jedna_vrana

Myslím, že tento dokument mal byť poňatý inak. Takto to ako dokument ani nepôsobí. Pôsobí ako spravodajstvo z posledného roku života Karla Gotta, ale celé pod jeho taktovkou. Dialógy pôsobia strojene a neprirodzene, akoby „Pán spevák“ (bez irónie, veď jeho hlas sprevádzal tri generácie fanúšikov) chcel zanechať po sebe obraz, ako si ho sám namaľoval. Pohľad na odchádzajúcu hviezdu je bolestný a je vidno, že v posledných rokoch života upriamený na rodinu. Môžeme to brať ako snahu o úprimnosť a pootvorenie dverí do súkromia, ale dobrý pocit z toho nezostal. Miestami mi bolo ľúto jeho detí. Navyše premrštená stopáž!

„Don´t cry in my office“. Tri poviedky o jednom žurnále. Čo poviedky, ono je to celé na rozhraní poviedok, komiksu a rozprávky! Čo od nás Wes vlastne chce? Aby sme sa ponorili do obrazov, čo na filmovom plátne namaľoval, nechali sa unášať fantáziou a stačí mu náš úsmev. Jednotlivé príbehy spolu myšlienkovo nesúvisia, majú v našom oku vytvoriť konečný obraz, sťaby dielo francúzskeho impresionistu. Život je totiž pestrý. Bill Murray nemohol v jeho filme chýbať a aj ďalšie herecké obsadenie je hviezdne, hoci niektoré postavy sa v obrazoch doslova mihnú. Prvýkrát sa objavuje Timothée Chalamet, vyzerá, že tento mladík má za sebou úspešný rok. Film možno považovať za vyjadrenie poklony pôvodným printovým médiám.

Miro Žbirka nikdy nebol skvelý rečník. Ale v celom jeho vyjadrovaní bolo niečo úprimné, niečo, čo človeku vyvolávalo príjemný pocit na duši. Odišiel nečakane a  nechal nás v nemom úžase, že už nepribudne žiadna ďalšia balada... (Aj keď, niečo nové si od neho vypočujeme). „Ak by mala byť nejaká jednotka zanietenosti pre hudbu, mohla by to byť jedna žbirka,“ -  Rado Mešša, PR manažér Mekiho.

Jason Orlean: „Prezidentka mi právě poslala vzkaz: Žádné zmatky. Všechno je v pohodě.“ Ku koncu roka sme dostali darček – toto filmové dielo. Pár dní do konca roka, keď si v hlave ukladáme a hodnotíme, snívame o tom, čo prinesie nasledujúci rok. Prežili sme rok, aké nie sú bežné... Ukázalo sa, že kým v úvode pandémie sme si navzájom šili rúška a robili nákupy, v tejto fáze sme už otrávení, nevrlí a neochotní. Do toho sa zamiešali emócie, ukázali, čoho sme schopní. Asi čohokoľvek. Nič nám nie je sväté – sociálne siete, médiá, enormné bohatstvo bohatých, chudoba chudobných, drancovanie planéty, politické bahno. Slovník mnohých je nepublikovateľný. Mala by nám byť hanba. Ale nie je. Akoby sa nás to netýkalo. A tento film to všetko zhrnul. Výborná politická satira, náznaky podivných vplyvov a neuveriteľná schopnosť človeka zakrývať si oči pred všetkým zásadným. Ľudia sú zalezení a dúfajú, že im: 1. niekto prikáže, čo majú robiť, 2. v úkryte je bezpečne a problém nakoniec zmizne sám. Meryl Streep okupuje Oválnu pracovňu! Mala som pocit, že Adam McKay sa inšpiroval „Stopárovým sprievodcom po galaxii“, ale pokiaľ je fanúšikom Douglasa Adamsa, v konečnom dôsledku to považujem za plus.

Treba vyzdvihnúť, ako bol miniseriál natočený. Udalosti sú reálne a tvorcovia sa rozhodli poskytnúť výklad možných dôvodov, ktoré k tragédii viedli. Dej tvorí niekoľko obsahových, časových a myšlienkových úrovní. Príbeh, z ktorého budete mať mráz na chrbte, aj preto, lebo môžete na koži cítiť  mrazivú atmosféru udalostí, ale tiež vďaka výkyvom počasia, ktoré pochod skupiny ovplyvňuje. Mihajú sa momenty z minulosti, sprostredkované v čierno-bielom formáte o postupe sovietskych vojsk na Berlín na konci vojny, ktorých sa viacerí aktéri zúčastnili. Je 14 rokov po vojne, ale niektoré rany zostali otvorené. Ďalším motívom je mystický, až poverčivý výklad nešťastia, predkladaný v postavách kmeňa Mansi. Nad všetkým kraľuje dvojica – On: vyšetrovateľ v utajení a Ona: patologička. Atmosféra 60-tych rokov v Sovietskom zväze, je ťažké odhaliť, či zodpovedá tomu, ako sa vtedy ľuďom žilo. Atmosféra je napätá od prvého do posledného dielu a na nudu sa sťažovať určite nebudete.

