FlyBoy

[GFF 2012, Sydney] "An extremely well-made film, highly stylistic, and shot with care, but it is no Kafka..."

[GFF 2012, Sydney] Pri troche benevolentnosti a s pozdravom do Rakúska tyrolácka, oveľa viac presvetlená verzia "Shiveru", ktorá na miesto "príšery" zosožuje pôvab Roxane Mesquida čo by nemého prízraku. Švajčiari nie sú ľaví, torzo príbehu vhodené do prostredia ala reklama na čokoládu Milka je poväčšinou správne chmúrne (pominiem podaktoré nechcené trapnosti+ten minútový Pornhub.com), vytvára pochybnosti/zapája predstavivosť a aj keď je konečné odhaľovanie nezmyselne prekombinované, tak v dielčich aspektoch to má svetlé momenty. "Sennentuntschi" možno označiť za počin-samorast, ktorý sa priveľmi nenamáha s "gigantickým zdelením" a radšej sa po svojom zamierava na zachytenie mikroskopických útržkov poverčivosti, strachu, zla i špekulácií. A pastieri boli odjakživa prapodivní, Woodyho druhá poviedka z "Everything you always wanted to know about sex, but were afraid to ask" to jasne dosvedčuje. :)

[GFF 2012, Sydney] Too narrow...

[GFF 2012, Sydney] Zámerne nezúčastnená, akokeby nekompletne zabraná štúdia dvoch protipólnych pováh a tak trochu aj postihnutie biedneho živorenia v Africkom Kamerune. Na jednej strane nespochybniteľná profesionalita zastieraná zármutkom, na strane druhej iniciatíva hrdúsená mladíckou neskúsenosťou. Personálna pevnosť vs. krehkosť, sila paradoxu a nočný lov na...niečo. Keby došlo ešte k "objemnejšiemu" údelu ako napr. pri "White material", tak by tam tá štvrtá viditeľne svietila už naveky...

[GFF 2012, Sydney] S nováčikovským entuziazmom úsporne a predsa efektívne poriešený postapokalyptický thriller, ktorý drží pohromade kvôli priznanej schématičnosti a zdrcujúcemu tempu. Adekvátne nafiltrovaná/zužitkovaná kamera sníma úkrutný boj o prežitie, kedy žeravé slnečné lúče a ozrutný padnutý stožiar nie sú jedinými prekážkami. Veľmi uveriteľné prostredie, presvedčivé výkony protagonistov a ťaživá atmosféra plná zvieravých predtúch, jatrivých obáv-tuhej (bez)nádeje. Debut Tima Fehlbauma je čo do "topicu" už opotrebovaný materiál klasicky odsúvajúci logiku na druhú koľaj a spoliehajúci sa len na empaticky orientovanú interakciu diváci-hrdinovia. Lenže v rámci zvoleného filmového jazyka je to svojbytnosť jak remeň, teda vrátane vyššie uvedeného boduje tiež interpretačný minimalizmus a obmena (dnes už) paušálného gore za ostentatívnu neúprosnosť. Percentuálne to mám na 70 (approx.), ale keď si spomeniem ako laxne s podobným pôdorysom naložil Gareth Edwards pri "Monsters", tak "Hell" je rozhodne hoden aspoň o stupeň lepšej známky.

Oklieštieme z Mallickovho "filozofického šepotu" líniu o rodinnom nažívaní a priraďme si ju nachvíľu sem, k ďalšiemu identifikovaniu nielen seba samého, ale aj celých dekád a vzápätí zistíme, že Vallée nadväzuje, resp. si zasadzuje vlastný - vyjadrovacou štruktúrou obdobný, ale predsa odlišný - "Tree of life." Terrence sčasti pomenoval zeitgeist 50's na území amerického Texasu a Jean-Marc akokeby kontinuálne pokračuje cez 60. až po 80. roky v jeho definovaní na predmestí kanadského Montrealu.Tiež to zložité formovanie vrúcneho vzťahu otec-syn, kedy sa hrany navzájom obrusujú, názory sa rozchádzajú, nedorozumenia pribúdajú a nájdenie konsenzu nemusí vždy vyjsť...alebo môže, po dlhodobej drine môže. Tiež ta nesmierna láska matka-syn, kedy matka rozprestiera ochranné krídla nad svojími potomkami, čaká na nich iba s otvorenou náručou, cíti ich znepokojenie/bolesť aj na diaľku a najviac prežíva ich stratu. Výchova ovplyvnená dobou, patriarchálna diferenciácia rolí muž-žena, nepriestreľná pobožnosť, uznanie zázrakov za právoplatné javy, mnohodetnosť, homosexualita ako jedno obrovské X. Noel je v nevýhode, sám proti sebe, sám proti všetkým, spojenec sa kde-tu objaví a hneď aj zmizne, iskra nádeje miestami zažiari, ale pri narodeninových alebo vianočných posedeniach opäť zhasne. Je to generačný/osobnostný boj, vôbec nie ľahký, vôbec nie komediálne ladení, práve naopak krutý ako sám život a keď už zaznie vtípek, tak impresia ako od Andersonovcov. "C.R.A.Z.Y." má okrem bystrého názvu aj ihravý scenár a spracovanie, občas to síce zaváňa predynamizovanosťou a zopár nekoncepčných vsuviek by som takisto vedel oželieť, ale i tak som nadmerne spokojný, žiadne rúžové okuliare ani emočné vydieranie, vynikaví herci, doslova "golden soundtrack"- proste malý filmík s veľkým F, ktorý nehľadá cieľ, ale cestu. Aneb ako píše susedov plagát: "happiness is not the destination, but the journey."

