tron

Príjemne ambiciózny, sympatický a prekvapivo (samozrejme v rámci možností) drsný (úvodná jaskyňa) thrillerový sci-fi horor. Dá sa pozerať bez detailnej znalosti kultovej seriálovej predlohy, ale ak viete, o čo ide, je sledovanie zábavnejšie (šofér sanitky, Osamelí strelci). Akčnejšie, adrenalínovejšie, drahšie a ešte nebezpečnejšie, ako (vynikajúci) seriál. Veľká škoda, že sa v podobnom duchu neniesla aj filmová dvojka, ktorá bola pomerne slabá a prišla na trh až v r. 2008. Napriek tomu, že film prišiel relatívne na vrchole úspechu seriálu, na celom svete zarobil "len" 105 miliónov dolárov, čo pri rozpočte 66 a najmä kultovej povesti seriálovej predlohy pravdupovediac nie je zas až tak veľa. Kino Považan NMnV 2008

„Všetci sú rovnakí. Chcú úctu a moc. A radi si za to zaplatia.“ PEACEMAKER patril k prvým filmom v 90. rokoch založenej filmovej spoločnosti Spielberga, Geffena a Katzenberga DreamWorks. Réžie sa ujala v Spielbergovej Pohotovosti odskúšaná Mimi Leder. Práve jej obsadenie (a azda až prehnane realistický prístup k téme) sa postarali o to, že je to nuda. Pekne natočená nuda. Česť výnimkám (brutálna viedenská automobilová naháňačka... natočená v Bratislave). Tvorcovia to mysleli dobre: ich civilný prístup je k takej "komiksovej" téme, ako sú teroristi a letecké prepady automobilových kolónií, prekvapivo svieži. Chvíľku. No 119 minút nie je chvíľka. Nakoniec to dopadlo dobre len vďaka atmosfére niektorých scén a kvalitnému hereckému obsadeniu (Iures, Mueller-Stahl), ktorému dominuje robustne nekompromisný Američan Clooney so svojim chlapčenským úsmevom. Naopak, Austrálčanka Nicole Kidman sa stráca. Za hit to s prižmúrenými očami môžeme označiť azda len vďaka tomu, že sa tvorcom podarilo udržať rozpočet pod kontrolou (len 50 miliónov), celosvetovo to zarobilo 110. Kino Považan 1997

„Je to dávno za nami. Sme finanční makléri.“ Dnes sa mladí diváci na SPY KIDS pozerajú na môj vkus až príliš... chladnokrvne? Pritom v roku 2001, kedy mala táto vydarená rodinná akčná komediálna špionážna paródia premiéru, z nej boli mnohí paf a dušovali sa, aký je ten Robert Rodriguez (DESPERADO, OD SÚMRAKU DO ÚSVITU, FAKULTA, ŠTYRI IZBY) frajer, keď dokázal tak rozkošne preradiť z brutálnych, vyložene „dospelých“ hororov a trilerov, na podarenú hračkársku blbôstku, ktorej nechýba kúzlo okamžiku (besný úvod so šialeným „prepadom svadby“ pomocou helikoptér s rotačnými guľometmi a zamilovaným párikom, romanticky odlietajúcim padákmi na motorový čln... neuveriteľné), uvoľnení herci (Banderas, Guginoová) ani smršť skvelých nápadov (už po stránke kostýmov a výpravy vyzerajú SPY KIDS pôsobivo, nevraviac o všetkých tých efektoch, maskách „Palcov“ či bondovských vynálezoch). Rodriguez dokázal už vtedy (táto super schopnosť mu zostala) nakrútiť za menší rozpočet veľkolepo vyzerajúci film. Faktom je, že už v r. 2001 mnohým SPY KIDS nesedelo (komerčný ohlas ale bol taký veľký, že vznikli ďalšie dve časti). Takže vlastne nečudo, že ich hodnotenie osciluje medzi 40% a 80%: občas vtipné a kúzelné (aj vďaka hereckým kreáciám Rodriguezových maskotov - Trejo, Marin, Patrick), inokedy naozaj už až príliš príšerne roztatárené. Tak si vyberte.

