FlyBoy

[SPFF 2012, Sydney] "Part sunbaked noir, part road movie and part absurdist comedy. Fluidly shot and edited, keeps things light, preferring to sidestep the bleaker themes of corruption and social injustice" od "charming Ecuadorian hippie film nerda" no a nemiluj to...

Slovami Julesa Winnfielda: "Já jsem Uschi a ty si až po uši v hovnech..."

[SPFF 2012, Sydney] Oveľa slabší, pri troche blahosklonnosti seniórny "Prelet nad kukačím hniezdom" v ktorom sa nejedná o stret konformity s nekonvenčnosťou, ale o konfrontovanie staroby s jej možnými, bezútešnými následkami. Tie sú tu jak odľahčené cez výrečnosť a čipernosť spriatelených dôchodcov, tak nesentimentálne umocnené skrz výskyt sprievodných ochorení, nenapraviteľných nepríjemností. Starobinec = blázinec, prebývajúci uvrhnutí do zabudnutia bez opýtania, s nekonečnou haldov spomienkových útržkov (vlak), s túžbou byť opäť mladý/slobodný (útek), ale aj rezignáciou presýtení kedže život zľutovanie nepozná (Alzheimer). Premise sa teda moc vytknúť nedá, pozdávala sa mi aj nenáročná animácia, ktorá sa pozorne upriamovala na mimiku a sem-tam pozoruhodne skĺzla do pár sekundových sekvencí zahrúženia/precitnutia. Skôr mám výhrady k samotnej realizácii storyboardu, ten mi príde polovičatý, v niektorých častiach nešťastne odfláknutý a kompenzovaný prostredníctvom neustáleho kecania...čož môže byť napadnuté argumentom, že nič iné im neostáva, ale s tým nesúhlasim pretože náznaky tam jednoznačne boli a to čo do postáv, tak príhod. Štvrtú hviezdu tam nevylepím len kvôli tomu koncu, ktorý síce chápem, no "Arrugas" - záležitosť predovšetkým pre dospievajúcich/dospelých - by isto zniesol a takisto by mu prospel o niekoľko minút skorší cut.

[SPFF 2012, Sydney] Bystro vystavaná kriminálka upomínajúca na staré "dobré" časy kedy korupcia nekontrolovateľne expandovala a na nedocenenosť antihrdinov, ktorých odjakživa verejnosť zväčša odsudzovala, zatracovala. Priemer to u mňa neni ani náhodou, to by Santos Trinidad (bravúrny José Coronado) nemohol byť tak démonický badass motherfucker, dianie by muselo byť zahalené impotentnými strielačkami na úkor plíživého tempa s nejedným momentom prekvapenia a záver by nesmel do mäsa zarezávať ako Guillotinova gilotína. Tlieskať postojačky sa tomu u nás asi nebude (na to tam je jak málo alibizmu, tak eye-candy scén), ale kto si užíva vyšetrovacie metódy neposlušných policajtov ala Terence McDonagh z "Bad Lieutenanta" nespokojný neodíde. Neprekvapí ma keď tu časom niekto vyrukuje s tým, že ústredná postava sa nevyvíja, jej konanie nie je ozrejmené, že to smrdí rasizmom (čož je ale totálna kravina pretože štatistiky nepustia) alebo že zápletka je chaotická, nefunkčná. No veď nič sa nedeje, stále tu máme mrštného predátora Baya, ktorý Vás milerád (kľudne aj 2x) obšťastní svojím hysterickým výplachom za doprovodu supercool zlých chlapcov. "No habrá paz para los malvados" je ich presným opakom, strohejším/staromódnejším a - i keď reprodukčnou filozofiou úplne rozdielny - predsa o niekoľko tried pôsobivejší. Ram and Kouk.

[SPFF 2012, Sydney] Nezameniteľný rukopis Iglesiasa sa presúva z deformovanej minulosti do pokrivenej súčasnosti a to hneď do priamej blízkosti toho najchúlostivejšieho/najzrádnejšieho - mediálneho sektora, kde sa strach účelne rozširuje, realita sa do rúžova kamufluje a relevantnosť sa spopoľnuje. Lukratívne podnikanie preplnené "miliónmi" záujmových osôb s miliónmi na bankových účtoch, ktorých navyšovanie prebieha predovšetkým na základe televízne/internetovo obstaraného sprostredkovania nešťastia, senzácie za každú cenu. V skratke, jeden veľký marast a nevyčerpateľný zdroj zároveň. A.I. nezapiera svoj dar narábať s polaritnými elementami umeleckého celku "vysoké-nízke" a "burleskné-seriózne" tak umne, že výsledný dojem dokáže vďaka zručnému synkretizmu týchto prvkov zanechať naozaj silnú odozvu, a zároveň sa stať aj zložitejšie pobrateľným dielom, ktoré si základa na špecificky formulovanej prehnanosti/doslovnosti. Inu, divulgata atque incredibilia avide accepta sunt a "La Chispa de la vida" budiš nelichotivým príkladom...