[GFF 2012, Sydney] "Proletáři všech Zemí, spojte se." :) Avšak toto je naozaj reprezentatívna prča o ktorú snáď čoskoro zakopne každý priaznivec zábavného prekrúcania faktov na úkor presnej faktografie. Dôvtipnú deformáciu dejín naposledy pamätám od neskrotného Tarantina, nesmiem tiež opomenúť hédonika Verhoevena a do obávanej trojice momentálne pridávam aj gurážneho Haußmanna. Kolegom z prvej ligy na chrbát kvôli ospravedlniteľnej kolísavosti fabulačných skopičín síce len dýcha-nepredbieha, ale i tak si právom drží medialové umiestnenie a upovedomuje na svoj nepriehľadnutelný potenciál. Jeho fikčný svet plný karikaturistických figuriek a cirkusových čísel je bombastický, nemá vytýčené hranice a aj keď nezakrýva celoplošnú rozmarnosť, tak v maličkostiach dokáže spláchnuť vodopádom vycíbrených sidekickov i ozvláštnení. Rojčivá mizanscéna a delikátna fraškovitosť väčšiny sekvencií necháva dosť často spomenúť na delirickú "Baladu" od Iglesiasa, ktorá nebola ceľkovým vyznením ani zďaleka tak user-friendly, no občasnej podobnosti sa ubrániť nedokážem. Výprava s obsadením (neposední Michael "Bully" Herbig + Jürgen Vogel za pohlavárske extenpore, hot Thekla Reuten za špionážnu čarokrásnosť, maskovaný Juraj Kukura za Slovensko:) výborná, neustále sa obmieňajúca zápletka a nekomentovateľné vyvrcholeníe 2x výborné. Prosím vstúpte do Hotela Lux, preukážte sa povolením, v apartmáne pustite vodovodný kohútik a nezabudnite sa pomodliť, budete to potrebovať. Niekto už totiž klope na Vaše dvere a vedzte, že poslíček to na 99% nebude...

Ľadová sprcha z Nórska, čiernohumorný "heist", dramatická drobnokresba duše, úderná "exploatačka", alebo aj Mortenovo "Fargo." Chce to nadhľad alebo aspoň špetku cynického uvažovania pretože sa tu umne narába so starými známymi (latrína), ale aj novými neznámymi (traktor) "trademarkmi" z ktorých by slabšie povahy mohli byť nešetrne vyvedené z miery. Kto si sťažuje na klišé, tak sa zrejme ešte nedopátral k definícii "žánrový film a jeho zákonitosti", čož je škoda, lebo bez tohto poznania si podľa môjho názoru dotýčný túto rafinovane poskladanú skladačku dosýtosti neužije. Sám dosť často odmietavo krútim hlavou nad kadejakými klišoidnými žánrovkami, ktoré sa kvôli vlastnej neschopnosti prísť s niečim neotrepaným/nelobotomizujúcim schovávajú radšej do predpripravených škatuliek a balamutia tak milióny divákov v duchu: "obdivujte naše povrchné výplody alebo si aspoň vychutnajte ich technicky zdatné prevedenie." Veď čo by nie, nikomu to nezazlievam, každý si ulietavame na tom svojom, len treba poznamenať, že práve snímky ako "Headhunters" sú tými, čo posúvajú daný žáner zasa o kúsok dopredu a preto by sa na ne nemalo len pasívne pozerať, ale o nich aj aktívne premýšľať. Možno mi však iba preskočilo a netreba sa tým nejak extra zaoberať, každopádne mne imponuje ako si Tyldum neberie servítky-testuje limity, ako sa nebojí ísť do prekvapivých "twistov", ako dodržuje a zároveň porušuje predpísané pravidlá-toto všetko napovedá, že pánko má čo to napozerané i odskúšané a o jeho mene budeme ešte isto počuť. Úprimne v to dúfam.

Nispel je už mocne spropagovaný prznič, ale že sa takto nechutne odbaví aj tu, to som veru...čakal. Bastardizácia jak vyšitá...z bulváru...

Som sa aj bál aby znovu nezablikalo niečo zbytočne zastreté ako "Svetlá v súmraku", ale po bližšom zoznámení sa s prístavným mestečkom Le Havre a jeho old-schoolovou gloriolou som zistil, že moje obavy boli úplne nemiestne. Akiho sympaticky potrafená poetika opäť uraduje a tentokrát nachádza uplatnenie v osobitej dramaticko-komediálnej historke o (e)migráciíí, ktorá svoj úspech stavia na kontinuálnom prísune (minimalisticky komunikovanej) tragikomiky a nádejnosti. I keď to už neni onen finsky diktát ako kedysi, tak stále platí - vidieť sa oplatí.