzitým sa Myra Hudsonová Blaineová zatiaľ - vydala za vyššie uvedeného, neúspešného herca L.B., keď si jedného ranného dňa znenazdajky vypočula šokujúcu [audio]nahrávku, ktorá ňou tak extrémne otriasla - inými slovami povedané; zmyla jej doterajší naivný spôsob života, keď to už ani zblízka nie je tá usmievavá, sympatická žena, akou bola tesne predtým, keďže sa dozvedela, že manžel a ďalšia osoba - plánujú jej priamu likvidáciu niekoľkými dopredu zvažovanými postupmi; a čo sa dá robiť v takejto nezávideniahodnej situácii? ← zmieriť sa s osudom, alebo sa pokúsiť čokoľvek urobiť, aby sa neocitla na strane obete - tým pádom by sa miska váh konečne obrátila? • ONE WOMAN SHOW v podaní charizmatickej predstaviteľky Joan Crawfordovej, pretože tento štáb, kompletne «ušitý na mieru,» jej vzápätí poskytol i toľko hereckých príležitostí, aby sa mohla naplno realizovať, a vedzte, že kamera z nej oči takmer ani nespustila, tak jej bola neustále v pätách, až to bolo fascinujúce na pocit, a to ani nehovoriac o strihovej montáži vo finálnej sekvencii, ktorá mi nedovolila ani vydýchnuť, tak bola vyšponovaná až kamsi na kritické maximum! • Síce podľa mňa bol ten kľúčový »bod zlomu« hodne predvídateľným, no dianie sa muselo i nejako posunúť vpred, kedy potom sa najviac pracovalo na vytriezvení ženskej protagonistky v nadväznosti na brilantnú čiernobielu atmosféru, v ktorej dominoval aj strhujúci prejav zo strany začínajúceho Jacka Palancea, bez ktorého priameho nasadenia by toto spracovanie ani zďaleka nebolo tak silne interesantným! → a samostatnú pochvalu si rovnako vyslúži i Gloria Grahameová! • Akýsi milostný trojuholník sa systematicky rozpínal konkrétne tam, odkiaľ už viedla cesta len do akejsi citovej priepasti, a čo režisér D. Miller dokázal vyťažiť až do úplne posledného záberu..., ktorý na jednej strane priniesol víťaza, a na druhej porazeného. • Kvalitná hollywoodska produkcia!

Neznesiteľne sentimentálny, a k tomu azda i mimoriadne zablatený, či dokonca povedzme aj naprosto gýčovitý, taliansky titul, a to teda konkrétne od len ranného autora - Michelangela Antonioniho; s akýmsi ústredným predstaviteľom Steveom Cochranom, ktorý na mňa zvyčajne pôsobil, ako nejaké <herecké drevo,> čo ešte vskutku súčasne umocňoval i akýsi pocit naprostej beznádeje s titulným Výkrikom, ktorý sa predsa nakoniec na krátky okamih určite objaví, ale až v zaujímavo prevedenom finále, ktoré so mnou akosi silne zarezonovalo; A veľká škoda, že tomu tak nebolo aj tesne predtým, keď som s vysokými očakávaniami postupne sledoval určitý, resp. najmä kočovný spôsob života zo strany hlavnej postavy - Alda, ktorý sa na samý úvod najprv totižto dozvedá šokujúce informácie, ktoré totálne zamávajú s jeho doterajším spôsobom existencie, čo bol v podstate i ústredný leitmotív naprieč úplne celým dianím, smerujúcim kamsi AŽ ďaleko do neznáma...🤔 • Sprvoti som si veľmi sľuboval, že ma dané spracovanie hodne osloví, no pravý opak bol však pravdou, akoby to skrátka ani Michelangelov rukopis vôbec nebol, čo je značný 👎. • Ani tieto talianske fešandy to nijako extra zvlášť zase nespasili [Alida Valliová bola mimochodom oveľa atraktívnejšou vo Viscontiho Vášni]; naozaj strašne slabučký scenáristický kredit, ktorý voľaktorí asi zabudli plne dobiť!