Dokonalý príklad využitia neDokonalých vyjadrovacích prostriedkov v prospech Dokonalej katarzie aneb pravidlo troch D...DOGME 95.

[SFF 2012, Sydney] Voľné pokračovanie povestného mecheche "Naisu no mori: The First Contact" sa konečne zrodilo, skoro o polovicu kratšie, v niektorých momentoch o trochu slabšie, ale stále sa zodpovedne držiace primárneho targetu - preniesť na plátno rokmi pestovanú víziu, ktorá opäť stvrdí dávny slogan jednej športovej značky, nemožné neexistuje. Hlavné slovo má Shunichiro Miki čo by ďalší suverén v tvorbe televíznych spotov, ktorý sa spoločne s Ishiim a Ishiminim podieľal na prípravách vyššie uvedeného "FF" počas ktorého si už pravdepodobne kypril pôdu na prechod do zoschnuto-zvlneného lesa. Z ničoho nič sme tu a šou sa môže začať. Bizardne-lysohlávkové jadro sa nemení, občania si regulérne nažívajú s obrami (alebo s trpaslíkmi?), dosť často sa cucajú zelené (pa)plody, vynaliezavo sa dráždia bradavky, platí sa orechmi, navštevujú sa alabaster-skinned nymfy a samozrejme mnoho, mnoho iného čo by bolo nešťastné spoilerovať. Nebude chýbať zástup zasnených/prepnutých/frustrovaných jedincov, kopa anatomických analógii a nevysvetliteľných javov. "Warped forest" so sebou prináša ohromnú nálož surreálnej rozpustilosti + divnosti, ktoré v porovnaní s "FF" kvalitatívne viac kolíšu, ale zato nedávajú dopustiť na opäť šikovne zapracovanú propagačnú estetiku a unikátny dotyk abstraktného vizionárstva.

Staronový kustod reklamných skečov Katsuhito Ishii zošil horúcou ihlou jeden rozmermi temer nedozerný, podnetnými gagmi preplnený, fantazijno-groteskne-absurdný chuchvalec z ktorého sa od smiechu poslušne padá pod stôl alebo sa neveriacky krúti hlavami, resp. obidve činnosti naraz. Promenáda preexponovane sa prezentujúcich individuií, "eXistenZovských" ufonov a dokorán otvorených otvorov (črty skatologického humoru sa nevylučujú) z ktorých môže vyliezť hocičo, trebárs aj Patrick Duffy. Inak tiež prehliadka/zásahy 4-5 mikrosvetov fikcie (nielen, ale hlavne plážová seansa), bezuzdných tanečných čísel (tróni piknik v parku) a japonské pohrávanie si s fenoménom elektronického beatu (formát audiokazety, lame mix, les). Skrátim to, lebo by sa mi mohlo vypísať pero, vrchol...vo svojom obore...vrchol.

Rád by som Timov "Iron Sky" počastoval tými najprívetivejšími prívlastkami pretože sa jedná o síce prosté, ale za to úprimné remeslo, ktoré sa na nič nehrá a snaží sa rukami-nohami naplnovať to, čo si predsavzalo - byť fandovskou potechou, dôkazom geekovského espritu. V určitom kontexte sa mu to aj darí - nie že nie - máme tu brakový námet dotýkajúci sa obľúbených árijských končín (konečne vieme, kam zmizli nacisti po roku 1945), nazvymeto tendenciu campových výstupov (vedie fräulein Richter, sekunduje blonďák Washington, kruh uzatvára prkenný SSáček zdarma Otto), zámerne papundeklovú digitalizáciu (upomínajúcu na to najlepšie od ranného Intelu) a podceňovaného šviháka Udo Kiera, ktorý je pri takýchto video projektoch takmer vždy po ruke. Problém tkvie v tom, že nedočkavé obecenstvo namlsané bloggerskými šepkandami (priznám sa, že trochu aj spolu so mnou) čakalo čosi štylizáciou temnisté/satiricky prešpekulované a teda z prívalu kondenzovaného debilizmu ostalo primerane ovalené. Nedomyslená montáž záberov, diletantské pokusy o uťahovanie si z U.S.A. a občasná dialógová vata len podtrhujú, že ani tak zďaleka nejde o Bčko ambiciózne - s prípadnými nábehmi na kultovosť, citovanie či hĺbkové rozoberanie, ako skôr o Bčko elementárne, tzv. viralové - spĺňajúce funkciu dočasného, no pekne vyhaluzeného úletu.

Totožna ponorka v jednom mojom nezabudnuteľnom sne, tomu sa nedá odolať, ale inak komiksová ruinovačka jak repa...