Recenze (677)
Cesta na západ (2014)
Náhodou, posledný segment je parádne napínavý, keď Kang-sheng nie a nie prísť.
Footloose: Tanec zakázán (2011)
Kenny Wormald je celkom sympaťák. Inak víkendovka pokročilejšieho typu než High School Musical. Najmä bez lowbrow humoru, s poučením, že rebelovať prot pravidlám sa dá aj s rešpektom. A je tam pekne svetlo :)
Tanec s vášní (2000)
Miestami síce nechcene vtipné, výchovné a takým baleťáckym spôsobom drsňácke. Nič svetoborné, úsmevne naivné, genderovo / menšinovo funky korektne nekorektné :)
Make Your Move (2013)
Romeo&Júlia mustra dvoch rozhádaných "klanov" ("bráchov", čo robia klub biznis), so scénami, ktoré kričia úvahou "veď v Hriešnom tanci to fungovalo, tak tú scénu trochu to a bude to". A bolo. Jasne, tanečne fun, zvyšok au. Aj keď zatiaľ asi národnostne najpestrejšie a v tomto smere nie také šablónové, ako Center Stage (okej, to bolo o inom tanci, ale tak....).
Mnoho povyku pro nic (2012)
Tak takáto aktualizácia Shakespearovej komédie mi celkom nesadla. Jedhoducho, jej prístup k uzatváraniu manželstva medzi dospelými ľuďmi je neuveriteľne zvrátený, osobitne s ohľadom na ne-štylizáciu. Podrýva (pretáča) to humor, ktorý pramenil z predlohy. Tá si uťahuje z ľudskej trucovitosti a pracuje s tým, čo v Ľadovom ostrí nazvali "otočením magnetu", trestá intrigánov a vyzdvihuje alžbetínske cnosti až za hranice nebies. Len tie alžbetínske cnosti, no. V každom prípade, táto verzia Mnoho kriku pre nič je milá fanúšikovská záležitosť, či už si robíte prierez Shakespearom, alebo ste už dlho nevideli niekoho z obsadenia v jeho materskej role.
Centurion (2010)
Cool and dirty, len skoda, ze sa to cele rozpadalo a kazdy herec hral rolu v inom filme, pricom len zufalo malo z nich v Centurionovi.
Jana Eyrová (2011)
Precízne v obraze, precízne v hudbe, precízne v herectve. Až na to, že Jane Eyre je jeden z tých príbehov, pre ktoré akosi nemám pochopenie. A v ktorom mi strhnutie Fassbenderom nestačilo.
Zkrat (2011)
Na prvý pohľad malý, matný film, s hravou sieťou postáv a vzťahov, vypointovaný. Navyše je príjemné sledovať mlátičky, pri ktorých sprvu zarazí ich "neštyizovanosť" či už v zmysle snímania, dynamizácie strihom&hudbou (zvukom), skipped frames, alebo rovno lan(k)ami ako pomôckami pri vypilovanej smooth choreografii. Súčasne však vedenie úderov, kopov, hmatov a chvatov, orientácia v priestore, ktoré sú pekne viditeľné vďaka dlhým veľkým záberom, ukazuje istú surovosť úderu iným spôsobom, než Bourne a jeho rôzne vydarení nasledovníci v kat. A aj B a ďalej. Jednoducho, úplne iný level "fyzickej filmovej bitky". Súčasne je príjemné vidieť hlavnú ženskú postavu, ktorá je a aj sa manifestuje ako "agent" a nie ako jeho ozdoba. A Fassbender do toho. Heh, a nomen omen.
Evita (1996)
Neviem, či som si to uvedomila už pri prvom pozeraní vtedy dávno v 1996/1997, taký detail, čo vlastne bil do očí: rytmizačné pasáže - davy, pohyby skupiniek a pod. boli choreografované, snímané a strihané spôsobom veľmi blízkym Pink Floyd: The Wall. (Neuvedomila, lebo The Wall som videla až po Evite.)
Pacific Rim - Útok na Zemi (2013)
Del Toro sa teší ako malý chlapec. Chce to chcieť vykročiť na pole zmesy viac anime ako kaiju, vidieť príbeh postáv v zlomkoch a nechať oči vpiť sa do svetiel, súbojov (božinku, tie boli pekné; aj tie bez mecha). Áno, sú tam momenty, ktoré mi zaškrípali a možno niektoré repliky nemuseli byť kričané, ale aj tak. Big bada boom.