FlyBoy

[SFF 2012, Sydney] Xenofóbne barbarstvá a poprava morálky v podaní Fliegaufa. Príkre a v rámci posolstva aneb "čo tým chcel autor povedať" ani trochu zidealizované. Desiatky rokov exstujúca a stále neprekonaná ujma ľudstva bez okolkov chrstnutá priamo do divákovej tváre. Hrozba kulminujúca tak desivým spôsobom, že to naháňa až nepopísateľne prenikavý strach o sile tých najhorších nočných môr. Obsahovo si to plynie na vlastné riziko, pre niekoho nepohodlne postihuje každú maličkosť (ide až "na telo") v rámci príznačnej mizanscény a nedovoľuje žiadne kompromisy. Formálne tu máme čo dočinenia s (ako vždy u B.F.) odzbrojujúcim zliatim zvukovo experimentálnych variácií a obrazovo pocitového obžérstva. "Csak a szél" je profesórsky narafičená pasť do ktorej keď spadnete, tak najmenej týžden odtiaľ nevylezete.

[SFF 2012, Sydney] Drezúra nielen zajatcov, ale aj poloprázdnej sály. Poriadnu psychologickú depku alebo aspoň fyzický teror ala "Čata" substituje neohrabané žvatlanie naprieč nekonečným pralesom, povrchné pošťuchávanie americkej mentality a otravný akcent/vzdychanie mojej oblúbenkine Isabelle Hupert (WTF?). Zase to zbabelé skrývanie sa za formulku "stalo sa" aby to akože dostalo väčší šmrnc a uznanie. Nuž to prvé tam nie je ani náhodou a to druhé si nezaslúži kedže podľa mňa je to až príliš afektované. Mimo slušných prestreliek a pár ironických poznámok od únoscov, ktoré aspoň trochu držia bezradný "Captive" nad vodou je to veru-indisponované.

[SFF 2012, Sydney] Instant classic v plnej paráde a ja sa už neviem dočkať druhej a tretej projekcie pretože toto je ďalšia továreň na nápady ktorých jedinečnosť môže byť zdvojnásobená až po opakovanom pozretí. Rukopis dodržaný a aj keď nie až tak kúzelne neprístupný/ojedinelý ako kedysi, tak ku prospechu veci (v niektorých pasážach) ešte viac vypiplaný. Dočkáme sa očakávaného, ale aj prekvapujúceho a hlavne niečoho, čo si vyžaduje agilnú spoluprácu. V každom ohľade, nezabudnuteľné...

[SFF 2012, Sydney] Vlažný rozjazd sa nesie v duchu okázalo muzikálovej romance a profilovej identifikácie "nowhere" reálií. V jednom okamžiku sa to však preklopí to urputného boja za integrálny mier, za záchranu pozostalých, za nádej. Primerane okorenené desiatkami nesílene úderných vtipov/narážok, čiastočne sprevádzané neľahko popísateľnou štvoricou ukrainských tanečníc a na koniec (i keď s menším dôrazom na pedantné vykreslenie globálneho problému) podobne "s hruškou v hrdle" úsmevné ako napr. "Bacheha-Ye aseman". Sú tam síce momenty, ktoré zaváňajú kalkulom, ale nie je ich tam toĺko, aby to kazilo výsledný dojem-imho. ten je zcela obstojný. Nielen kvôli Nadine Labaki v čiernom závoji i bez neho, hašišu alebo sympatickým zachraňovacím manévrom mám/manželiek, ale hlavne pre onu jasnú obžalobu vojnových konfliktov, ktorých nezmyselnosť je tu zas raz nástojčivo a napokon aj exaktne apelovaná. Pri troche zhovievavosti vydreté 4*.

Taká festivalová tetanovka. Bolelo, ale prospelo....