Hups, akosi som sa znovu mimoriadne škaredo pošmykol, a to teda konkrétne zrovna na tomto československom a čiernobielom, azda vrátane i na prehnaným spôsobom experimentálneho, a k tomu i naprosto chaoticky [scenáristicky] prevedeného titulu v podobe Šmyku, v ktorom mimochodom českí predstavitelia - minimálne i takú značnú polovicu minutáže ešte zároveň artikulovali akousi »lámanou nemčinou,« a vôbec širokospektrálna jazyková výbava [okrem češtiny a nemčiny; zaznela i angličtina, a ak sa práve teraz náhodou tiež nepomýlim, tak myslím, že na krátky moment aj francúzština], čo vskutku už neveštilo absolútne nič pozitívneho, a čo v podstate pre mňa zase predstavovalo i akési «filmové umučenie,» ktoré ma takmer zdeptalo až kamsi rovno na smrť; pardon za trocha predsa viac i explicitnejší výraz, no nemôžem si nijako extra zvlášť pomôcť, keď sa ma v danom prípade zmocnila taká extrémna beznádej, až to tým pádom strašne i [za]bolelo! • Ako sa zvykne hovorievať: „Titul by som zrejme asi nedoprial ani tomu najhoršiemu nepriateľovi,” ale zbytočne nechcem vo virtuálnom priestore šíriť akúsi ďalšiu n e n á v i s ť voči danému počinu, ktorej je už i beztak medzi nami ľuďmi určite priveľa; čiže nebudem na nej parazitovať, ako mnohí zakomplexovaní jedinci za klávesnicami počítačov, pričom sa zakaždým len vyjadrujem v rámci slušných pravidiel, ako mávam vo zvyku, t.j. z mojich úst, resp. z mojich slovných spojení nikdy nebudete počuť akúkoľvek dávku vulgarizmov, aby som sa akože poriadne vyventiloval; skrátka, to podľa mňa ani k ničomu nevedie, a tak radšej pre istotu použijem nejaké expresívnejšie výrazy, ktorými vyjadrím svoje momentálne citové rozpoloženie, nachádzajúce sa v akomsi »stave beztiaže,« aby som bol konkrétny. • PS: Ak na vás predchádzajúce riadky v súvislom kontexte zapôsobili, tak kľudne môžete zareagovať v spätnej väzbe; v súkromnej pošte ← za porozumenie vopred ďakujem → PS 2: Nikoho nechcem dehonestovať; len si presadzujem vlastný názor, nikým a ničím neovplyvnený...

Moskovský epos + ženská odysea + moderné spracovanie s takmer i nulovým výskytom súdruhov & súdružiek = sovietsky titul Moskva slzám neverí; venujúci sa trojici najlepších kamarátok, pričom akýsi, povedzme ústredný prím, bude nakoniec predstavovať iba jedna z nich - Káťa - azda vôbec tá najzaujímavejšia postava, aká sa mimochodom ponúkala naprieč, vskutku, naprosto pestrou paletovou mozaikou medziľudských vzťahov medzi ženami a mužmi, čo bola zároveň i hlavná podstata daného, kinematografického diela s celkovo až približne i 20-ročným rozpätím nasledujúcich udalostí [začínajúc v roku 1958, a končiac asi okolo roku 1978], v ktorých teda nebola žiadna núdza o pomerne dosť zaujímavé situácie; v podstate najmä vďaka čomu samotné sledovanie našťastie neskĺzlo do akejsi statickosti či trebárs taktiež aj teatrálnosti v rámci celého rozprávania, za to ale režisérskej roztržitosti zo strany Vladimíra Meňšova, som určite viackrát postrehol, ale nie zase toľko, aby mi to úplne pokazilo potenciálny zážitok, v ktorom bola naprostá, a k tomu i nefalšovaná radosť zo sledovania ústrednej protagonistky v podaní Viery Alentovovej, ktorá bola v tom čase nielen skutočnou manželkou režiséra tohto titulu, ale zároveň tiež utiahla i väčšiu-väčšinu [prí]slušného počinu len na svojich pleciach, ktorej neskoršie zručne sekundoval i prichádzajúci Alexej Batalov. • Mal som zameškaný jeden väčší rest, ktorý už nejaký ten piatok rozhodne poznám, keď by som chcel na záver hádam len úprimne skonštatovať, že isteže neľutujem svoj strávený čas, zrovna až takto priamočiaro obkolesený samými, sympatickými predstaviteľkami, keďže i Antonína a Ľudmila svoju kamarátku zväčša iba vkusne dopĺňali a povzbudzovali, a tak práve preto boli akosi ich mužskí náprotivkovia mierne odsunutými na vedľajšej koľaji, čiže autor sa inými slovami zrejme najviac snažil i o to, aby čo najvernejšie zobrazil akúsi ženskú emancipáciu, z čoho sa už pomaličky začínal ozývať akýsi f e m i n i z m u s, ktorý ozaj máličko začal vystrkovať rožky, no aspoňže ešte v prijateľnejšej miere...?

