FlyBoy

Na fanúškovské zľutovanie to neni dostatočne cheesy a na seriózne prijatie tu (okrem latexom vysekaných kriviek Jessici a dvoch tresknute natvrdnutých rozpráv o ničom) nefiguruje nič, čo by upútalo pozornosť. Inými slovami, prázdne, povrchné a teda aj prevažne (nezaujímavo) priblblé...

Krajne znepokojujúci, rigorózne misogynný sleazy exploitation alebo tiež Friedkinova pulzujúca mutácia "U-Turnu" na ktorú by som dievčatá odchované na snímkoch typu "Wedding planner" či "Ghosts of girlfriends past" moc nepozýval. Následky by nemuseli byť až tak prívetivé, pretože sa zrovna nejedná o moc idylické vypodobenie niekdajšieho playboya, ale skôr o jeho beštiálneho klona. Ten by dozaista imponoval Cartmanovi nielen pre svoju surovosť + bezohľadnosť, ale hlavne kvôli iniciatíve, ktorá by istotne znovu vyvolala Ericove nutkanie radostne zvolať: "Kentucky Fried Chicken is not illegal anymore." Tak takýto druh humoru prestupuje celým dianím, ktoré monitoruje texaskú stoku obývanú low-life rednecks. Skrz okolnosťami vynútené, avšak neľútostné rozhodnutia reflektuje ich neúmyselnú zaostalosť, ktorá priamo kontrastuje s policajnou skorumpovanosťou v podobe lokálnej ruky zákona čo by nájomného vraha a doslova ničí ich posledné záblesky morálky. Devastovanie dôstojnosti si na paškál samozrejme berie najhlavnejšia postava - Joe "Killer" Cooper, jeho rámcové vyprofilovanie, kde je oblečený do pomyselného neo-noirového hávu pod ktorým nevidno onu maniakálnu zverskosť je (aj vďaka pedantskému splynutiu M.M.) naozaj neopísateľné. W.F. pochytil strácajúci dych, nepredpokladane hladkou syntézou sofistikovanej gradácie a ostrých twistov zachádza až do NC-17 vôd v ktorých už treba čakať hoci čo. Zvrátené, na kosť ohlodané a systematicky znechucujúce podobenstvo bytostného úpadku alebo zbytočná, grafickým násilím sa chvástajúca úchyláreň? Vyberte si sami…

Obecenstvo zas raz radikálne rozdelené na dva tábory. Prvý nadšene mlaská z onoho extrovného skĺbenia "pod nechty zaliezajúcej" depresívnosti, po dlhej dobe naozaj trefne provokatívnej zvláštnosti a ceľkovo sa teší z odvážne demoštrovanej umeleckej frivoľnosti. Druhý od zlosti hýka kedže sa mu nedostalo z fleku pochopiteľného výstupu, resp. decentne vedeného žánrového cvičenia a po neplánovanej pauze opäť bez váhanie tasí slovíčko "pseudo." Asi sa niekde s odstupom aj objaví, že ide o (v posledných pár rokoch tak módne vykrikovaný) rakovinotvorný art, ale z toho si netreba nič robiť, my "čo z toho robíme vedu" si naše teórie po svojom obhajíme a druhú stranu hlavou krútiť prinútime. Veď sranda musí byť, že ano.:)_______Neskonale magické, svetové! Príznačne teatrálny, nešetrne pitoreskný a predovšetkým nespútaný/á povzdych/pokora nad únavou z dôsledku zvolenej životnej cesty, nad nekonečným hľadaním seba samého, nad potrebou ovplyvňovania/zasahovania a takisto spoločenského uväznenia v spároch (fenoménom virtuálnosti paralyzovaných) osobnostných premien či pretvárok. Maska ako neodmysliteľná súčasť deformačnej metamorfózy ľudského organizmu, dočasný únik pred tvrdou realitou alebo len "zakázané" rozptýlenie v pomyselnom rytme chytľavých harmoník a (bez)gravitačného pohybu. Nasadzovaná a odnímaná v divadelnom predstavení večného univerza, kde sa cicavce menia v konfúzne figúry, stará láska hrdzavie, otcovstvo je na bode mrazu, krás(k)a je opäť glorifikovaná zvieraťom, tam kde hrdinovia opakovane zabíjajú sami seba a onen akt usmrtenia v jednotlivých sekvenciach alegoricky odostiera ďalšie (z minulosťou späté) osudy._______Zarmucujúci podtext a intenzívne vyznenie (zo cinefilného pohľadu) umocňuje všestraná herecká ekvilibristika Denisa Lavanta, "voyeristická" pocta Paríži čo by (v tomto prípade) mesta hriechu a neskromný obnos kinematografickej referenčnosti v ktorej si každý milovník FILMU príde na svoje. Leos Carax je za tento počin absolútne neprávom zatracovaný, má totiž to, čo v dnešnej dobe u väčšiny tvorcov s príbuznými ambíciami absentuje a to BEZPROSTREDNOSŤ kooridnovanú KONCEPČNOSŤOU. Na rozdiel (napr.) od nedávno videných "gréckych Álp", ktoré sa v niektorých úsekoch mermomoci namáhali o obdobné zdelenia, ale v záplave nefunkčne dávkovanej iracionality a recesijnosti sa viacmenej stratili (teda skôr po podivinsky pobavili než by niečo predmetné vypovedali), tak "Sväté motory" k veci prehovorili, i keď ťažko uchopiteľným spôsobom ozvláštnili a čo sa týka výslednej katarzie ma nadmerne uspokojili.