Trilógia úspešne dokonaná, po klagenfurtskom moderátorovi Brunovi z "FunkyZeit" a šiestom najznámejšom Kazachovi Boratovi z Astany nastupuje ctižiadostivý diktátor Aladdin z Wadiye. Za doprovodu tyrkysových Lamborghini, "nasty bitches" a nepremožiteľnej ochranky sa vydáva za veľkú mláku zachrániť ohrozenú diktatúru. A potom nečudo, že nielen v uliciach NYC sa ozýva: "Aladeen, Motherfucker." Je to nekorektné korektným, mainstreamovým dialektom kvázi masám neprístupným, ale nakoniec prevažnú množinu (aj menej sčítanejších) pozorovateľov uspokojujúci. Neviem či to bude tým prechodom od fiktívnej dokumentárnosti k priznanej hranosti alebo v tom prvoplánovejšom podávaní jednotlivých gagov, ale každopádne je to stále rovnako hláškovo nevyrovnaná a predsa účinná satira. Opäť maskovaná zhovadilosťou a s ohľadom na mieru únosnosti naťahovaná jak pupočná šnúra. Čomu sa táto pošahane inteligentná obžaloba neľudskosti vysmieva, to si aj uctieva... tým, že nepriamo poukazuje na onu utajovanú špinu-na jej šíriteľov a pripomína im, že to hlavne oni zabili utrpenie sarkazmom. Toto je taký vyfrndžaný Cohenov "payback" nadnárodným korporáciam, nebezpečným náboženstvám, rasám, pohlaviam, vratkej demokracii, ktorý má tu skvelú vlastnosť diváka rožšlahať v nepravidelných záchvatoch smiechu na márne kúsky a zaraz mu už po 3x atestovať, že Sacha nie je žiadny zľaknutý amatér, ale neortodoxný profesionál. "Ugly horse...":-)

Green má (nielen) chválitebné kozy, Pfeiffer je po kolagénovej injekciíí, Depp nám herecky vädne a Burton tvorcovsky tiež. Už to nie je ona súdržná ríša plná potrhlých podivínov chŕliacich nemiestne hlášky, okultistických reálií navodzujúcich mrazivé chvenie a dokonca ani poriadny závan kedysi všadeprítomnej morbidity, ktorá sa u tohoto iluzionistu stala nepopierateľným "trademarkom" už na počiatku jeho pôsobenia. V "Dark shadows" odznievajú len zanedbateľné echá týchto pôvodných návykov, do polky nezáživný "introduction" vrátane bezpredmetného plkania (tzv. 70´s na silu), od polky niekoľko podarených výstrelkov do vzduchu (táborák, sex) a ďalej len demo verzia "Death becomes her." Požmurkáva sa na dejiny mysticizmu i society (vampíri, hippies, etc.) a rukami-nechtami sa vsugerováva "feeling" z "Corpse bride"-to mi príde milé, ale prosím pekne ako celok: plochá haravara s príchuťou telenovely. Vďaka za otvárací song "White satin" (dubstepová prerábka od Zeads Deadov u nás v izbe veselo vyhráva cca. 1x do týždňa), za precítený epilóg & "We'll see you next time Timy."

Väčšinu dievčat to asi moc neberie kedže v detstve radšej česali bábikam vlásky alebo sa hrali s kamarátkami na pieskovisku. Zato väčšinu chlapcov to pomerne oslovuje, pretože tí po drevenom káčerovi hupsli hneď na robenie neplechy, na fantazíjnu simuláciu nadprirodzených schopností. Neobmedzene levitovať či bez dotyku premiestňovať predmety? Čo by nie, len sa treba vopred ujistiť, že náš parťák už prišiel na to ako sa psychicky vysporiadať so šľahnutým tatkom a školskou šikanou. "Chronicle" svojim vyvoleným takúto záchrannú vestu neposkytuje pretože ich postihuje počas panovačného rozkvetu zvaného teen v ktorom len veľmi sťažka môže preblesknúť akési dlhodobejšie uvedomenie/vyrovnanie a viacej sa tu koncentruje na modelovanie reality skrz módne, teda hlavne prechodné slovíčka typu awesome, cool, man, čož je naprosto logické. K tomu výchovné lapsy, sklony k labilnosti + náhle nadobudnutá, nedozerná moc a potom nečudo keď niekomu prepne a začne si vybíjať zlosť aj na nevinných._______Josh Trank sa s "maketou" found-footage popasoval viac než obstojne, tam kde mu škrípe logika to zaplátava prostredníctvom primárnych atrakcií (i keď "Cloverfield bol v tomto smere údernejší) a nedostatok informáciíí o dianí schováva za aktuálny motív vyhostenia/odmietnutia v ktorom nemožno nespozorovať ono sympatické ozvláštnenie superhrdinského žánru. Dvojku by som privítal.

Rozporuplné...

Z pestrého trojlístku Valléeho feature zárezov predstavuje tézovité CV mladej Viktórie zárez najmenej hlboký. Pripadá mi to tak, že Jean si proste chcel natočiť drámu odohrávajúcu sa v historií, lenže nanešťatie mu z toho vyšla len páčivo nasnímaná a aristokraticky ošatená glosa bez väčších ambícii. Ešteže to nie je tak podpantoflácky zaprdené, resp. odmerane seriózne akoby sa sprvu mohlo zdať a nájde sa pár použiteľných scénok spoza kráľovského dvora ktoré by však neboli príliš funkčné bez onoho režisérskeho kumštu tohto sľubne sa profilujúceho Francúza.