ReactLotus

Rád by som vás “navábil” na tento snímok tým, že by som vás nechal si prečítať jeho synopsu, no mám pocit, že by to výrazne ovplyvnilo (záporne) finálny zážitok, ak by ste sa napokon rozhodli si film pozrieť. (Ostatne, ja sa celkovo vyhýbam synopsám.) Tu obzvlášť odporúčam nič si nezisťovať pred zhliadnutím. Skúsim to radšej cestou polemiky a zamyslením sa nad posolstvom (?) príbehu. Jedine poviem, že som mal podobné pocity aj u “Život Davida Galea”. Láska nepozná hranice. Je to pocit šťastia, spriaznenosti s osudom s tým druhým/druhou, kde nedokonalosti a chyby toho druhého nevnímame ako podstatné. Však aj ako by povedal Homér:  „Láska je teplo, pulzujúci nával túžby, šepot milenca/milenky, neodolateľná …mágia, ktorá privádza aj toho najrozumnejšieho človeka k šialenstvu.”  Ale na druhú stranu tu je morálka a právo. A tie už isté hranice majú. Práve v zamyslení sa nad tým, čo je správne, zlé, či vôbec dokážeme rozlíšiť dobro od zla a konať náležite k tomu, prípadne či sa dajú chyby odčiniť a odpustiť, má sebaspytovanie nejaký význam/hodnotu, spočíva určitá krása v tomto, aj keď skôr naivnom a idealizovanom, príbehu o vzťahu a láske medzi násťročným “chlapečkom” a dospelou ženou (Kate Winslet). Téma zakázanej lásky býva na papieri a plátne veľmi obľúbená a nadúživaná, kedy sa často jedná o klišé. Stephen Daldry (režisér) na to išiel inak a tak idylická, romantická predstava o romániku s “dokonalou” (??)  staršou ženou nie je iba o postelnych hrátkach, bozkoch, trávením času spolu a hocičom, čo si pod tým predstavujete. Dej nečakane, a celkom rýchlo, naberie rýchly spád a prvotné očakávania prevráti, čo v konečnom dôsledku dospeje do otázky, „Je možné alebo skôr správne/povolené cítiť súcit k niekomu, kto si svojimi činmi nezaslúži žiadnu ľútosť?“   Herecké obsadenie na čele s Kate Winslet a Ralphom Fiennesom poteší, ale aj David Kross nie je na zahodenie (predsa len má rovnako dôležitú úlohu…). Osobne mám rád príbehy, ktoré používajú retrospektívne rozprávanie ako spôsob posúvania deja a zároveň vytvára viacero dejových línií. Aj preto hodený “in medias res” priamo do deja som dokázal intenzívnejšie prežívať pocity. Či už formy radosti, závisti, vzájomnej lásky alebo šok, odpor, sklamanie, súcit, smútok, hanbu, alebo zdrvenosť, či dokonca možno aj katarziu hlavnej postavy spolu s ňou (teda ním). To mám rád na kinematografii - projekcia seba do postáv (podtrhuje dôležitosť dobrého scenáru a kvalitné herecké výkony). Jedna z odpovedí, ktorú si ja odnášam vlastne posolstvom nie je. Je to len ďalšia otázka, resp. úvaha. „Je správne premlčať pravdu, keď ublíži, no poslúži vyššiemu cieľu, vyššiemu dobru…?“

Možno aj tá inakosť a rôznorodosť Japonska od Európy a fakt, že pre nás je jeho história pomerne neznáma, robí Shoguna nadpriemerným počinom. Zoznamujeme sa s kultúrou, tradíciami, spoločenskou situáciou a vôbec iným, diametrálne odlišným vnímaním a myslením nad svetom (seriál na nič nečaká a vrhne sa na diváka už v prvej epizóde, a to pomerne brutálnym spôsobom). Či už architektúra, kde je drevo hlavný stavebný materiál (a teda aj “papier”), domčeky postavené honosnejším štýlom (i tie pre chudobných ľudí), lode s taktiež osobitým tvarom a výzorom, chrámy, hrady a pevnosti, všetko “dýcha” Japonskom. Vidieť to je príjemná zmena oproti nášmu hranatému štýlu stavaniu, zvykom a tradíciám, ktoré dobre poznáme. Alebo aj samotné farby na oblečení. Na práporoch, “županoch”, brnení,... Nádherné spektrum použitých farieb a tie zbroje, za mňa násobne krajšie ako mali európski rytieri. Rukavice, helmy, obuv, hrudné pláty, no aj meče - katana, tachi, vyzerajú elegantne a honosne. Skrátka z každej strany, z každého aspektu cítiť japonskú kultúru. Spolu s ňou aj nastupujúci a silnejúci vplyv Portugalska v Ázii, potažmo v krajine vychádzajúceho slnka. V čase príbehu ubehlo od Tordesilskej zmluvy (1494) cca storočie a teda Portugalci si “právom” nárokujú monopol na toto územie. Interesting fact, Portugalci tajili svetu svoj objav (Japonsko) a Japonsku svoje úmysli (christianizáciu, vývoz zbožia, atď). Typickí Európania.   