ReactLotus

O Amerike vo Francúzsku. Seriál poukazuje o dôležitosti a potrebe spolupráce medzi krajinami, národmi proti spoločnému nepriateľovi (v danej dobe koloniálna ,námorná, obchodná,... veľmoc Veľká Británia). Franklin je v prvom rade politické, konverzačné a intrigarske drama, prípadná “akčnosť” hrá druhé husle. Pri predstave americkej vojny o nezávislosť si človek predstaví pravý opak. Prostredie Ameriky, boje na pláňach a podobne. Asi málokto by si predstavil politické pletky, nie to významné udalosti a dohody vo Francúzsku. Toto stvárnenie, držiace sa viac pri zemi, oceňujem (nie že by tu žiadne bitky zobrazené neboli, i keď je pravda, že len povrchne). Nie je na škodu, dozvedieť sa viac o zákulisí. Problémom je, že dej pôsobí zdĺhavo, tiahne sa pomalo a rýchlo a ľahko začne nudiť. Pritom ja osobne mám rád konverzačky, k tomu ešte politické a historické sú len lahôdkou, no tu akosi niečo podstatné chýba. Pomalým dávkovaním (pozeranie epizódu za deň, týždeň predchádza clovek tomuto neduhu). Binge-watching je skôr za trest, pokiaľ sa divák nenadchne úplne. Je to škoda, pretože hovadina to nie je, len by to chcelo niečo viac. Ľúbi sa mi pomerne vierohodné spracovanie (nie som historik, asi by som sa nemal vyjadrovať k veciam, ktoré nemám vyštudované, ale aj tak), aspoň teda tak na mňa seriál pôsobí. Presne tak si predstavujem vtedajšiu Paríž, šľachtu a celkovo dobu (možno až na pár výnimiek, ale ktoré dielo nemá chybu…?). Prevažne kostýmy, architektúru, krásne šaty, divadlo, paláce, budovy, ulice, počasie, príroda (historické počiny milujem ore ich čistotu, žiadne plasty, hnusné budovy nášho veku). Rovnako oceňujem aj zameranie sa nielen na Benjamina Franklina samotného, ale aj jeho vnuka a rozvíjanie vzťahov, osobností oboch postáv. Ich rozdielnosť, dynamika (či už vo veku, skúsenostiach, alebo odlišného pohľadu na svet) vnímam ako skvelý ťah pomyselnou šachovou figúrkou od tvorcov. Herci - Noah Jupe (Temple Franklin), Marc Duret (Monsieur Brillon), Lily Dupont (Cunegonde Brillon), Daniel Mays (Edward Bancroft), Eddie Marsen (John Adams), Ludivine Sagnier (Madame Brillon), Assaad Bouab (Beaumarchais), Théodore Pellerin (Lafayette, ktoreho zápal do činov sa mi veľmi páči), Murat Subasi (Ayaz), Thibault de Montalembert (Charles Gravier),... na čele s Michaelom Douglasom (Benjamin Franklin) boli dobre zvolený a podávajú dôstojné výkony (i keď u mladého Franklina, Noah Jupe, mám chvíľami problém. Avšak celkovo s detskými postavami mám problém ich dostatočne doceniť. Seriály, ktoré kombinujú jazyky a používajú reč, ktorou by v realite aj postavy hovorili, podobne ako to robí Shōgun (síce tam by mala byť použitá namiesto angličtiny skôr španielčina/portugalčina, potažmo ešte latinčina pre väčšiu autenticitu, nie ako Vojna a mier, ale to už príliš odbočujem) mám v obľube. Tvorcovia to nemusia robiť a tak túto dodatočnú snahu viem vždy pochváliť. Francúzština s angličtinou pekne splývajú, nepôsobia vynútene, ďalší plusový bod. Zhrnul by som to asi takto. Jedná sa o zaujímavé zobrazenie menej známej histórie, na ktorú sa často nedostáva a nehovorí sa o, dobre sa na ňu díva, ale k tej politike predsa len chýba viac veľkoleposti, akcie, udalostí a rýchlejšie tempo. Pokračovanie nebude, ale ako jednorázovka sa dá. Hĺbka diplomacie s Francúzmi – a následne s Britmi – ukazuje, akým skutočným štátnikom Benjamin Franklin bol.

