FlyBoy

[ITFF 2012, Sydney] Neskutočný spád, (pre neoboznámeného) arogantne rozdistribuované informácie a (snáď pre každého kto aspoň minimálne trpí zvedavosťou nad možnými následkami politického hyenizmu) zdrcujúci epilóg. Snímok je prevažne znevažovaný hlavne kvôli "televíznosti" a neschopnosti sa orientovať v telegraficky predkladaných súvislostiach, čož mi príde skôr ako divácka zhýčkanosť+lenivosť, než relevantný argument, ale budiš. Pripúšťam, že by nezaškodilo viac obozretnosti a uváženosti v zmysle umiernenejšieho premostenia jednotlivých faktov aby to na dotyčného nepôsobilo akokeby dostal kladivom po hlave. Napriek tomu sa "Romanzo di una strage" nedá uprieť sugestívna usilovnosť vo vierohodne obsadených postavách, dejovej gradácií a priamočiaro komunikovanej nezvratnosti. Pôvodne som to mal za neisté štyri, ale s odstupom sa prikláňam k vyberanejším trom.

[ITFF 2012, Sydney] Diogenovský prírastok do skupiny "emigrácia a jej rozporuplnosť", nenávistný stret starej školy s tou novou, stret generácií, ktorý nanešťastie len letmo vyloží povahy/vzťahy medzi malomeštiackou rodinou a nepriehliadnuteľná žiadostivosť po ponaučení sa z vlastných chýb. Ide o svojbytné dielo, plné úprimnosti, zodpovednosti a túžby...po slobode, kontrole i vykúpení kedy vzbura či odpor má viacero podôb. Škoda, že sa do tohto sociálneho rozbroja Emanuele Crialese neponára, ale skôr len po hladine šnorchluje a necháva pozorujúceho sa topiť v nedorieknutých myšlienkách. "Terraferma" nechá obrysovo vzpomenúť na neorealistickú hyperbolu Viscontiho "La Terra trema: Episodio del mare" a sem-tam utrúsi analogickú emóciu ako z posledného Kaurismäkiho "Le Havre", avšak k obidvom sa len kvôli zdieľaniu príbuzných tendencií približuje, no kvalitatívne ich neprekonáva. Chápem zámer, a-aj keď to má srdce na správnom mieste-nepovažujem ho za najpríhodnejšie podaný.

[ITFF 2012, Sydney] Občas to chce nervy naťahovat v tradícií Polanskiho, kde-tu sa vyskytne závan Hitchcocka. Ani jeden aspekt však poriadne nefunguje. Potenciál psychoanalytického thrilleru je rozmelnený pomedzi prepekne zachytené sceneŕie Álp, po 40 min. rozriešenú zápletku a prepálené love-story derivácie. Chápem, že to v určitom zmysle "klope na tie správne dvere", ľudská labilnosť/nedokonalosť mala vždy veľmi blízko k pudovým interakciam, no na uplné vcítenie do tohto komplikovaného konfliktu, resp. skôr priechodu by som potreboval viac striktnosti a menej pasívnosti. Na plamenné odporúčania to nie je, ale šancu v kinoklube by som tomu asi dal, kto vie, možno by to mohlo niekoho osloviť.

[ITFF 2012, Sydney] Dom s duchmi, ktorí nestrašia, jeden skrachovaný gay-sympaťák a tajomstievplná história. Vzniká nenútená half comedy-half drama s divadelnými prvkami a (s vážnosťou branej) metafyzickej magickosti. Ta sa tu zosobňuje skrz uväznené duše renomovaných umelcov, ktorých minulosť je zložitá a nepriamo napojená na nového nájomníka. Tým je práve Pietro, nesmelý mladík snívajúci o kariére profesionálneho herca a prežívajúci krušné obdobie svojho života. Body sa pretnú a navzájom ovplyvnia. Neurážajúci štandard, ktorý upúta hlavne vkusne optimistickým nádychom a pútavým skĺbením skutočnosti s chimérou. Priemerná pohoda s vydareným nápadom a triviálnym záverom.