„Omotajú vás ako vášnivé milenky. Zrazu počujete praskanie. Praskanie kostí. VAŠICH kostí." Spoiler. Legendy o obrích anakondách nie sú výmyslom scenáristov. Od nepamäti sa plazivo zákerne šíria povodím Amazónie (dokonca o nich písal John Fawcett) a keby ste sa tam vybrali, určite vám najbližší starec za polliter hnusného piva v zapľuvanej krčme porozpráva o 20-metrových veľhadoch. Pravda, dôkazy neexistujú. V minulosti rôzne ZOO vypísali odmeny za hmatateľné dôkazy o existencii obrovských anakond. Odmenu nevyplatili ani raz. A film? Vynikajúca syčiaca výprava za dobrodružstvom, ktorá sa ako to už chodí (plazí) zmení v boj o holý život uprostred temne mútneho povodia fascinujúcej veľrieky, kde vám ozaj nikto nepomôže. Podtrhuje to režisér Luis Llosa (Špecialista), ktorý vie, čo chce a ako to dosiahnuť. Dusnú "prírodnú" výpravu (rieka, vodopád, džungľa) skvele dokresľuje pár pozoruhodných architektonických objavov, aké by ste možno v džungli nečakali. K tomu plno parádne si to užívajúcich hercov (Stoltz, Voight, Trejo, Castellanos), niekoľko pôsobivých drobností (požieranie nasnímané zvnútra, diera v krku, ohnutá puška) a digitálne/animatronické/živé hady. Vďaka tomu sa hneď lepšie ignorujú prehrešky voči logike (prečo Voight zachráni Stoltza, keď sa ho pavúkom v dýchacej trubici snažil zabiť?). Sadnite si na tento ošarpaný - ale stále účelu funkčný - hausbót. Ale pozor, hmlisté noci tu bývajú nepokojné. Čo sa čísel týka, film bol vydávaný za hit, ale zas až také ružové to nebolo, pri rozpočte 45 miliónov nie je celosvetová tržba 71 fakt žiadny zázrak. . Kino Považan 1997 (2x)

Na tom, že si dodnes dávam pozor, aby som počas zaspávania nespustil z postele ruku či nohu, majú zásluhu, okrem iných, aj dve ľakacie mašiny - Stephen King a Chucky. Vďaka zdravej minutáži (hodina dvadsať aj s titulkami) má vydarená DETSKÁ HRA 2 od začiatku ostré tempo, nemá hluché miesta a absencia mamy neprekáža, lebo ju zdatne nahradila rovina s nevlastnou, sympatickou, dospievajúcou ségrou (vtedajšia chvíľková hviezdička polokultovky Jump Street 21, Christine Elise). Jasné, je tu strata momentu prekvapenia, ale to je u sequelu samozrejmá vec a musím sa priznať, že dvojka sa mi v niektorých momentoch páči ešte o kúsok viac, ako milovaná jednotka (viac Chuckyho, viac nezabudnuteľných scén vrátane adrenalínového finále á la Terminátor...).

"Tak už mi veríš?" - "Áno. Ale kto to uverí mne?" Detská hra je pre mnohých divákov rovnaká nostalgická záležitosť, ako LEVIATHAN, ALIGÁTOR, PIRAŇA, VOSKOVÉ MÚZEUM a tony ďalších vecí z 80. rokov. Vďaka démonickému zlosynovi (s Dourifovou tvárou a následne Dourifovým hlasom), temnej atmosfére, premysleným vraždám (kladivko, woodoo), zaujímavému hereckému obsadeniu (schopný 7-ročný Alex Vincent to i bez mamy, policajta a priľahlých obetí sebavedomo ťahá naprieč celým filmom) a skvelým scénam (cupitanie okolo auta, baterky) to však zvláda i bez nostalgie. Oceňujem tiež v tej dobe módnu pochmúrnu atmosféru veľkomesta, v ktorom ste snáď ešte v menšom bezpečí, než na americkom hixploitation vidieku (Maniac Cop, Cobra atď.).

