Funny Face

Kromě opět půvabné, líbezné a roztomilé Audrey nicmoc muzikální komedie. Písničky se mi nijak zvlášť nelíbily, děj je rozporuplný - první půlhodinku tvoří docela chatrná záminka, jak ústřední postavy dostat do Paříže, načež následuje muzikálně pojatá pohlednice tohota města nad Seinou, kde se autoři rozplývají nad jeho krásou. A protože jde o romanticku - jako obvykle po sblížení následuje hádka/odcizení, a jak to dopadne je snad všem jasné. Ale kupříkladu scénu rozpustile tančící Audrey v jedné pařížské kavárně (kolem 44. minuty) jsem si báječně užil, stejně jako pár dalších drobností. Nicméně pokud nepatříte mezi fanoušky Audrey (či Freda), film si asi ani průměrně neužijete. (14.07.2013)

Usmievavé, milé, šarmantné. Farebné kvietočky na pozadí pekných tanečných choreografií a dobre napísaných stredne krátkych pesničiek sú z hľadiska tempo-rytmiky výborne načasované. Panoráma Paríža a práca v exteriéroch sú slasťou, niečo, čím si aj muzikant zamiluje filmové nebo. Akurát tá zložitosť deja je trocha deravá, nedostaneme k nejakej skutočnej vzťahovej i medziľudskej konštrukcii. A to je alfou a omegou perfektného muzikálu. (06.08.2015)

Takéto filmy sa bohužiaľ už dnes netočia. Je pravda, že súčasný divák by asi nedokázal úplne predýchať romantiku 40 a 50 rokov, hlavne ak žijeme v dobe high school musicalov a filmov typu Nine. Ale to už rýpem a to je zbytočné. Funny Face nie je špička čo sa týka muzikálov ani hereckých vrcholov v podaní Audrey Hepburnovej. Dokonca aj samotný režisér Donen má na konte lepšie kúsky - minimálne Spievanie v daždi, alebo Šaráda. Lenže ako to už býva u podobných filmov - je naňho radosť pozerať. Či už sa jedná o humor, tanečné a spevácke kreácie, alebo prvoplánový príbeh plný romantických pohľadov, slov a piesní, ktorý je ale tak skrytý v noblese ateliérov, v kráse exteriérov a v schopnosti zachytiť v dlhých záberoch radosť, šťastie a atmosféru, že ho vlastne úplne akceptujete a nemáte mu tú jednoduchosť vôbec za zlú. Ako som napísal, takéto filmy sa dnes bohužiaľ netočia. (08.02.2012)

Zďaleka nie len taký profesionálne spradený a dúhovo kolorovaný muzikál o tom, ako sa knihovnícka ťapka hviezdou modelingu stane a nádavkom získa životnú lásku. Je to síce propaganda tupého módno-dizajnového kultu, ktorý ukáže, že ťahúni tohto priemyslu v podobe inovatívnych šéfiek sú hlboko cítiace empatické osobnosti s mierou pre realitu a biznis, no je to aj kritika spôsobov ľudí, reprezentujúcich tento svet. Tých proti prúdu idúcich scén a náznakov je viac: Hneď v úvode módni mágovia predvedú ukážkovú lekciu reklamnej totality pripomínajúcej svojou bezvýhradnoťou predobraz o 30 rokov mladšej piesne "Píšte všetci modrým perom!" kapely Bez ladu a skladu, Tu má celospoločenský príkaz titul "Obliekajte sa všetky na ružovo!". Vzápätí na to vtrhne arogantná skvadra leslého časpisu pre ženy do kníhkupectva, poprehadzuje všetky knihy, narobí bordel a to všetko bez náznaku porozumenia či vypýtania si súhlasu. Prostredie parížskych intelektuálskych zadymených podzemných vinární a barov je vystihnuté dokonale, čo umocňuje slávny Hepburnovej psychedelický klubový tanec, nakrútený ešte pred masívnym nástupom hlavnej vlny hippie kultúry. Nuž a nebezpečenstvo duchovných guru, z ktorých sa pomerne často stanú neomylne totalizátorské figúry s početným háremom oddaných priaznivkýň je vyobrazené skvele. Hoci toto bolo dvojsečné - na jednej strane trefné poukázanie na slepé vetvy alternatívnej duchovnej scény, na strane druhej zgeneralizovanie, že všetko, čo sa odlišuje od oficiálne tolerovaných verzií správania a rozmýšľania je zvrhlé, márnomyseľné a chlípne. Ideovo nevyrovnané, vznášajúce sa na romantickom obláčiku lásky, rozvinutej v meste lásky - Paríži - zušľachťuje charizma Audre Hepburnovej, tance vyslúžilého, no stále vo forme Freda Astaira, nejednoznačný charakter šéfredaktorky módneho magazínu a farebné ladenie scén. (14.01.2015)

Mimoriadne hlúpučký a gýčovitý film, aký dokážu spáchať iba Američania. Pre mňa zaujímavý iba tým, do akých kravín sa nechala nahovoriť moja najobľúbenejšia herečka a ako jej to tam napriek všetkému slušalo. Muzikálové vložky nezapadali do príbehu, Astairove tanečné kreácie som už videl v omnoho lepších filmoch, takže naozaj iba Audrey. Škoda, od režiséra Spievania v daždi som oprávnene očakával viac. (09.01.2015)