[ITFF 2012, Sydney] Tesne pred vrcholom, ale s rapídnym posunom. Stále verím že Garrone ešte nedosiahol svojho maxima, stále tam vidím rezervy čo do zovretosti syžetu či dôslednejšieho uchopenia témy, ale od vágne spracovanej "Gomorry" kde sa podľa mustru "tvrdý pragmatizmus" nezainteresovane pozorovalo chaotické vybavovanie si účtov pouličných gangsterov sa čo to zmenilo. 1. Záujem o rozpracovanie pohnútok jednotlivých charakterov. Nielen Luciano sa podrobuje osobnostnému rozboru, ale do istej miery aj jeho kamoši a hlavne rodina, ktorá je primárnym zdrojom podpory a zároveň degenerovaným článkom skrz onu, médiami stelesnenú utópiu "slávy". 2. Väčší dôraz na plynulú montáž voyeristických sekvencií a kvalitnejšieho nasvietenia, používania farieb. I keď to ešte nie je súdržný celok, pomaly sa to dostáva do polohy z ktorej chýba už iba málo na vyslovenie slova komplexnosť. Nájazdy a tzv. sledovania "na dotyk" tu fungujú na výbornú, či už ide o skupinové alebo sólo scény, v každom prípade to má patričné grády. Najviac to však začne naberať na obrátkach v momente, kedy dôjde k strate zdravého rozumu a realitu postihne fáza rozkladu. To nastáva ten pravý sociologický prepad do neznáma kedy ilúzia vládne a celá autorita putuje do čerta, neostáva nič len smiech...a slzy - veru Fellini by mal isto radosť. Otváracia a uzatváracia pasáž potom nasadzuje pomyselnú korunu. Zatiaľ čo na začiatku sa zoomuje do rozľahlej pestrofarebnej mizanscény plnej estrádneho šaškovania či hluku, tak v konci sa zoomuje z malého potemného interiéru s paralélnym (pointu umocňujúcim) narušovaním ticha. 3. Podarenejšia voľba námetu a jeho náležité prevedenie na plátno. Nie že by ma nebralo pomalé rozplietanie chápadiel neapolskej mafie, ale - ako už je známe - extra dobre zužitkovaná šanca to teda nebola (vyjmúc tej silno pôsobiacej chladnokrvnosti/bezvýchodnosti) a preto sa mi pozdáva odklon z výberu na základe vrodenej odvahy na voľbu podľa vybudovanej vízie. A ten odkaz je zcela zrejmý, 100% aktuálny a vedomie deptajúci. Ešteže si z toho niekto vie spraviť prču a zároveň to kriticky okomentovať, inak by to fakt bolelo...ako v realite.

[ITFF 2012, Sydney] Festivalový doják ktorému som podľahol. Je tam síce zas ten jemne vydieračský apel na ľútosť nad vykorisťovaním prisťahovalcov s ktorými je tu zaobchádzané tak, aby z časti spĺňali predpoklady na vyobrazenie odvratenej strany migrácie (Li),samoty/dobrotivosti/utrpenia (Bepi) a takisto účelovo uspokojovali túžobné očakávania v mene filantropie (spolubývajúca Li), ale cez to všetko sa jedná o citlivú drámu krehkého priateľstva, ktorému nebolo dopriane ani šťastia, ani pokoja. Vzťahy medzi postavami sú modelové, ale čo sa týka romantickej línie predsa krásne, všade prítomné predsudky/opovrhnutia/malomeštiacke ohovárania sú len univerzálne nadhodené, no napriek tomu zväčša pravdivé a ono splynutie recipročných poézií, personifikácia lagúny (female - calm and mysterious) a mora (male - restless), to neafektované, jasne vypovedajúce objatie na móle - je iba žiarivé. Punc nezanedbateľnosti dodáva zázračná ruka Luca Bigazziho a jeho talent na ovládanie hracieho priestoru kedy sa miesi metóda mediatívnych jázd s vypilovanou kompozíciou statického záberu. Na činorodého dokumentaristu, po prvý krát dotknutého feature formátom, je debut Andrea Segreho úctivý a do pamäte prenikajúci.

[ITFF 2012, Sydney] Obstarožná premisa nažívania mesto versus vidiek v taliansky bujarom prevedení kde sa to hemží sínusoidne razenými running jokes (po preklopení do druhej polky) prevažne nižšej šarže. Človek sa aj dočká veselého hlodu, ktorý mu letmo ozrejmí rozdielnosť teritoriálnej povahokresby, ale vzápätí je uzemnený prebytočným dovetkom alebo trápnou kreáciou. Mainstreamový export na ktorom sa Taliani odchovaní na starej škole rozhodne nesmejú a skôr takýmito "plastikovými komédiami" opovrhujú. V konfrontácií s priemerným, no trošku viac uvoľnenejším "Benvenuti al Sud" badať ašpiráciu sekundárne destilovať a širokej verejnosti sa zavďačovať.