„Je to ako v starých príbehoch, ktoré sme počúvali, keď sme boli deti, pán Frodo. Boli temné a plné desivých vecí. Snáď sa ani nemohli skončiť dobre. No nedalo nám to a museli sme ich počuť až do konca. Teraz už viem, prečo sa nám páčili.“ Ťažko sa v súvislosti s Tolkienovou trilógiou baviť ako o dvojke. Je to jeden obrovský epos, rozdelený na tri monumentálne časti. Rozhodne a bez debaty aj v Dvoch vežiach (zdanlivo najzbytočnejšej časti série) nájdeme množstvo magických scén (stretnutie s Bielym čarodejníkom v úchvatnom Fangorskom pralese; obrovský finálny Pochod entov; Samov motivačný záverečný preslov). Takisto akčné scény sú špičkové (nad predsa len príliš počítačovou bitkou s vrrkmi dozaista víťazí polhodinová finálna masakra v Helmovom žľabe s extra zábavným Gimlim). Nechýbajú ani vtipné momentky („počítanie mŕtvych“) a skvelé, fantastické nové postavy (Bernard Hill, Brad Dourif, Karl Urban), ktoré príbeh o Frodovi a prsteni zasadzujú do širších súvislostí. Plno mrazivých scén, pri ktorých sa tají dych ("Pozri. Tvoj kráľ bojuje sám." - "Už nie sám." alebo "Gondor volá o pomoc." - "A Rohan odpovie.").

„Nech len prídu. Zistia, že v Morii ešte jeden trpaslík žije.“ Keď to šlo do kín, bol som tým ako posadnutý a to paradoxne napriek tomu, že knižky som čítal až potom. Keď nastala dlhé mesiace očakávaná hodina H a ja som vyrazil do kina, celé tri hodiny som sa v sále triasol ako kebyže mám zimnicu a s otvorenými ústami som hltal každú scénu, každú postavu. Tucet pasáží ma dostali do nemého úžasu a mohol som ich vidieť desaťkrát, dvadsaťkrát, tridsaťkrát (diabolské prenasledovanie v Morii alebo tragické finále s Boromirovým rohom, zúfalo sa nesúcim naprieč lesmi). K tomu dokonalá hudba a presný kasting, aký sa vidí len málokedy. S odstupom rokov to samozrejme jemne zostarlo, niektoré triky sú slabšie, niektoré veci horšie, občas to menej odsýpa atď. Ale stále je to film, aký tu dovtedy ešte nebol. V neposlednom rade nechýba silné (a nečakane nepatetické) posolstvo o láske, priateľstve, odvahe, zbabelosti a slabosti (ktoré k odvahe patria viac, než by sa mohlo zdať). Niečo takéto vidí filmový fanúšik trikrát za život. Kino Považan NMnV 2002

Žánrovo ťažko uchopiteľný film, ale chutil mi/bavil ma. Po úprimnom smiechu vám v nasledujúcej scéna na tvári zamrzne úsmev, aby ste hneď nato neverili vlastným ušiam a očiam. Nemusíte priamo nenávidieť armádu, aby ste si tento film (od chlapíka, ktorý objavil Heatha Ledgera) užili. Ak sa vám páčilo SALTON SEA a TRAJA KRÁLI, nemá to prečo nebyť za 80% (Phoenix zasa výborný).

„A ak necháme stranou možnosť, že nám tu v noci po streche behala škandinávska olympionička?“ Hoci by sa mohlo zdať, že M. Night Shyamalan na seba ŠIESTYM ZMYSLOM a VYVOLENÝM uplietol bič a aj od ZNAMENÍ takpovediac automaticky budete čakať ďalšiu šokujúcu pointu (napr. - je za všetkým v skutočnosti len šialený sused?), výsledok je vyzretý a po stránke rafinovaného scenára vďaka výborne vypointovaným retrospektívam možno ešte lepší! ZNAMENIA sú hravý film so strhujúcim tempom (finále s pohármi vody a baseballovou palicou Joaquina Phoenixa alias dobráckeho strýka Merrilla ma uchvacuje rovnako, ako finále POSLEDNÉHO MOHYKÁNA) a zmyslom pre humor, na ktorom majú podiel pôvabní herci, v čele s vierohodným Melom Gibsonom (kvalitné výkony však podávajú aj deti a Shyamalan osobne). Autor vŕši jednu nezabudnuteľnú scénu za druhou (pes, postava na streche, nôž) a výrazne mu pomáha hudba, kamera, výprava, strih a drobné (no o to účinnejšie) špeciálne efekty. Posledná scéna (zaobíduca sa bez slov) naznačí, že Shyamalan by dokázal nakrútiť kvalitný nemý film. Citlivé ZNAMENIA sa pre mnohých divákov môžu stať osobnou záležitosťou a nejde o to, či ste katolík alebo evanjelik. V niečo veríme všetci. Kino Považan 2002 (2x)