Zaujímavý nápad, ktorý je ale k ničomu. Proste ma to nebaví

Športové snímky ani tenis veľmi nemusím. Keď chcem vidieť šport, zapnem si nejaký záznam na YT… Do Challengers som sa nehrnol, ale zaujali ma dobré ohlasy a rozhodol som sa dať šancu. Kamera, herci, retrospektivita. Toto sú asi hlavné dôvody, prečo som sa vo výsledku bavil. Kamera je fakt šikovná, dobre pracuje s prostredím. Otáča sa zo strany na stranu, spolu s loptičkou aj postavami, prípadne sa na nich zamerá a krúži okolo nich. Ťažko sa to opisuje a pre ten dojem musíte proste film vidieť, aby ste pochopili čo mám na mysli. K tomu napomáha, hlavne pri scénach s odpaľovaním loptičky, trefná hudba. Zosiluje napätie a divák čaká, hryzie si prsty od nervov, kto vyhrá. Zendaya, ako aj Mike Faist a Josh Connor, sú veľmi sympatickí. Ich milostný trojuholník je uveriteľný (i keď zas a znovu sa jedná o klišé a niektoré scény pôsobia mierne prehnane). Obzvlášť Zendaya prekvapila. Pravdepodobne je to tým, že ju mám, ako mnohí, zafixovanú s postavou tínedžerky a vidieť ju v dospelej, viac zrelej forme, je nezvyk. Ale drží sa statočne. Holt, všetci stárneme. Aj herci, aj ich postavy musia starnúť spolu s ich vekom. Ak by sa príbeh posúval len dopredu, bola by to nuda. Retrospektivita, v zmysle vracania sa do spoločnej minulosti postáv, ich spoznávanie a vývoj vzťahov núti do súcitu, nájdenia si svojho obľúbenca (alebo, ak vás príbeh nepohltí, do nikoho). Retrospektivita vysvetľuje hlbšie jednotlivé motivácie všetkých zúčastnených. Žiadny mindfuck nečakajte. Na konci teda, logicky, boj, resp. vzájomná rivalita o dievča a spor o to, kto je lepším tenistom vyústi do vcelku pekného a prijateľného záveru. Nemám sa na čo sťažovať. Vydarené športové drama.

Rád by som vás “navábil” na tento snímok tým, že by som vás nechal si prečítať jeho synopsu, no mám pocit, že by to výrazne ovplyvnilo (záporne) finálny zážitok, ak by ste sa napokon rozhodli si film pozrieť. (Ostatne, ja sa celkovo vyhýbam synopsám.) Tu obzvlášť odporúčam nič si nezisťovať pred zhliadnutím. Skúsim to radšej cestou polemiky a zamyslením sa nad posolstvom (?) príbehu. Jedine poviem, že som mal podobné pocity aj u “Život Davida Galea”. Láska nepozná hranice. Je to pocit šťastia, spriaznenosti s osudom s tým druhým/druhou, kde nedokonalosti a chyby toho druhého nevnímame ako podstatné. Však aj ako by povedal Homér:  „Láska je teplo, pulzujúci nával túžby, šepot milenca/milenky, neodolateľná …mágia, ktorá privádza aj toho najrozumnejšieho človeka k šialenstvu.”  Ale na druhú stranu tu je morálka a právo. A tie už isté hranice majú. Práve v zamyslení sa nad tým, čo je správne, zlé, či vôbec dokážeme rozlíšiť dobro od zla a konať náležite k tomu, prípadne či sa dajú chyby odčiniť a odpustiť, má sebaspytovanie nejaký význam/hodnotu, spočíva určitá krása v tomto, aj keď skôr naivnom a idealizovanom, príbehu o vzťahu a láske medzi násťročným “chlapečkom” a dospelou ženou (Kate Winslet). Téma zakázanej lásky býva na papieri a plátne veľmi obľúbená a nadúživaná, kedy sa často jedná o klišé. Stephen Daldry (režisér) na to išiel inak a tak idylická, romantická predstava o romániku s “dokonalou” (??)  