Maura

Veľmi zaujímavý námet a presvedčivé herecké výkony robia z Unorthodox prudko pozerateľnú záležitosť. Mám rada príbehy inšpirované skutočnosťou, hoci v tomto prípade sa príbeh odkláňa od pôvodnej zápletky, aj od pomerov v skutočnej komunite vo Williamsburgu. Najvyššiemu hodnoteniu bráni rozprávková nemecká zápletka a vyvrcholenie. Najsilnejšia zložka seriálu je vzťah manželskej dvojice, kde tvorcovia netlačia na pílu a vykresľujú ho veľmi citlivo a uveriteľne.

Videné tesne po Miles Davis: Birth of the Cool, takže sa ponúka priame porovnanie. Skvelý dokument, ktorý zručne prepája časové línie a spája súkromie a kariéru tohto multitalentu. Quincy je v mnoho prístupnejší a ľudskejší ako Miles. Okrem talentu mal potrebnú dávku empatie a zjavne mal rád ľudí. Scény v dokumente sú presiaknuté emóciami, zväčša príjemnými. Nadanie zjavne koluje v celej rodine: napr. jeho dcéra Rashida Jones hrala nezabudnuteľnú Ann Perkins v jednom z najlepších komediálnych seriálov vôbec, v Parks and Recreation. Perfektný výber na feel good evening.

Povinná jazda pre všetkých jazz maniakov. Dokument je technicky skvelý a život Milesa by vydal aj na dve pokračovania. Do deja ma to vtiahlo niekde od polovice, teda v mieste, kde sa do popredia dostáva linka závislostí, násilia, sebadešrukcie. Možno je to osobnosťou kráľa jazzu, ktorý bol krutý voči sebe a okoliu, ale emočnú stopu to vo mne nezanechalo.

Nenávidím horory, ale toto je iná kategória. Skvelá práca s predsudkami a stereotypmi na strane publika, mrazenie a psychologická hra s divákom až do takej miery, že sa nedá rozoznať, čo je skutočnosť. Socha panny Márie už nikdy nebude tým, čo doteraz. Moderný ikonoklazmus v priamom prenose. Ponaučenie, že keď sa na scéne zjaví dom pre bábiky, neveští to nič dobré. A Riley Keough je dokonalá kópia svojej mamy, Lisy Marie Presley. Záverečná scéna príliš doslovná, aj dej má svoje muchy, ale stojí to za to.

Ono je to celé také milé, dokonca aj vtipné, ale strašne lepkavé. Ani by mi neprekážalo, že je to tak chudobné na postavy a exteriéry, ale tá schematickosť je otravná. Zakaždým rovnaká interakcia s rovnakými ľuďmi, ktorá síce pobaví, no od Ricky Gervaisa by som čakala viac.

Séria učebnicových príkladov sociálneho determinizmu. Bohatá na históriu súdneho systému v Amerike, ktorý vo svojom zlatom veku priniesol množstvo inovatívnych metód, ktoré dnes možno označiť za kontroverzné a pavedecké. Pocit, keď nespravodlivo odsúdeného pustia z basy po 30 rokoch, je asi neopísateľný. Tento dokument ho zachytáva pomerne presne. Stačí nasnímať tvár bývalého väzňa, ktorému sa v prvých hodinách na "slobode" podlamujú kolená a stráca orientáciu. Týmto ľuďom by mal platiť štát doživotnú rentu. Bohužiaľ, mnohí z nich si život dlho neužijú. Je to desivá, smutná a dôležitá správa o svete, ktorý sa "poslušných občanov" netýka. A je šokujúce, aký častý je v prípade nespravodlivo odsúdených prvok náhody.

Survival nálada vo svete, v ktorom sa stále častejšie spomína kríza (klimatická, pandemická, ekonomická...), asi nie je náhodná. Podobných filmov, ako je tento, síce vzniklo v posledných rokov niekoľko, tento je však iný. Netematizuje len problémy sveta po pandémii, ale aj otázky rodového poriadku. Náhoda tak nie je ani to, že nebezpečný vírus takmer vyhladil práve ženskú populáciu. V príbehu sa tak dá nájsť viacero prepojení na súčasnú situáciu. V čase pandémie výrazne stúpa počet znásilnení a násilia voči ženám, čo sú hrozby, ktorým čelí aj hlavná hrdinka. Zahrané minimalisticky, trpezlivosť publika nutná, no film mu to výdatne oplatí. Chcelo by to pokračovanie.

Dokument o Baarovej sa asi nedá sledovať nezaujato a bez predsudkov. Tak som sa len utvrdila v tom, že sebaľútosť a snaha zabezpečiť sa sú dve ústredné témy v živote Gobbelsovej milenky. Časť, kde so slzami v očiach opisuje, že v povojnovom Rakúsku museli s Kopeckým každý deň jesť len (!) chlieb, je silná káva aj pre generáciu, ktorá holokaust nezažila. Napokon mám z toho smutný pocit aj ja: táto žena svoj život prežila odtrhnutá od reality, čo vlastne vysvetľuje každý jej kontroverzný krok. Tŕeštíková odviedla štandardne dobrú prácu.

Stará európska kamera a nepredvídateľný dej, ktorý mrazivo naťahuje obecenstvo po poslednej chvíle. Nemyslím si, že filmu chýba gradácia a tempo: to môže chýbať len publiku zhýčkanému moderným typom narácie. Staršia verzia je civilnejšia a tým pádom uveriteľnejšia.

A pritom to mohol byť taký zaujímavý dokument... Keby sme od prvej minúty nesledovali umelé instagramové sekvencie jednej známej ženy, ktorú dokument stavia na piedestál ľudskosti, múdrosti a úspechu. Michelle je určite inšpiráciou pre milióny černošských žien nielen v Amerike, no z každého ďalšieho výseku jej vystúpení som mala otravný pocit. V podstate celý čas tvrdí, že sa treba snažiť, objaviť svoj príbeh a každý môže byť úspešný. Realita ukazuje, že také jednoduché to nebude. Celá rodina Obamovcov je v dokumente vykreslená vzorovo, bez náznaku konfliktov a natoľko umelo, že to celé pripomína reality show. Návštevy rôznych komunít a škôl s vopred určeným komparzom (talentované ženy rôznych národností so silným PRÍBEHOM), sú úplne mimo a slúžia na únavnú glorifikáciu ženy, ktorá je za vodou a snaží sa objaviť nový zmysel života. Ufff...