Tento obzvlášť jalový, a ďalej čisto iba fínsky spracovaný, povedzme akože i vojnový a televízny titul o akomsi vojakovi - protagonistovi Jooseovi Keppiläovi, ktorý si jedného pekného dňa na seba navinul i akési lano, že ho následne potom zrovna takýmto spôsobom omotaný odnesie kamsi domov, aby si tým pádom údajne mohla práve jeho žena na ňom vešať i bielizeň; podľa môjho názoru akosi začal čoraz intenzívnejšie strácať na akejkoľvek logike, resp. takmer nemal žiadnu »hlavu a pätu«, až sa pre mňa vskutku stával naprosto neznesiteľným, a to ani nehovoriac o absolútne nesympatickom obsadení, vrátane akejsi nie teda príliš vrúcnej práce réžie v podaní Fína, Veli-Matti Saikkonena, ktorá na mňa zvyčajne dýchala akýmsi amaterizmom a totálne nezvládnutou obsahovou stránkou; skrátka, vyznačovalo sa to najmä chaotickejším podaním bez akéhokoľvek náznaku záujmu o vývine udalostí a vzťahov. • Ďakujem, ale od fínskeho titulu v podobe Manillaköysi - sa vzápätí už nadobro dištancujem, nechcem mať s ním vôbec nič spoločné, t.j. držať si od neho čo najväčší možný odstup, aký sa mi napokon ponúka → totižto, toto nie je produkcia, aká sa mi väčšinou pozdáva, pričom jediné šťastie spočívalo len v tom, že minutáž bola hodne krátkou; v opačnom prípade by «filmová tortúra» i naďalej pokračovala niekam, odkiaľ zrejme niet žiadneho návratu. • Možno, ak by dajme tomu dostal vyhradený herecký priestor iba ústredný predstaviteľ Joose Keppilä v následnom stvárnení Erkkiom Pajalaom, a zvyšné obsadenie by sa úplne preobsadilo, a k tomu by sa rovnako vymenil i pôvodný režisér za niekoho oveľa lepšieho - typu Akiho Kaurismäkiho; prepísalo by sa aspoň 90% replík; osviežila by sa formálna stránka veci, tak vtedy už azda konečne začínam pevne veriť tomu, že konečný výsledok by bol nakoniec i omnoho viac prijateľnejším, než akurátne v danej podobe, ktorá je pre mňa neprijateľnou! ←  „Howgh, dohovoril som.“

Taxi Teherán je k tomu vskutku i pomerne dosť zvláštny titul v dvojakom význame, a to jednak v ňom zároveň i na poli inkognito vystupoval, ako povedzme dajaký t a x i k á r - iránsky filmový tvorca - Džafar Panáhí, ktorý v tom čase mal zakázané od vlády akékoľvek tvorenie v rámci umeleckej činnosti, resp. nakrúcanie filmov, a tak tým pádom akože "úplne potajomky" umiestnil i niekoľko ozaj maličkých kamier do svojho »žltého taxíku«, aby azda následne [z]dokumentoval nielen príslušné exteriérové okolie výhradne len prostredníctvom optiky automobilu s občasne i s mobilom v ruke, ako typický šofér v akcii; čiže naprosto postupným spôsobom naberal rôznych pasažierov so zväčša len triviálnymi problémami, ktorých vozil po teheránskom okolí, a jednak zase momentálne teraz asi ani neviem zrejme napokon správne posúdiť, čo bolo vlastne v «danej veci» buď zinscenované, alebo taktiež iba čisto spontánne - autenticky prevedené; v podstate najmä vďaka čomu mám i akési celkovo predsa trocha viacej zmiešanejšie pocity, čo si mám teda myslieť o titule, ktorý vznikol pod akýmsi rúškom tajomstva; skrátka: pravdepodobne sa najskôr jednalo len o priamu kombináciu dokumentu & hraného filmu, čo bola celkom prijateľná forma podania správy o autorovom reálnom probléme... • Určite tento daný príspevok mal svoju výpovednú hodnotu v tom zmysle, že ako sa totižto asi môže cítiť autor v štáte, ktorému jeho vlastná krajina zakázala tvoriť, a práve preto sa o tom snažil podať i nejakú kľúčovú správu, ktorá nám aspoňže ozrejmí príslušnú situáciu ← a podľa mňa to i napriek tomu jednoznačne niečo podstatného malo do seba, aj keď na druhej strane to na mňa súčasne miestami pôsobilo i naozaj akosi zvlášť mätúco.