Bez akéhokoľvek preháňania atmosferický skvost v ktorom sa ide takmer až na dreň. Hapruje len pár nedotiahnutých partií, inak dychberúca, miestami Lubezki style kamera Adama Arkapawa, strhujúce predstavenie neherečky Saskie Rosendahl (a kolektívu) a príbehová originálnosť vystužená myšlienkovou bohatosťou._______Už len trefný plagát v duchu razantnej propagandy Leni Riefenstahl, skromný trailer a lapidárne zvolený podtitulok "when your life is a lie, who can you trust?" napovedá, že nepôjde o suchopárny pokus rekonštruovať napáchané zločiny počas druhej svetovej vojny. "Lore" čo by adaptácia jednej epizódy z novely Rachel Seiffert "The Dark Room" je mrazivým dokladom toho, že správne zosúladená demagógia si - aj napriek vonkajším impulzom - vyberá ukrutnú daň, nevedomosť/nedôveru, ktorú síce dokáže nahlodať letmá pochybnosť či neistota, ale nie je to (hlavne čo sa týka detí) len príznak prechodného stavu mysle?_______Zmena prostredia C.S. jednoznačne prospieva, jej konzekventný ponor do problematiky ženskej percepcie duševného zmätku sa tu rozpína ešte do rozsiahlejších kontúr než pri zahrievacom kole v "Sommersault" a nadobúda tak plnohodnotnejšej katarzie. V pozadí naliehavo znie orchestrálny doprovod od Maxa Richtera a metaforická protichodnosť prírodnej nádhery a ľudského stesku sa vďaka senzitívnemu nasnímaniu stáva v rámci rozprávania intímnou, a pre konečné uchopenie aj priezračne čistou záležitosťou. 4+

Štýl Cate Shortland je nežne vycizelovaný a mne na mieru šitý. Nikam sa neponáhľa, nikomu sa nevtiera, snaží sa filmársky obchádzať prefláknuté, presne to, čo každý považuje za určitý predobraz niečoho a radšej sa upriamuje na nevšedný uhol pohľadu z ktorého dokáže vytrieskať niekedy aj maximum. Odprostená od prachsprostých banalít, študuje zdanlivo nedôležitý detail, bezprostrednú nuansu a skôr než otázky zodpovedá, tak ich (väčšinou skrz jemne sprostredkovanú empatiu) pokladá. Škoda len, že sa toto všetko v jej prvotine podriaďuje a stráca viacmenej na účinnosti kvôli tematicky roztrieštenej fabuli v ktorej sa model psychologického "hľadania sa" zbytočne upravuje do úrovňe skratkovito okázalých spoločenských poznámok ako genderové úskalia (farmár) či xenofóbne náznaky (Seven Eleven). Nejde síce o kardinálne odbočky, ale aj tak sa ich prítomnosť prehliadnuť nedá a populizmom to tiež sem-tam šteká. K tomu to občasné zjednodušovanie nosného, od polky výskyt stereotypov a ku koncu nejak nepochopiteľne úklon do bezpečia, tak to mi v súlade s predkladanou beznádejou proste nesedí. Herci to však ustáli, Abbie Cornish si rolu "young melancholic slut" strihla na výbornú, Sam Worthington zas podáva výkon hodný poklony s úsmevom na tvári, pretože jeho "hlboko emočný" prejav z pod dlhých vlasov je fakt unikátny. Na záver by som ešte dal do pozornosti takmer až národný "product placement" (viditeľne sa tu pije len Crown Lager čo by Australský "heritage"), narážku na Francúszku kuchyňu (jed) a potom taktiež fakt, že C.S. sa vo svojom ďalšom počine prekonala, pokročila smerom vpred…3+

I keď s obľubou nosím tričko s týmto titulom (v kreslenom prevedení papierového komixu), tak mi "Silver Surfer" z predchádzajúceho špacírovania sa "fantastických figurín" nijak pokazenú chuť nenapravuje. Zas len ťažko konzumovateľný teen mišmaš s niekoľko svetlými, no pominuteľnými výnimkami (Evans, Alba) v inak režisérskej i scenáristickej bezradnosti.