staršou ženou nie je iba o postelnych hrátkach, bozkoch, trávením času spolu a hocičom, čo si pod tým predstavujete. Dej nečakane, a celkom rýchlo, naberie rýchly spád a prvotné očakávania prevráti, čo v konečnom dôsledku dospeje do otázky, „Je možné alebo skôr správne/povolené cítiť súcit k niekomu, kto si svojimi činmi nezaslúži žiadnu ľútosť?“   Herecké obsadenie na čele s Kate Winslet a Ralphom Fiennesom poteší, ale aj David Kross nie je na zahodenie (predsa len má rovnako dôležitú úlohu…). Osobne mám rád príbehy, ktoré používajú retrospektívne rozprávanie ako spôsob posúvania deja a zároveň vytvára viacero dejových línií. Aj preto hodený “in medias res” priamo do deja som dokázal intenzívnejšie prežívať pocity. Či už formy radosti, závisti, vzájomnej lásky alebo šok, odpor, sklamanie, súcit, smútok, hanbu, alebo zdrvenosť, či dokonca možno aj katarziu hlavnej postavy spolu s ňou (teda ním). To mám rád na kinematografii - projekcia seba do postáv (podtrhuje dôležitosť dobrého scenáru a kvalitné herecké výkony). Jedna z odpovedí, ktorú si ja odnášam vlastne posolstvom nie je. Je to len ďalšia otázka, resp. úvaha. „Je správne premlčať pravdu, keď ublíži, no poslúži vyššiemu cieľu, vyššiemu dobru…?“

Možno aj tá inakosť a rôznorodosť Japonska od Európy a fakt, že pre nás je jeho história pomerne neznáma, robí Shoguna nadpriemerným počinom. Zoznamujeme sa s kultúrou, tradíciami, spoločenskou situáciou a vôbec iným, diametrálne odlišným vnímaním a myslením nad svetom (seriál na nič nečaká a vrhne sa na diváka už v prvej epizóde, a to pomerne brutálnym spôsobom). Či už architektúra, kde je drevo hlavný stavebný materiál (a teda aj “papier”), domčeky postavené honosnejším štýlom (i tie pre chudobných ľudí), lode s taktiež osobitým tvarom a výzorom, chrámy, hrady a pevnosti, všetko “dýcha” Japonskom. Vidieť to je príjemná zmena oproti nášmu hranatému štýlu stavaniu, zvykom a tradíciám, ktoré dobre poznáme. Alebo aj samotné farby na oblečení. Na práporoch, “županoch”, brnení,... Nádherné spektrum použitých farieb a tie zbroje, za mňa násobne krajšie ako mali európski rytieri. Rukavice, helmy, obuv, hrudné pláty, no aj meče - katana, tachi, vyzerajú elegantne a honosne. Skrátka z každej strany, z každého aspektu cítiť japonskú kultúru. Spolu s ňou aj nastupujúci a silnejúci vplyv Portugalska v Ázii, potažmo v krajine vychádzajúceho slnka. V čase príbehu ubehlo od Tordesilskej zmluvy (1494) cca storočie a teda Portugalci si “právom” nárokujú monopol na toto územie. Interesting fact, Portugalci tajili svetu svoj objav (Japonsko) a Japonsku svoje úmysli (christianizáciu, vývoz zbožia, atď). Typickí Európania.   Vplyv Portugalcov najviac vidieť v, už spomenutom, šíriacom sa kresťanstve, ktoré aj v príbehu zohráva relatívne dôležitú/významnú úlohu. Katolíci sa nezapreli a pchajú kostoly všade, kde sa dá (typická sekta…). Tento zaužívaný rád naruší príchod námorníka Blackthorna (hrá Cosmo Jarvis), ktorý ukáže, že svet nie je len Portugalsko a Ázia. Ale teda aj Anglicko, Španielsko, Holandsko a iné krajiny. Čo sa týka historicko-spoločenskej stránky, seriál určite odporúčam pozrieť nadšencom do dejín, obzvlášť tohto obdobia ríše. Ako spôsob doobjasnenia učiva a utriedenia faktov a poznatkov pred písomkou padne vhod nejednému študentovi. Ak o histórii mnoho neviete, nebojte sa, jej znalosť nie je nutná. Seriál to najpodstatnejšie vysvetlí aj sám. Tvorcovia pracovali na takých projektoch, ako sú napr. Westworld, Walking Dead, American Gods či nedávno vydaný a kritikmi aj divákmi oceňovaný Fallout. Podobnosť medzi seriálmi v dialógoch, tempe rozprávania (ktoré je prispôsobené pomalšej jap. kultúre, ale nie príliš pomalé, aby sa divák nenudil) a celkového stvárnenia tu je. Ak ste dané seriály videli, mali by ste si vedieť urobiť predstavu, čo v tejto historicko-politickej konverzačke čakať.  