„Ali, ako mám ísť do školy bez topánok zajtra ráno?” • Totižto: dvaja iránski súrodenci furt školou povinní, v zložení staršieho Aliho a mladšej Zahry Mandegarových; sa musia vskutku práve [od]teraz akosi osobitne [po]deliť iba o jedny biele, až by som dokonca pomaly podotkol, že neskoršie až takmer i »úplne zodraté« t e n i s k y, nakoľko brat po odchode od šustera [jasnačka, že nie od niekdajšieho prezidenta SR - Rudiho Šustera], stratil sestrine ružové topánky, resp. „položil ich na také miesto, odkiaľ v podstate následne dostali akési cezpríliš «rozprestrené krídla»,” z čoho sa vzápätí azda vynáral i ďalší vážny problém v tom význame, že rodičia si vôbec nemohli dovoliť príliš vyskakovať, pretože otec Karim, síce stále pracuje v akejsi čajovni, no nemôže prebytočne rozhadzovať s obzvlášť ťažko zarobenými peniazmi, a to ani nehovoriac o tom, že ešte k tomu tiež mávajú i pomerne dosť veľké problémy s platením nájomného za ozaj malú izbietku, zatiaľ ale čo trebárs taká matka, neustále máva i akési zdravotné ťažkosti, a tak tým pádom ani nijako extra zvlášť zase nepracuje, a tak vlastne naprosto celá existenčná ťarcha spočívala výhradne len na otcových, ustarostených pleciach; skrátka, nastávali krušné časy, lebo kúpenie nových topánok by napokon predstavovalo splnenie mission impossible... • Čo sa dá robiť v takejto ťažkej, životnej situácii? Ponúkajú sa totiž asi až konkrétne dve, interesantné možnosti... • Iránsky filmový režisér - Madžíd Madžídí - svoje naozaj pozoruhodné, filmové dielo - pripodobnil k talianskemu neorealizmu (*1), čo takpovediac spĺňalo i všetky potrebné kritériá, ktoré sa od danej látky zakaždým vyžadujú, a ani tentoraz daný titul v podobe Božích detí - toho nebol žiadnou expresnou výnimkou; skôr presne naopak, keďže sa mi pred mojim užasnutým zrakom postupne zobrazoval akýsi »iránsky neorealizmus« vo svojej celej kráse → chudobe s tým automaticky spojenej, tak som bol až tak mimoriadne pohlteným nasledujúcim zobrazovaním autentických reálií, že som skrátka tomuto detskému, ústrednému, iránskemu protagonistovi - vari držal všetky palce na nohách i na rukách, aby vyčerpávajúcim spôsobom došiel kľukatými cestičkami AŽ kamsi do cieľa; proste, aby do poslednej bodky naplnil svoje predsavzatie, ktoré si na začiatok vytýčil, keď sa snažil urobiť čokoľvek s danou situáciou, ktorú vtedy neúmyselne zapríčinil. • Bolo to vzrušujúce, bolo to geniálne, bolo to povznášajúce, bolo to napokon najmä i inšpiratívne v rámci svojho celku, ako sa postavy medzitým pasovali so svojimi ťažkosťami; teda predovšetkým Ali Mandegar v podaní Amira Farrokha Hashemiana [môj ročník!], ktorý bol vynikajúcim, a to isté určite platilo i o Bahare Seddiqiovej, ktorá jednak stelesnila jeho sestru, a jednak z nej potom vyrástla i veľmi krásna žena! • Mimochodom, všetci traja, čiže autor a hlavní aktéri; pochádzajú z Teheránu, v ktorého exteriéroch sa zároveň odvíjal i tento príslušný príbeh, ktorý ma chytil za srdce. POZNÁMKY : *1: Neorealizmus bol reakciou na umelecké obmedzenia v talianskej kinematografii počas II. svetovej vojny a tesne po nej. Typickými znakmi sú polodokumentárny štýl, obsadenie profesionálnych aj neprofesionálnych hercov, skutočné exteriéry a epizodické zápletky, vykresľujúce každodenné problémy pracujúcich ľudí.