Andersonov inšpiratívny indie "train-trip" z Indie a zároveň srdečný pozdrav Satyajit Rayovi na jehož diela sa tu nenápadne odkazuje. Sladkobôľny príbeh troch bratov (otca zrazil taxík a mama sa stala kláštornou sestrou) ikonicky kombinuje dramatický motív zložitej minulosti/prítomnosti protaganistov ktorých personálna rovnováha, resp. spirituálne vykúpenie nastáva až po humánnom čine s totálne neortodoxným improvizovaním komediálnych zvyčajov. Permanentne sa popíjajú kvapky proti kašľu, randí sa so sprievodkynami a jedovatý had je na úteku. Po starom sa vedú originálne (tentokrát) dospelácky-infantilné dialógy, čo švenk/statický záber, to úžas nad kameramanskou exhibíciou v pestrofarebnej, detailne rozvrhnutej mizanscéne a výstižný výber eufonických pesničiek vlastne ani netreba podrobnejšie rozoberať, stačí ho iba nadšene počúvať. Po novom sa už na pozadí nenachádzajú/neoslavujú rozličné druhy média, doterajšia schéma nadväzujúcich, ale navzájom sa neprelínajúcich kapitol je tu znamenito nabúrana cez prenesenie časti textu z predfilmu "Hotel Chevalier" do epilógu celovečeráku v zmysle ozrejmenia hravej prepojenosti a povestný "slow-motion" tu už nemá privilégium jediného výskytu/významu, ale rovno dvoch. "Darjeeling Limited" patrí medzi najosobnejšie záležitosti W.A., ide o auteuristický experiment v ktorom sa snúbi svojrázna, rokmi budovaná poetika melanchólie podporená naprosto očarujúcou formou s pôžitkárskym porušovaním overených, úspech prinášajúcich návykov.

Anachronický a pritom súčasný, podľa ratingov pochválne ohlasy vyvolávajúci, ale predsa nezávislý a čo viac-rôznorodo interpretovateľný, taký je ďalší-subverzívny príspevok na tému "potlačovanie identity" od kráľa filmových prevlekov, ktorý sa po kauzálnych procedúrach účelne rozširovaného strachu v "Nákaze" opäť navracia k dezintegračným, avšak tu o dosť menej pesimistickým paralelám z "Girlfriend experience." V tomto prípade nejde o v ilúziach uväznenú eskortnú spoločníčku čo by odraz povrchnosti/otupenosti jednej generácie, ale o dvojicu atraktívnych chlapcov "z dola" ktorých sociálne/rodinné pomery nabádajú k príležitostným vystúpeniam v strip klube. Viem, znie to akokeby sa utváral ďalší hlupučký variant "Flashdance", ale ide len o prchavý dojem kedže sa tu stretávajú dve odlišné povahy ktorých spočiatku drži pohromade práve ono pódiové predvádzanie sa aby nakoniec aj tak došlo k predaniu štafety a následnému odlúčení ako pri seriózne mienenej športovej dráme. Pokúšavú neurčitosť posiľuje aj fakt, že diferenciácia rolí je tu asi to jediné jednoznačné, Adam-najskôr zdráhavý nýmand nikým nepoznaní, neskôr pravidelne drogami posilnení, sic ženami obdivovaní, no dlhmi zaťažení živel naivne veriaci v niečo, čo nemá dôstojnú budúcnosť a na druhej strane Mike-od prvej minúty idol/vodca tanečných čisel i párty záťahov ktorý po niekoľkých incidentoch, rozhovoroch, stretnutiach v srdci prebúdzu túžbu žiť inak. Ako už bolo v inom kontexte spomenuté-protiklady k sebe sa priťahujúce (tu bez akéhokoľvek gay iskrenia), rovnakú životnú daň splácajúce, ale napokon kľúčovými rozhodnutiami navzájom sa odlíšujúce. Zrozumiteľné a pritom vôbec nie jednoduché. Ostatné aspekty, či už formálne alebo obsahové sú len čisto autorským hrajkaním sa, ktoré hlavne priaznivci štýlu S.S. náležito ocenia. Dômyselné kompozície, prepínanie medzi jednotlivými prístupmi snímania, čo do obsadenia ženskej predstaviteľky atypická romantická línia kde sa objektom sympatii vyrysovaného fešáka stáva nevýrazné dievča až po ochotu vyjsť v ústrety aj "nehľadám tam niečo, čo tam nie je" divákovi a pritom ostať sám sebou. To sa často nestáva a ja zas preháňam. P.S. McConaughey konečne skóruje, jeho nabudený Dallas je doslova zlatým klincom večera.