Všadeprítomná filozofia o postavení vrstiev, ich úlohy, ideály vernosti, spravodlivosti, dokonca aj také seppuku silno súvisia s dejom a posúvajú ho vpred. BTW fascinujúce, čo čajové salóny (čítaj bordely) znamenali a aké, prekvapivo vážené, postavenie tie slečny mali. Napriek svojej snahe o serióznosť, častý stret “uhladených” japonských predstáv o hodnotách a spoločenských normách s tými európskymi je komický až absurdný. Neberte to však ako kritiku, viac a viac tieto rozdiely vťahujú do deja a vytvárajú imerzívnejší zážitok. Určite k tomu dopomáha aj neexistencia dabingu - Japonci rozprávajú po japonsky a ostatní anglicky. Uznávam, latinčina a portugalčina by sedeli viac, ale aj takto to stačí. Postava hlavného hrdinu (John Blackthorne) je inšpirovaná skutočným anglickým moreplavcom Williamom Addamsom. Rovnako Toranaga, ostatní regenti a ďalšie postavy. Mnohé majú základ v skutočných ľuďoch, len zmenené meno (úprimne, neviem prečo, ale to sa spýtajte radšej Jamesa Clavella, z ktorého rovnomennej knihy Shogun vychádza táto adaptácia). Samotná kniha bola iba zdramatizovaná adaptácia histórie. Vrátim sa k zápletke. V prvom rade ide o moc. Boj o vládu nad krajinou, kde smrť má prednosť pred potupou a skutočnú česť možno dosiahnuť len víťazstvom v boji. Krajina je pod správou rady 5 regentov bojujúcich o udržanie, prípadne posilnenie svojho postavenia. Každý by chcel vládnuť sám, nie každý na to ale má, takže tento problém sa zúži na 2 strany. Toranaga (ku ktorému sa pripojí Blackthorne) a rada zvyšných regentov na čele s Ishidom s podporou matky mladého následníka trónu. Toranaga čelí presile a preto sme pri boji o trón Shoguna svedkami nevyhnutných intríg, paktov, zrád, zvratov i klišé, stratégií (pripomína mi to House of Cards) a na záver nechýbajú ani krvavé bitky. Jeden na jedného, Jeden (jedna) na družinu statných chlapov, viacerí na jednu a pod. A tak sa nečudujte, keď niekomu odletí hlava, roztrhá ho delo, katana ufikne časti tela s doprovodom striekajúcej krvi alebo sa vriaca voda použije ako mučiaci nástroj (auvajs…). Lahôdka pre sadistov a psychopatov. Čo sa týka bitiek, mám len 2 výhrady -  A) chcel by som ich dlhšie, veľkolepejšie, krvavejšie a väčší počet..                                                                                     B) zišlo by sa zobraziť poslednú, najpodstatnejšiu, bitku výraznejším spôsobom. Divákovi je síce jasne povedané čo sa stane, no záverečná bitka si až žiada niečo viac. Pretože bez nej koniec vyznie ako zadné dvierka pre novú sériu, ktorú si nemyslím, že seriál potrebuje. (To je, ale, iba môj osobný názor.) Aby to nebolo iba o krviprelievaní, čakajú vás ešte verše o neľudskom mučení a smrti, pretože… …pretože prečo nie, smrti nie je nikdy dosť. Surovosť sa musí niečim vynahradiť. K tomu je poézia ideálna, všakže… :) K násiliu, smrti