Záverečná časť akejsi „kokerskej trilógie,” s titulným názvom Pod olivovníkmi; sa vrátila kamsi uprostred tohto diania, keď sa filmovací štáb pripravoval na nakrúcanie druhej časti Život a nič viac; mapujúcej tragické udalosti po silnom, iránskom zemetrasení z roku 1990, a práve teraz znovu i s hereckým predstaviteľom s dvojky - s Farhadom Kheradmandom, za to ale predsa na trocha menšom hereckom priestore, ktorý vtedy zaznamenával jednotlivé príhody naprieč cestovaním po zasiahnutej oblasti, a to teda konkrétne spoločne i so synom, ktorí v podstate predstavovali samotného iránskeho autora - Kjárostamího spolu so synátorom Babakom; skrátka: snažili sa dopátrať, čo sa vlastne stalo s Babekom A. Poorom (*1) a niektorými ďalšími aktérmi... • Oveľa viacej hereckého priestoru po novom dostával Mohamad Ali Keshavarz, ktorý stelesnil skutočného režiséra Abbása Kjárostamího, keď nakrúcal už medzitým o pár riadkov vyššie spomínaný titul v podobe Života a nič viac, pričom namiesto Farhada Kheradmanda, ktorý síce rovnako účinkoval i v tomto prípade, no zároveň ale nové »žezlo preberajú« staronoví účinkujúci, ktorí predtým aspoňže na malú chvíľu stelesnili manželský pár (*2) v určitých exteriérových replikách, „keď sa on dohadoval potom i o tom, kde má ponožky, zatiaľ čo ona odpovedala niečo v tom zmysle, že asi v topánkach, môj starý,” čo predstavovalo iba čisto, filmovú fikciu, ktorú by ale tento nádejný, mladý, herecký aktér i rád pretavil do reálneho života; jednoducho čosi na azda úplne štandardný spôsob „Postav dom, zasaď strom,” no vôbec to ale nie je na prvý pohľad také jednoduché, ako by to mohlo na «prvú dobrú» vlastne i celé vyzerať; ó áno, a tým sa následne vzápätí konečne presúvam i ku hlavnej charakterizácii daného, kinematografického diela na princíp »filmu vo filme,« v ktorom vídať jeden filmový štáb, ako pozatým nakrúca ten druhý; čím súčasne vzdáva i akúsi lásku ku k i n e m a t o g r a f i i a jej tvorivým procesom, a k tomu i s množstvom opakovaných záberov, a to vskutku ďalej ani nehovoriac o «filmovacích prestojoch,» ktoré sa mi javili byť ešte i omnoho zaujímavejšími v rámci svojho rozprávania, ako povedzme zrovna priame zaznamenávanie toho, ako funguje výroba filmu, pretože sa mi postupne vyrysoval krásny príbeh o tom, ako ["negramotný"] muž neustále dobýval kamenné srdce mimoriadne tvrdohlavej, ["gramotnej"] žene v reáliách krásnej prírody, umiestnenej medzi samými olivovníkmi s naprosto neuveriteľným presahom, pri ktorom som ani sám čas vonkoncom nevnímal, tak extrémne som bol ponorený do plne nadčasového diela, že keď sa mi zrazu objavil ikonický symbol záverečných tituliek, náhle mi bolo strašne smutno! • Summa Summarum : Jednotka bola originálnym vstupom na úrodnú, kokerskú pôdu s predstavením detského hrdinu, pred ktorým stála naozaj veľmi ťažká skúška s tým..., že dvojka sa zase venovala tomu, čo sa s ním napokon stalo, nakoľko dané územie bolo medzičasom postihnuté ničivým zemetrasením, čiže celkovo predchádzala jednotke, a trojka pre zmenu dvojke, a tak by sa dalo hádam podotknúť, že tituly pokračovali dopredu a opätovne sa vracali, akoby na samý začiatok. POZNÁMKY : *1: s ústredným predstaviteľom z prvej časti „kokerskej trilógie,” Kde je dom môjho priateľa?; *2: Hossein Rezai & Tahereh Ladanianová, hrajúcich samých seba.