Christian: „Prípitok mužovi, ktorý zabil moju sestru... Vrahovi“. Kde inde vykričať hlboko pochované tajomstvo, ako na otcovej oslave šesťdesiatych narodenín? Dej filmu je jednoduchý, ale ten hlboko zapichnutý tŕň, ktorý sa Christian rozhodol vytiahnuť, zasahuje diváka hlboko. Je zaujímavé sledovať reakcie hostí – sú naozaj rozmanité – od tých, čo sa smejú, tých čo sú ľahostajní a tých, ktorí chcú utiecť. Taká býva reakcia ľudí, keď sa dozvedia niečo, čo ani nechceli počuť. Každé z Helgeho detí má svoj príbeh, jedinečné zvláštnosti a napätie nepoľavuje do konca. Ďalším prvkom príbehu je matka, záhadná a málokedy vstupuje do deja. Zaujímavý model matky, manželky, ktorá si pravdepodobne zakrývala zrak pred všetkým temným, čo sa dialo pred jej očami. Thomas Vinterberg vytvoril film ako podľa veľkých gréckych drám.

Tony Manero: „Existujú spôsoby, ako sa zabiť bez toho, aby si sa zabil“. Opäť som sa dostala k filmu, ktorý sa mi doteraz nepodarilo vidieť (alebo vidieť celý). Musím konštatovať, že celý čas šiel mimo mňa. Ak si ho pozrieť, tak jedine kvôli Travoltovi. Áno, skvelo tancuje, účesy, kostýmy a atmosféra 70tych rokov dýcha z každého záberu. Asi má také dobrú povesť, lebo bol začiatkom éry nového filmovania, muzikálov, civilnejšieho obsahu filmov. Mňa však iritovala detinskosť dialógov a afektovanosť aktérov.

Camille: „Všetko si ukradol! Moju mladosť, moju prácu! Všetko!“ Krásna Isabelle Adjani (Camille) a Gérard Depardieu (Rodin). Na rozdiel od Rodina, ktorého diela sú všeobecne známe, život a tvorba Camille Claudel unikla mojej pozornosti. Ak sa človek nevie v niečom zorientovať, dnes nie je problém si informácie dodatočne nájsť. Prekvapilo ma, že tých diel po Camille zase nie je až toľko... Dozviete sa prečo. K samotnému filmu – žena sochárka v tých časoch bola zriedkavým zjavom. Krásna, mladá, citlivá. On slávny a známy. Oceňujem aj to, že filmové zábery ich práce vyzerajú vierohodne. Film má síce tri hodiny, ale ak si ho pozriete rozdelený na polovicu, neunaví vás to a zápletka nestratí na intenzite. Filmu by sa dalo vyčítať, že závažný koniec filmu mohol byť spracovaný detailnejšie. Subjektívne hodnotím, že sa ma film vnútorne hlboko dotkol.

„Já to nechápu pořád. Jak mohli jedni civilizovaní lidé provést něco takového jiným civilizovaným lidem?“ „Možná se civilizace přeceňuje!“ „Domnívá se snad krysař, že hubení krys není správné?“ U obžalovaných chýba akákoľvek schopnosť empatie – lebo zlo je neschopnosť empatie. Film je svedectvo neobmedzenej zvrchovanosti a zvrhlosti 20. storočia – nacizmu. Tento film nie je možné hodnotiť z hľadiska kvality spracovania alebo výkonov hercov. Musela som si ho znova pozrieť po pár rokoch, aby som napísala: povinný film na hodinách dejepisu. Ale, nikdy sa neponaučíme? Odhliadnuc od toho, čo sa dialo v svetovej politike po druhej svetovej vojne a akých šialených chýb sa dopustili svetové mocnosti. Naozaj nie sme schopní reflexie?

Martin: „Jste asymptomatik.“ Diego: „Ne, jsem katolík. Ale náboženství není všechno.“ Nepoznám krajinu na svete, ktorá by tvorila lepšie komédie ako Francúzsko. Keď sa pustíte to takéhoto rande naslepo, môže nastať milé prekvapenie. Ako v prípade tohto odvážneho filmu. Natočiť film o covide, hoci ešte vôbec nie je za nami? To chce odvahu. A tento francúzsky humor býva navyše taký horko – sladký. Nesie jedno posolstvo – neberte sami seba príliš vážne, aj tak ste tu len na chvíľu. A veru, po prvej vlne corony (priznajme sa), sa každý z nás môže nájsť v jednom zo „susedov“. Za mňa získala fiktívne filmové ocenenie Louise, majiteľka baru. Ešte jedna rada: vydržte do záverečných titulkov, čaká vás malé prekvapenie.