je protipólom nesmierne nádherný vizuál. Krajina, pohľady na údolia, stromy, tráva, hlina, kamene, more, mraky, pochmúrn hmla, búrka, obloha, príroda, vtáctvo, zvieratá. Vlastne i mestá a obydlia, akoby v súlade, v harmónii. Vojsko pochodujúce a pošliapajúce zem, rozsieva skazu a utrpenie - nevinná príroda (ak si odpustíme zemetrasenia, ktoré prinášajú skazu rovnako účinne ako ľudia, len nerobia výnimky a idú po každom, žeby osud?) Páči sa mi snaha pridať dôraz na kódex samuraja v zmysle ukázať, že chrániť pôdu a svojho pána za každú cenu, pravidlá, česť, úcta, pokora, odvaha,... boli cenené omnoho viac ako u nás a ich porušenie malo reálne a priame následky. Oddanosť bola vším. Taktiež aj zobrazenie rodinných a príbuzenských vzťahov. Aj v krutosti sa nájde intimita, nežnosť a priateľstvo. Na vonok odtržitosť, vo vnútri emócie a duša. Alebo vnímanie porušenia pravidiel => samovražda. Pán rozhoduje nad poddanými (podobne ako u nás) - nariadi/nepovolí samovraždu a poddaní verne poslúchne napriek svojim citom a názorom. Či už dospelú a relatívne temnú stránku samurajov milujete, alebo len pokukujete po niečom takom, Shogun je pekným začiatkom, ktorý napriek natáčaniu a veľkému vplyvu západu, si stále zachováva čaro starých Kurosawových filmov bez urážania Japončíkov (trochu si teraz protirečím, všakže). Dôkazom by mohlo byť aj hviezdne obsadenie (mám na mysli Hiroyukiho Sanadu, ktorý sa presadil celosvetovo). Verím, že ani on, ani zvyšok japonského ansámblu by nešiel do projektu, ktorý by nevznikol v hlbšej spolupráci s Japonskom a na tvorbe by sa nepodieľali historici (drevo ako hlavný materiál som na začiatku nespomenul len tak, dokonca aj mreže boli drevené, nie ako u nás železné), šermiari a iní experti na danú problematiku. (Je isté, že aj tak sa nezaobišli bez chýb a nepresností, but who cares…?)   Ako hovoria bratia Česi: „Sečteno a podtrženo”: Vysoká produkčná kvalita a spracovanie. Nadpriemerný scenár, dialógy, úchvatný vizuál (či už prírody (nádherná paleta farieb Kanady silno pripomínajúcej to, čo poznáme ako Japonsko), alebo budov (zaujímavá architektúra), kostýmov), pohlcujúci soundtrack, akcia (trochu surová a drsná - takú máme radi, mohlo by byť viac), kamera, herecké výkony (vobzvlkášť Hiroyuki Sanada), zobrazenie kultúry (samurajského kódexu cti a oddanosti), vzťahov, ideálov, histórie a spoločenských problémov v pozadí zápasu o 3. Shogunát a stret západu s východom. Pozeráme sa na kinematografický klenot tejto dekády… Viď agregátory: ČSFD - 90%, IMDB - 9/10, Rotten Tomatoes - critics 99%, audience 91%, Letterboxd - 4,4* (Ešte spomeniem existenciu staršieho seriálu z roku 1980, ktorý sa tiež v hodnoteniach drží vysoko (80%). Aj ten stojí za váš čas. V niečom dokonca aj vyniká nad verziou z 2024.)   Na záver myšlienka na zamyslenie, aplikovateľná aj do všedného života: „Boj je beznádejný. Pokiaľ teda nezvíťazím.”

Alegória na depresiu a kritika spoločnosti. Nie je to len harakiri/samovražda, je to odvaha, úprimnosť, česť, vernosť, láska k rodine či zúfalstvo. Nezaslúži si každý samuraj, ktorý si zvolí túto cestu, vysvetliť svoj dôvod…? Kritika japonskej zidealizovanej kultúry, potažmo samurajských zvykov v strete s realitou, kde vysvitá na povrch, že samurajská česť je len pozlátko. “Prehnité” pozlátko.