Vplyv Portugalcov najviac vidieť v, už spomenutom, šíriacom sa kresťanstve, ktoré aj v príbehu zohráva relatívne dôležitú/významnú úlohu. Katolíci sa nezapreli a pchajú kostoly všade, kde sa dá (typická sekta…). Tento zaužívaný rád naruší príchod námorníka Blackthorna (hrá Cosmo Jarvis), ktorý ukáže, že svet nie je len Portugalsko a Ázia. Ale teda aj Anglicko, Španielsko, Holandsko a iné krajiny. Čo sa týka historicko-spoločenskej stránky, seriál určite odporúčam pozrieť nadšencom do dejín, obzvlášť tohto obdobia ríše. Ako spôsob doobjasnenia učiva a utriedenia faktov a poznatkov pred písomkou padne vhod nejednému študentovi. Ak o histórii mnoho neviete, nebojte sa, jej znalosť nie je nutná. Seriál to najpodstatnejšie vysvetlí aj sám. Tvorcovia pracovali na takých projektoch, ako sú napr. Westworld, Walking Dead, American Gods či nedávno vydaný a kritikmi aj divákmi oceňovaný Fallout. Podobnosť medzi seriálmi v dialógoch, tempe rozprávania (ktoré je prispôsobené pomalšej jap. kultúre, ale nie príliš pomalé, aby sa divák nenudil) a celkového stvárnenia tu je. Ak ste dané seriály videli, mali by ste si vedieť urobiť predstavu, čo v tejto historicko-politickej konverzačke čakať.  Všadeprítomná filozofia o postavení vrstiev, ich úlohy, ideály vernosti, spravodlivosti, dokonca aj také seppuku silno súvisia s dejom a posúvajú ho vpred. BTW fascinujúce, čo čajové salóny (čítaj bordely) znamenali a aké, prekvapivo vážené, postavenie tie slečny mali. Napriek svojej snahe o serióznosť, častý stret “uhladených” japonských predstáv o hodnotách a spoločenských normách s tými európskymi je komický až absurdný. Neberte to však ako kritiku, viac a viac tieto rozdiely vťahujú do deja a vytvárajú imerzívnejší zážitok. Určite k tomu dopomáha aj neexistencia dabingu - Japonci rozprávajú po japonsky a ostatní anglicky. Uznávam, latinčina a portugalčina by sedeli viac, ale aj takto to stačí. Postava hlavného hrdinu (John Blackthorne) je inšpirovaná skutočným anglickým moreplavcom Williamom Addamsom. Rovnako Toranaga, ostatní regenti a ďalšie postavy. Mnohé majú základ v skutočných ľuďoch, len zmenené meno (úprimne, neviem prečo, ale to sa spýtajte radšej Jamesa Clavella, z ktorého rovnomennej knihy Shogun vychádza táto adaptácia). Samotná kniha bola iba zdramatizovaná adaptácia histórie. Vrátim sa k zápletke. V prvom rade ide o moc. Boj o vládu nad krajinou, kde smrť má prednosť pred potupou a skutočnú česť možno dosiahnuť len víťazstvom v boji. Krajina je pod správou rady 5 regentov bojujúcich o udržanie, prípadne posilnenie svojho postavenia. Každý by chcel vládnuť sám, nie každý na to ale má, takže tento problém sa zúži na 2 strany. Toranaga (ku ktorému sa pripojí Blackthorne) a rada zvyšných regentov na čele s Ishidom s podporou matky mladého následníka trónu. Toranaga čelí presile a preto sme pri boji o trón Shoguna svedkami nevyhnutných intríg, paktov, zrád, zvratov i klišé, stratégií (pripomína mi to House of Cards) a na záver nechýbajú ani krvavé bitky. Jeden na jedného, Jeden (jedna) na družinu statných chlapov, viacerí na jednu a pod. A tak sa nečudujte, keď niekomu odletí hlava, roztrhá ho delo, katana ufikne časti tela s doprovodom striekajúcej krvi alebo sa vriaca voda použije ako mučiaci nástroj (auvajs…). Lahôdka pre sadistov a psychopatov. Čo sa týka bitiek, mám len 2 výhrady -  A) chcel by som ich dlhšie, veľkolepejšie, krvavejšie a väčší počet..                                                                                     