FlyBoy

[FFF 2012, Sydney] Napoprvé fajn, napodruhé, už takmer vôbec...

[FFF 2012, Sydney] Zručne obstaraná jednohubka o pošramotenosti justičných orgánov, ktoré si ako zvyčajne robia len to, čo sami chcú, resp. potrebujú. Až sa nechce veriť celému tomu (akokeby) umelo vyostrenému divadielku okolo Marécauxa a jeho prípadu, ale po menšej revízii kadejakých pofidérnych verdiktov z rôznych kútov sveta sa zas pochybnosti o neuskutočniteľnosti skôr vytrácajú, než pretrvávajú. Garenq to vzal od podlahy a ani na minútu nepoľavil, určite má svedomito napozeraného Greengrassa od ktorého si prepožičiava "reportérsky" neposednú kameru spolu so strhujúcim strihom+vypúšťa na plac nezdráhavého Torretona predvádzajúceho snáď ani necvičené a teda perfektne živelné výstupy. "Présumé coupable" nie je žiadnym majstrštykom, tá "televíznosť" sa-aj napriek pravdepodobnej zámernosti-prehliadnuť či naplno obdivovať až tak nedá, no skrz to ide o ďalšie, nadmieru dobre tlmočené trpké svedectvo o relativite pojmu objektivita po ktorom Vám do smiechu celkom iste nebude.

[FFF 2012, Sydney] Sterilná, akože fatálne sa tváriaca "básnička" o prvých partnerských sklamaniach, ktorú pred podpriemernosťou zachraňuje senzitívna kamera a zopár prepekných scén. Inak predstieraná lahkosť, mŕtvy syžet a jeden vychytralý "boyfriend" čo si sere do huby. Pomalá interpretácia myšlienok mi nevadí-mám ju dokonca v obľube, vadí mi, keď ju niekto vykastruje do tézovitosti, poprípade ju "obohacuje" o sekundárnu škrobenosť-sme introvertní architekti, nosíme šál aj v lete, bývame v loftoch a spíme so svojimi profesormi... Vlastne aj ja mám šedý tvídový kábat a zarastenú bradu, takže by som mal byť asi radšej ticho.

[FFF 2012, Sydney] Nepodliezavá a predsa sugestívna, tiesnivá i posmeľujúca a jednoznačne rázna odpoveď na toporné usmoklenosti typu "We bought the zoo" alebo "Descendants". Stačí keď si odmyslíme mamičku v kóme či už dávno po smrti a pre zmenu ju necháme nevedno kam zmiznúť hneď deň po manželskej hádke. Následne sa rozbehne identická zápletka (osamotený otec s dvomi deťmi sa od rušnej každodennosti presúva do pokľudného ústrania za účelom začatia od nuly, nutno dodať, že pribudá faktor bodľavého pochybovania) ako pri dvoch vyššie uvedených tituloch, ktoré však za sebaistou prvotinou Jalila Lesperta odsúdeniahodne zaostávajú. Najmarkantnejší rozdiel spočíva v tom, že J.L. s pojmami ako samota, výčitky, vina, viera, obroda narába bez tendenčných manierov a sústreďuje sa predovšetkým na priam stelesnenie týchto motívov do moróznej všednosti. K tomu tiež dopomáhajú distingvované her. výkony a presne "my cup of tea" ozvučenie zväčša plné exper. ambientu skoro ako od Samiho Sänpäkkilä. Niekomu sa asi nebude pozdávať prostomyseľné jednanie "main characteru" Benoîta Magimela, ktorý svojími činmi ide proti zdravému rozumu a privodzuje tak viac útrap než úžitku, ale aj keď i ja som s jeho správaním spočiatku nesympatizoval, po čase som si uvedomil, že práve ony "nepravdepodobné" rozhodnutia sú na mieste-metaforicky tu boria predsudky a byrokraciu."Des vents contraires" je nakoniec cez všetku tu priliehavú smolu aj rozvážne optimistický príspevok na tému "nové začiatky", vidno to počas a takisto na samom konci kedy sa zas raz (aspoň na chvíľu) pripomenie, že nemožné neexistuje…

Týždňová anekdota o randení a zbližovaní sa s Marilyn Monroe podliehajúca viacerým neduhom moderných biografií. Síce to nemožno nazývať komplexnou biografiou, kedže ide iba o výsek zachytávajúci prípravu/natáčanie konverzačného snímku "Princ a tanečnica", ale i tak je patrné, ako veľmi sa tu dbá na dôkladné zrkadlenie charakteru prominentnej M.M. V tejto súvislosti treba dodať, že Michelle Williams ikonickej bloncke hanbu rozhodne nerobí, ba práve naopak, ušľachtilo ju zastupuje a jej výber považujem za výherný. Pri vedlajších úlohach sa nebudem zdržovať, lebo tie sú tu fakt len vedlajšie a buď sú neužitočne skarikaturované (Kenneth Branagh), trestuhodne nevyužité (Judy Dench) alebo typicky deformované (Eddie Redmayne). Toť výtka č.1. Zádrheľ č. 2 vidím v neochote pridržať sa načrtnutej roviny o odvrátenej strane showbizu a priklonenie sa radšej k bezpečnejším, vzdychavým ústupkom = k patetike. Dozaista pevnejšie 3* ako pri viacmenej nezvládnutej "Iron lady" len škoda toho, vyrieknuté vety veľkého Williama boli neprávom odsunuté na druhú koľaj a to sa nepatrí.

