Oblíbené filmy (10)
Přelet nad kukaččím hnízdem (1975)
Panna zázračnica (1966)
Spalující touha (1999)
Nylonový mesiac (1965)
Noční zvířata (2016)
Persona (1966)
Lesní jahody (1957)
Mulholland Drive (2001)
Hirošima, má láska (1959)
Resnais sa odklonil od bežného spôsobu práce s naráciou, začal používať a striedať časové roviny minulosti s prítomnosťou a to bez filmových pomôcok ako napríklad rozostrenie, zahmlenie a pod. ako to bolo predtým vo filme zvykom. Tým si otvoril širšie možnosti na tvorbu metafor a asociácií. Nechal tak divákovi priestor na širšiu predstavivosť. A zároveň vytvoril nový spôsob narábania s časom vo filme. Príkladom je scéna v reštaurácii, kde Francúzka myslela, spomínala, zabúdala na Nemeckého vojaka prostredníctvom Japonského architekta. Zasekla sa hlavná hrdinka v minulosti? Alebo sa len prítomnosť tak opakuje, až jej ju pripomína? A čo scéna, kde si ku nej prisadne cudzí mladík a architekt ju pozoruje? Už na neho zabudla? Už žije v budúcnosti? Život ide predsa ďalej... Akty minulosti sú tu zobrazované aj priamym spomínaním hrdinky. Dôležitý je tu taktiež strih, ktorý vytvára tiež nové významy. Napríklad v scéne, kde sleduje architekta ako spí a pohybuje rukou je strihnutá so scénou ako vojak umiera a hýbe rukou. Metaforu tvorí už aj samotný úvod v kontraste so zvyškom filmu. Výbuch atómovej bomby v Hirošime bolí rovnako, ako výbuchy bomby vo vnútri, v človeku, v nás. Má to rovnaké devastujúce účinky. A takto tu nachádzame mnoho ďalších kontrastov, ktoré sa navzájom vylučujú a zároveň spolu fungujú. Láska a utrpenie, minulosť a prítomnosť, život a smrť, vojna a mier, Hirošima a Nevers. -,,Hirošima, to je tvoje meno.“ -„Tvoje meno je Nevers.“ Takto znie jeden z posledných dialógov filmu. Taktiež nesie v sebe mnoho významov. Či to už berieme ako asociáciu na samotnú katastrofu v Hirošime alebo na ich vzťah. Nevers totiž v preklade znamená nikdy. O čom teda film Hirošima, moja láska je? O láske? O následkoch nukleárnej vojny? o meste? O žene? Nepochybne v ňom nájdeme toto všetko a aj oveľa viac. Je to sonda do ľudskej duše. Do vnútra jednej ženy, ktorá sa vyrovnáva so svojou minulosťou pomocou znovu prežívania v prítomnosti. Expresionisticky ladená hudba z úvodu, sa v priebehu filmu niekoľkokrát vracia a okrem dotvorenia atmosféry sa stáva akýmsi lightmotívom, nesúci záťaž myšlienky celého filmu. Tak ako téma z tohto motívu prechádza z nástroja do nástroja, z klavíru do huslí, z huslí do trúbky, tak ako sledujeme dialóg medzi klavírom a klarinetom a napokon, keď vygraduje, ju znova počujeme v pôvodnom znení, tak to funguje aj s plynutím času. -„Už som na teba zabúdala.“ Koniec filmu by som znova prirovnala ku Proustovi, pretože Resnaisovi sa podarilo vyobraziť celé plynutie času v tomto umeleckom diele. Traumy z minulosti, ktoré človeka bolia sa neustále vracajú. No neutečie pred nimi. Dôležité je teda žiť v prítomnosti, aj keď ju vyvoláva to minulé, pretože nám pomáha pochopiť a formovať to budúce.