Cieľom politiky je získať moc. Ohýbanie zákonov, vyhrážanie, manipulácia, intrigy, to sú len nástroje, ako tento cieľ dosiahnuť. “Domček z kariet” veľmi dobre zachytáva “dravú” povahu hlavne americkej (určite aj iných krajín) politiky a cestu za mocou, do Bieleho domu. V prvom rade sa jedná o konverzačku, no akcie tiež nie je málo. Kvalitný scenár ide ruka v ruke s charizmatickým, ale idesivým a chladným hereckým ansámblom, na čele s Kevinom Spaceym. O kvalitách sa nedá polemizovať, veď seriál nás všetkých presvedčil, že Francis Underwood je správny kandidát na prezidenta a to, že je vrah, klamár a, s prepáčením hajzel, mu každý odpustíme… Tempo je pomalšie, po dlhšej dobe začína byť trochu monotónne a práve vtedy prídu nečakané zvraty. Dramatický pohľad na americkú demokraciu (vo chvíli, keď zrovna nevypúšťa bomby, potažmo neprináša slobodu a mier v mene svojich záujmov v cudzej krajine…) a spôsoby vedenia kampane. búranie 4. steny bol skvelý nápad, urobilo to seriál unikátnejším a hlavne osobitnejším. 6 sériu nepozerajte, nemá zmysel a je to totálna sračka.

Smutné, ako sa všetko pokazilo odchodom Spaceyho. Ani silu nemám na to, aby som dopozeral túto epizódu, nie to sériu.

Jednoduchá, nenáročná a ľahká oddychovka na večer, ktorá zabaví, ak vôbec, iba čitateľov a fanúšikov Charlesa Dickensa.   Oliver Twist je chudobný chlapec žijúci v Londýne v 19. storočí. Oliver osirel v rannom veku a teraz žije v chudobinci. Pre zlé podmienky radšej utečie. Spozná sa s kapsármi Faginom a Dodgerom. Sú ale skutočne takí priateľskí ako sa tvária…? Príbeh vo svojej dobe určite rezonoval v spoločnosti viac pre svoju snahu poukázať na spoločenské problémy, no teraz tá cielená katarzia a napínavosť veľmi nefunguje. Snímok je nudný (až posledných 15 minút začne byť reálne zaujímavých, čo už je avšak neskoro), až trápny a je to jedno veľké klišé. Ani herecké obsadenie, obzvlášť držiteľ oscara, Ben Kingsley, nedokázal potiahnuť zdĺhavý a nedotiahnutý scenár. Čo musím pochváliť, resp. čo sa mi páčilo, sú kostýmy a kulisy. Vyzerajú dôveryhodne a dojem hnusného mesta a stále rozdelenú spoločnosť, a povrchnú vyššiu vrstvu počas industriálnej revolúcie zachytávajú uveriteľne.   Ani oscarový režisér Roman Polanski, žiaľ, nedokázal vo mne vzbudiť záujem v Dickensovo dielo. Holt, nedá sa zavďačiť každému I guess. Ak nečakáte emočne silný príbeh, máte radi Dickensove príbehy, toto filmové spracovanie pravdepodobne oceníte. Neda mi to, ale, odporučiť skôr verziu z 1948.

„Nemali by sme prijať fakt, že ťažkosti sú proste súčasťou života? O tom predsa život je, byť schopný tieto veci prekonať…” Chvíľami priam filozofický príbeh o snahe vyrovnať sa s osudom, paralelne o jeho odmietaní a boji proti traumatizujúcej skutočnosti, zabalený do nesmierne zaujímavého grafického kabátu (ak vás tento štýl animácie zaujal, určite odporúčam aj snímok A SCANNER DARKLY, ktorý sa nielen graficky, ale aj príbehovo, čiastočne, nesie v podobnom duchu). Meniť tok času, ohýbať smer diania, napraviť a zabrániť bolestivým udalostiam, a uľaviť svojmu srdcu. Veď kto z nás by po tom netúžil? Nielen nahliadnuť za závoj medzi životom a smrťou, ale aj ho svojvoľne ovládať. UNDONE za mňa “katarzivným” spôsobom otvára, spája, zamotáva a zamýšľa sa nad témami neistoty, strachu, smútku, straty a túžby, snenia po dokonalom svete v strete s neúprosnou, možno nespravodlivou, realitou. K tomu si ešte pridajte nespoľahlivý narrative. Neviete, či sú to bludy, halucinácie alebo skutočne cestovanie časom. Je myseľ schizofrenicky zlomená alebo vidí viac ako my ostatní?    Možno to týmito slovami preháňam, no na mňa to presne takýto dojem malo: Silné, vyspelé a hlboké. (Mind-bending zážitok...)