Po boku vďačne rozpustilého "Deep rising" sa do pozoru hlási nekonečne nesúdny "Van Helsing" a stáva sa tak jedným z najprijateľnejších exemplárov Stephenovej filmografie. To čo ma v iných (masovo populárnejších) patvaroch tohoto skúseného motovidla iritovalo - teda z hľadiska intenzity povrchného zážitku nemohúce nakladanie s CGI, nezaujímavá voľba + vykreslenie postáv, neustále vršenie debility na úkor snahy ju vtipne symbolizovať - sa v hlboko v rumunských Karpatoch mení na približný opak. Mastnými efektami upravené "pole pôsobnosti" je tak ohavne priťažlivé, že by sa tam človek najradšej vydal na rýchlu exkurziu, zástup všakovakých verzií známych monštier s mrštnou agilnosťou proti aussie bombardérovi Jackmanovi a jeho pomocníkom je taktiež zážitok vskutku nevšedný a hlavne predlohou nezviazané komiksové postupy robia tento špásovný nezmysel ešte viac easy-going než sa na prvý pohľad zdá. Slepo vyčítaná/odsudzovaná nedejovosť či sterilná akčnosť je klasickým príkladom davovej psychózy unavených konzumentov, ktorí si neuvedomujú (alebo skôr neriešia) vopred danú filozofiu konceptu a na miesto rešpektovania/užívania si zámerom totožného len nie tak user-friendly zabaleného bijáku si radšej sťažujú v duchu oklamaného zákazníka pričom sú schopní kontinuálne prispievať k nadhodnocovaniu iných, nemiestne vyhypovaných spektáklov. Hotová tragikomédia.

Nemyslím si, že by som bol vulgárny grobian, ktorý by sa vyžíval v neslušných výrazoch, nebodaj predpojato vetoval "Sommersovo vymakané bavičstvo" (ha-ha), ale jediné čo sa dá v náväznosti na predošlý multiplexový (s)hit rovnakého mediálneho zápachu v tomto prípade skonštatovať je to, že: "väčší rozpočet, väčšia kokotina..."

Skrz prudérne prešlachtenú trikovú zložku, cez bezpohlavné napodobovanie bez hrdinov, až po prazvláštne fádnu mumifikáciu podkategórie "oddychovky".

Zvláštne nevybalancované, niečo ako "Cleveland show" čo by roztržitý spin-off Griffina a takisto podobne ako "Legend of the Guardians: The Owls of Ga'Hoole" čo by rozháraný pokus o sebestačnú adaptáciu. Šermuje sa tu s tučnými momentkami (mydlo, Indy, Flash, päsť, mikrofón, bitka...), ale ani sa neotáľa zdvihnúť uležaný výkal či zanôtiť sústredený prd, čož mi ako odchovancovi na "South Parku" ťažkosti nespôsobuje (nezasväteným na uvedenie do problematiky odporúčam Randyho epizódu číslo 9 z 11 sezóny "More crap" alebo ľubovoľné patálie Pana Hankeyho či Terrenca a Phillipa, pozn. je viac než isté, že geniálnosť/kultovosť SP vychádza z úplne niečoho iného), len som nikdy nebol skalným priaznivcom kalkového fekálizmu a už mi to ani nepríde taká švanda ako keď som mal 15. Avšak žiadna veda, nejde o smrteľnú nádielku, ktorá by úmyselne znechucovala. Tiež mi nevoňajú tie nevýživné, 1000x prefiltrované rom-com plky, otrasný OST a drevené ksichtíky rappera Marky Marka (+ jeho takmer nulový campový potenciál), ale ok - účel to splnilo. Mila Kunis si urobila jednorázový výlet do Massachusetts - chlapi si poslintali, Seth MacFarlane sa po (naddobre platenom) ponevieraní po chodbách komerčných televízií konečne dočkal svojho prvého celovečeráku - sny sa majú plniť a vyhranená divácka pospolitosť by si nemala kategoricky sťažovať-pre mladších rebelov je tam zdanie nekorektnosti a trendy vtipnosti, pre odrastenejších geekov je pripravený skromný obnos filmových odkazov/štuchancov (prevažne 80's) a samozrejme nejaký ten zapamätateľný zájeb navyše. Dúfam však, že sa k niečomu obdobnému rozhúpe aj texasko-coloradska "La Resistance" a na miesto macíka-povaľača Teda s Markom Wahlbergom vznikne uterák-narkoman Towelie s Jeffom Bridgesom alebo Mickey Rourkom.:)

[SPFF 2012, Sydney] Nevydarený hybrid s obstojnou výpravou, dotieravým prehrávaním účastníkov a smrteľne hlúpou storkou. Náladu zdvihne len pár mimovoľných záderov a predstava nahej Natashi Yarovenko. Inak bieda...