B) zišlo by sa zobraziť poslednú, najpodstatnejšiu, bitku výraznejším spôsobom. Divákovi je síce jasne povedané čo sa stane, no záverečná bitka si až žiada niečo viac. Pretože bez nej koniec vyznie ako zadné dvierka pre novú sériu, ktorú si nemyslím, že seriál potrebuje. (To je, ale, iba môj osobný názor.) Aby to nebolo iba o krviprelievaní, čakajú vás ešte verše o neľudskom mučení a smrti, pretože… …pretože prečo nie, smrti nie je nikdy dosť. Surovosť sa musí niečim vynahradiť. K tomu je poézia ideálna, všakže… :) K násiliu, smrti je protipólom nesmierne nádherný vizuál. Krajina, pohľady na údolia, stromy, tráva, hlina, kamene, more, mraky, pochmúrn hmla, búrka, obloha, príroda, vtáctvo, zvieratá. Vlastne i mestá a obydlia, akoby v súlade, v harmónii. Vojsko pochodujúce a pošliapajúce zem, rozsieva skazu a utrpenie - nevinná príroda (ak si odpustíme zemetrasenia, ktoré prinášajú skazu rovnako účinne ako ľudia, len nerobia výnimky a idú po každom, žeby osud?) Páči sa mi snaha pridať dôraz na kódex samuraja v zmysle ukázať, že chrániť pôdu a svojho pána za každú cenu, pravidlá, česť, úcta, pokora, odvaha,... boli cenené omnoho viac ako u nás a ich porušenie malo reálne a priame následky. Oddanosť bola vším. Taktiež aj zobrazenie rodinných a príbuzenských vzťahov. Aj v krutosti sa nájde intimita, nežnosť a priateľstvo. Na vonok odtržitosť, vo vnútri emócie a duša. Alebo vnímanie porušenia pravidiel => samovražda. Pán rozhoduje nad poddanými (podobne ako u nás) - nariadi/nepovolí samovraždu a poddaní verne poslúchne napriek svojim citom a názorom. Či už dospelú a relatívne temnú stránku samurajov milujete, alebo len pokukujete po niečom takom, Shogun je pekným začiatkom, ktorý napriek natáčaniu a veľkému vplyvu západu, si stále zachováva čaro starých Kurosawových filmov bez urážania Japončíkov (trochu si teraz protirečím, všakže). Dôkazom by mohlo byť aj hviezdne obsadenie (mám na mysli Hiroyukiho Sanadu, ktorý sa presadil celosvetovo). Verím, že ani on, ani zvyšok japonského ansámblu by nešiel do projektu, ktorý by nevznikol v hlbšej spolupráci s Japonskom a na tvorbe by sa nepodieľali historici (drevo ako hlavný materiál som na začiatku nespomenul len tak, dokonca aj mreže boli drevené, nie ako u nás železné), šermiari a iní experti na danú problematiku. (Je isté, že aj tak sa nezaobišli bez chýb a nepresností, but who cares…?)   Ako hovoria bratia Česi: „Sečteno a podtrženo”: Vysoká produkčná kvalita a spracovanie. Nadpriemerný scenár, dialógy, úchvatný vizuál (či už prírody (nádherná paleta farieb Kanady silno pripomínajúcej to, čo poznáme ako Japonsko), alebo budov (zaujímavá architektúra), kostýmov), pohlcujúci soundtrack, akcia (trochu surová a drsná - takú máme radi, mohlo by byť viac), kamera, herecké výkony (vobzvlkášť Hiroyuki Sanada), zobrazenie kultúry (samurajského kódexu cti a oddanosti), vzťahov, ideálov, histórie a spoločenských problémov v pozadí zápasu o 3. Shogunát a stret západu s východom. Pozeráme sa na kinematografický klenot tejto dekády… Viď agregátory: ČSFD - 90%, IMDB - 9/10, Rotten Tomatoes - critics 99%, audience 91%, Letterboxd - 4,4* (Ešte spomeniem existenciu staršieho seriálu z roku 1980, ktorý sa tiež v hodnoteniach drží vysoko (80%). Aj ten stojí za váš čas. V niečom dokonca aj vyniká nad verziou z 2024.)   Na záver myšlienka na zamyslenie, aplikovateľná aj do všedného života: „Boj je beznádejný. Pokiaľ teda nezvíťazím.”

Alegória na depresiu a kritika spoločnosti. Nie je to len harakiri/samovražda, je to odvaha, úprimnosť, česť, vernosť, láska k rodine či zúfalstvo. Nezaslúži si každý samuraj, ktorý si zvolí túto cestu, vysvetliť svoj dôvod…? Kritika japonskej zidealizovanej kultúry, potažmo samurajských zvykov v strete s realitou, kde vysvitá na povrch, že samurajská česť je len pozlátko. “Prehnité” pozlátko.