Maura

Dolly Parton sa v našich končinách neteší takej obľube ako doma v Amerike a je na to pár dobrých dôvodov. Médiá ju vykresľujú ako nafukovaciu sexuálnu pomôcku a americké country nie je cool rádiový žáner. Tento dokument ma však presvedčil o tom, že Dolly je jedna z najzaujímavejších žien v šoubiznise: je svojská, inteligentná a vie písať texty. Brutálne dobré texty. Sledovať ju, ako s úsmevom a svojim šialene plastickým imidžom spieva o ženských právach, či o živote sociálne znevýhodnených, bolo šokujúco osviežujúce. Jej talent komentuje napr. aj Jane Fonda, ktorá Dolly opisuje ako nesmierne šikovnú a tvorivú biznismanku, ktorá mala dobre premyslené všetko vrátane svojho imidžu. Ako sama Dolly hovorí, viem, že sa zo mňa vysmievajú, ale neuvedomujú si, že sa smejú na svoj účet. Ozaj, vedeli ste, že legendárny hit I will always love you, ktorý naspievala vo svojej zlatej ére Whitney Huston, napísala práve Dolly? Podobných odhalení zaznie v dokumente viac. Nebyť slabšieho spracovania by som hodnotila vyššie.

Krátky smutný dokument o udalostiach po hurikáne Maria, ktorý sa prehnal odľahlým ostrovom Puerto Rico v Karibiku. Je symptomatické, že sa dej zameriava na niekoľko žien a ich deti: práve to sú skupiny, ktoré najviac doplácajú na prírodné katastrofy a sú najohrozenejšie chudobou. Pri sledovaní je zrejmé, že mnohé z nich trpia PTSD a neznalosť angličtiny a hrozba straty bývania ich stav zhoršujú. Pravdou je, že Amerika, pod ktorej správou sa Puerto Rico nachádza, sa k svojim občanom správa macošsky. Ako zaznie aj v dokumente, ľudia postihnutí hurikánom, ktorých evakuovali na pobrežie, sú občanmi druhej kategórie. Nevzťahuje sa na nich pomoc v rovnakom rozsahu ako na iných obyvateľov, dokonca nemajú volebné právo! V Puerto Rico sa s hurikánmi potýkalo v posledných rokoch opakovane a zdá sa, že klimatická kríza pripraví pre jeho obyvateľov ďalšie krušné roky. Viac podobných dokumentov a pomoci ľuďom, ktorí sa ocitli v núdzi.

O basketbale nič neviem, ani ma vlastne nezaujíma, ale na tomto dokumente ma zaujalo všetko. Len málo športovcov sa môže pochváliť takým sofistikovaným spracovaním svojej športovej kariéry. Body navyše za skvelý soundtrack.

Štandardne dobrý Loach, ktorý z každého námetu žmýka jednu ťažkú scénu za druhou. Vzorec je podobný ako pri predošlých filmoch a tým, ktorí sa na kapitalistické reálie pozerajú z oboch strán, sa asi nikdy nezunuje.

Okolo Michelle Carter sa pred pár rokmi strhla mediálna búrka a bolo len otázkou času, kedy vznikne dokumentárne spracovanie. To by si však žiadalo trochu lepšie spracovanie. Táto verzia mi pripadala lacná, pričom tvorcovia podávajú príbeh omnoho menej zaujímavo, ako by si vyžadoval.

Na tento seriál som sa veľmi tešila a hneď po 1. časti ma navnadil na ďalšie sledovanie. Všetko funguje dobre: výber postáv, dynamika, dialógy. Cate Blanchett nebola nikdy taká naškrobená, upätá, nenávistná ako v rámci postavy Phylis Schlafly. Glolria Steinem, ktorú si zahrala Rose Byrne, však v jednom rozhovore vzniesla námietky voči seriálovému vykresleniu boja medzi feministickým a konzervatívnym táborom. V skutočnosti vraj nešlo o žiadne cat fights a Schlafly podľa nej nemala na ratifikáciu ERA taký vplyv ako zákulisná finančná lobby (zo sektoru poisťovníctva). Každopádne, po 8. časti, ktorá je dramatickým vrcholom série, príde finále, ktoré by si zaslúžilo niečo navyše. Záverečné titulky vo mne zanechali veľa otázok, preto by bolo skvelé, keby vznikla ďalšia séria. Tém malo feministické hnutie aj v nasledujúcich rokoch požehnane.

Obrovské sklamanie a nevyužitá príležitosť. Scenár prináša jedno klišé za druhým. Hlavný hrdina je vyslovene nesympatický a otravný, nehovoriac o jeho misii, ktorá je nezmyselná a nudná. Pôvodná myšlienka je pritom originálna ako máločo za poslednú dobu. Nevyužiť jej potenciál je trestuhodné, lebo presne takéto seriály žáner potrebuje. Aj v 2. dieli seriál pokračuje v neschopnosti priniesť aspoň pár zaujímavých momentov, preto sa s ním lúčim.

Nízke hodnotenie (v porovnaní s inými zahraničnými portálmi) pripisujem predsudkom voči LGBTI a latinoamerickej komunite. Vida je fascinujúci príbeh o sexuálnej a kultúrnej identite, uznaní, rodinných rolách a gentrifikácii. Na jeho vzniku sa podieľali výhradne ženy z mexicko-americkej komunity a je to na ňom cítiť. Zápletka síce neprekvapí, ale Vida to vynahádza úžasným vizuálom a nevšedným feelingom. Výrazná stopa na mape súčasných seriálových počinov v Amerike.

Prudko návykový masaker, pri ktorom nedýchate ani pri záverečných titulkoch.

Toto bol teror a pocit čistej bezvýchodiskovosti. Voči hlavnej hrdinke vystriedate v priebehu pár minút celú škálu pocitov. Medzi obeťou a vinníkom je tu veľmi tenká hranica. Systém sociálnej starostlivosti si aj v natoľko vyspelej krajine ako je Nemecko jednoducho nevie s časťou detí poradiť. Je sympatické, že film zachytáva aj beznádej na strane sociálnych pracovníkov a pracovníčok. Scéna, kde sa jedna z nich zrúti, bola najemociálnejším momentom filmu. Skvost, ku ktorému sa v myšlienkach vraciam aj po týždňoch a ktorý sa oplatí vidieť.