[EFF 2012, Sydney] Sic rozháraná a miestami hluchá, ale každopádne z hľadiska kombinovania žánrov vydarená záležitosť ktorá v sebe miesi kaurismäkiho "postnoirovú" nonšalantnosť s ironicky prikrášleným realizmom. Béla Kreuzer je sympoš/štramák jak sa patrí, nepriaznivé situácie zvláda s bravúrou a spätné rozpovedanie jeho neľahkého osudu stojí fakt zato. Netreba však priveľa prezrádzať pretože práve ono postupné odkrývanie narafičených tajomstiev môže pre niekoho znamenať iba dočasné, ale istotne najmenej nenudiace spestrenie, ktoré (aspoň u mňa) vychádzalo z nadobudnutej priazne k hl. hrdinovi. "Kolorádó Kid" je pohodovo ukočírovaný filmeček o nepohodových veciach režimu bývalého-zopsutého, kedy-rovnako ako teraz-dôvera, láska, kamarátstvo patrili medzi to najžiarivejšie a zároveň i najlabilnejšie.

Univerzalita posílená vizionárstvom, kanón určujúci potencionálny smer a gulervúca ukážka neskrotiteľnej nápaditosti. Pozorovanie "Speed racera" mi robí porovnateľnú radosť, ako keď som v kine po prvý krát videl "Metropolis", "Občana Kana" alebo "Miami Vice". Žasol som vtedy a neprestajne žasnem aj teraz. Možnože sa aj niekedy rozpíšem, ale momentálne sa prikláňam k tichému, privátnemu prežitku.:)

Stimulatívnou vizualitou napratané psychadelické úlety spoza stroboskopickej terapie-ordinujú legendárni chemici a Adam Smith. Spolu s "Prodigy", "Fatboyom" a "Crystal Method" možno dvojicu Tom Rowlands/Ed Simons považovať za pionierov slávneho "big beatu" a takisto za jednu z mnoha nemasových formácií, ktorá si právom vyslúžila aj úspech masový. Záznam pod patronátom A.S. z japonského Fujirock festivalu je slastiplná trýzeň, kochať sa prikovaný k sedačke pod paľbou z Dolby Surround 7.1. síce núti rytmicky podupávať nohou, avšak väčšina by aj tak najradšej vtrhla priamo pred "stage" a pripojila sa k rozpútanému peklu v podobe rozkokošených výskokov a jačavých výskaní, že Karolína?:) V Prahe ma "ochrankár" po odpálení štartovného singlu "Galvanize" vyviedol na pár minút von pretože ma čapol pri že vraj ilegálnej video dokumentácií (týpka vedľa samozrejme nechal točiť ďalej:), ešteže som zbadal polorozospatú recepčnú-dal jej postrážiť kameru a pred stlačením klávesy s nálepkou HBHG som bol už dávno naspäť-pripravený na: "don't think, just let it flow."

Telo trpelo hladom a teraz aj hanbou. Už nejde iba o fyzický, navonok demoštrovaný protest, ale aj o psychické, vnútorné pnutie. Dôstojnosť mizne, ego slabne, bolesť ostáva. Nebolí len penis, svrbí i svedomie a ani sprcha nespláchne či beh nevypotí to, čo vniklo/uviazlo hlboko dnu. Telo-zbraň. Newyorská šeď korešpondujúca s rozpoložením uväzneného jedinca, obavy v zajatí nekontrolovateľných vzplanutí, strata súdnosti. McQueen je veľký pán, Bobbitt okultný mág, Fassbender nadchádzajúci kráľ a ich "Shame" predstavuje čistý zásah do čierneho. Obľuba u ľudi ktorí inokedy ledva ledva vstrebávajú max. 4-6 sec. zábery budiš partikulárnym dôkazom.

Sorry Marilyn, ale nostalgia "is glamorous". A to aj keď sa tu na ňu nazerá cez pomerne skreslenú optiku, ktorá vlastne nenápadne obhajuje poľahčujúci gýč. Napriek tomu a možno práve preto sa nejedná o čistokrvnú poctu, ale o elegantne vystavanú variáciu ktorá sa sčasti riadi novými pravidlami a sčasti neguje tie staré. Podivný, no sympatický hyprid ktorému druhá projekcia už veľmi nesvedčí. Btw. že to celé asi zapadá do zákulisných machinácii prospechárskych producentov je už vec, iná.