TomX2

Samotná zápletka o tom, ako chlapec zakopne o dosku, v ktorej je zhodou okolností uväznený duch, ktorý sa kedysi doslova obetoval pre akúsi neznámu doskovú hru a tento duch sa začne chlapcovi zjavovať, len aby si tú hru znovu po niekoľkých stovkách rokov znovu zahral, je pre mňa absolútne lákavá a tak nejak som čakal, že ma bude baviť. Čo som už však veľmi nečakal je to, že sa z nej nakoniec stane jedno z najlepších anime, aké som kedy videl. A taktiež som ani nečakal, že kvôli tomu jedného dňa na internete začnem študovať príučky Go (respektíve akejsi neznámej doskovej hry, o ktorú som nikdy predtým ani nezakopol). Na písanie akýchsi dlhých odborných recenzií zrovna nemám dostatok chutí ani síl, preto sa pokúsim aspoň v stručnosti vyjadriť, ako veľmi sa mi to páčilo. V prvom rade pre mňa bolo nesmierne osviežujúce vidieť konečne seriál, v ktorom má každá postava svoje miesto, plnú hodnotu a psychologickú hĺbku, kedy dokážete perfektne súcitiť aj s niekým, koho ste prvýkrát videli len pred desiatimi minútami (stalo sa vám niekedy, že ste pozerali seriál, v ktorom proti sebe stálo 10 súťažiacich a každému ste priali, aby vyhral?). V súvislosti s postavami fungujú aj veci ako priateľstvá, výzvy, ciele, sny, prekážky a rivalita, čo sú vlastne najzákladnejšími prvkami seriálu - a fungujú inšpiratívne dokonalo. V druhom rade si ma získala tá neopísateľná atmosféra, ktorá vás pohltí už v prvej epizóde a nepustí ani po tej poslednej. V neposlednom rade nesmiem zabudnúť ani na animáciu, najmä teda kvôli istému faktoru. Seriál sleduje postavy po dobu troch rokov, teda konkrétne od šiestej triedy po deviatu. Väčšinu času to možno ani nepostrehneme, no keď sa dostaneme ku koncu a spätne sa pozrieme na niektoré flashbacky, je pozoruhodné, ako tie postavy vyrástli spolu s animáciou. Nehovoriac o všetkých tých svetlách, tieňoch, zmenách pozadia a uhloch kamery počas samotných súbojov - animácia je prosto vynikajúca. A veľmi dobrá je aj hudba, ktorá z nemalej časti stojí na budovaní napätia a posilňovaní intenzívnych pocitov z hier a vzťahov medzi postavami. Skrátka je to najlepšie strávených 28 hodín pozerania pri nejakom seriáli za posledný rok. Komentár pokračuje tu.

Ak by som mal One Outs čo najlepšie vystihnúť v jednej vete, povedal by som, že je to niečo ako Death Note, akurát sa to točí okolo baseballu, pričom Light proti sebe nemá žiadneho L. Ak sa vám tento opis páči, dobre pre vás, pretože One Outs je výbornou záležitosťou, ktorá vás bude zásobovať toľkými napínavými momentmi, že si budete priať ten seriál dopozerať bez toho, aby ste ho aspoň na chvíľu zastavili. Zároveň však nechcem, aby ste od toho očakávali nejakú absolútnu 10/10 bombu a vo výsledku boli sklamaní - celkom zásadné chyby to totižto má. V prvom rade to nemá dôstojnejšie zakončenie (hádam nie som jediný, komu príde 25 dielov s neúplným zakončením neskutočne málo). A v druhom rade proti sebe hlavný hrdina nemá nikoho, kto by mu mohol konkurovať, ba dokonca ani niekoho, kto je aspoň trochu inteligentný (naopak, veľmi často som mal počas sledovania pocit, že každý v blízkosti hlavnej postavy je len podradná opica, ktorá nevie sama uvažovať) a tým pádom ani samotný výsledok nakoniec nevyznie až tak inteligentne. Tokuchi tu skrátka zohráva vlastnú one-man-show, ktorá nie je vo všetkých smeroch dokonalá, ale vrámci toho čo dokáže funguje perfektne.

Technicky takmer dokonalé, ale tak nejak bez duše.

Technicky veľmi obstojne zvládnutý film, ktorý má tradične zvláštnu, pozvoľna budovanú mysterióznu atmosféru. No ako to už u podobne ladených japonských hororov býva, drvivú väčšinu minutáže musím bojovať s tým aby som nezaspal, čo platí aj pre tento prípad.

Chvíľu som si naivne myslel, že ten človek nakoniec predsa len zvládol ten urputný boj a premohol svojho Briana, ale potom prišiel Gaspar Noé s tým, že "nie, tu máš takýto koniec" a znovu ma dostal. Pozoruhodné dielo s neľahkým, zato veľmi skutočným nahliadnutím do mysle nešťastného človeka s rozporuplnými myšlienkami a výbornou bodkou na záver. Viac ako tri hviezdy však (zatiaľ) nedám, pretože aj keď to zakončenie ("Pozor! Máte len 30 sekúnd na opustenie tejto projekcie") bolo absolútne geniálne, to čo mu predchádzalo pre mňa nebolo zrovna dvakrát najzáživnejšie.

V každom dieli sa našli aspoň 2-3 vtipy, ktoré ma vedeli rozosmiať, kvôli čomu už z princípu nemôžem dať menej ako tri hviezdy. Avšak boli aj chvíle, kedy by som tomu najradšej hodil odpad a už to nedopozeral. Nie preto, že by komediálna stránka bola zlá (rovnako ako v prípade podobne ladeného Prison School je to neskutočne vtipná a zvrhlá záležitosť), ani preto, že by ma iritovali postavy. Môj problém spočíva v samotnej téme seriálu. Nie že by nebola originálna (pred Grand Blue som sa nestretol ešte s žiadnym anime, ktoré by sa zaoberalo alkoholom v takom množstve, až z toho nakoniec vznikne jeden plnohodnotný seriál), ale skôr mi prekážal fakt, že sa na danú problematiku hľadelo oslavne. Teda ako na akúsi oslavu mladosti a nahliadnutia do tých skvelých opileckých chvíľ, bez toho, že by sa bralo ohľad na následky. Hlavné aspekty tohto seriálu totiž nie sú veci, ktoré by som oslavoval, ale naopak by som na ne najradšej zabudol. A zhodou okolností častejšie než smiech sa u mňa počas sledovania dostávali príznaky ako napríklad nevoľnosť či bolesť hlavy, čo asi tiež o niečom svedčí. Holt toho alkoholu tam bolo trochu príliš. Veľmi slabé tri hviezdy, pretože inak nejde o vôbec zlý seriál.

Chápem prečo je ten film tak obľúbený. Má dobrú výpravu a kostýmy, miestami fajn ponurú atmosféru a v neposlednom rade aj dobrých hercov. Avšak taktiež je neskutočne zdĺhavý a občas aj uspávajúci jak sviňa, pričom aj keď mu nemôžem zaprieť istú poetickosť, neviem sa zbaviť pocitu, že to neustále dumanie o niečom bolo vlastne o ničom a vlastne v konečnom dôsledku ani neviem o čom to vlastne bolo. Len to, že to malo až zbytočne veľkú dávku teatrálnosti a pátosu. Pitt ma bavil, Banderas a Cruise (jeho dialóg "Už toho máš dosť? Ja som musel toto vyplakávanie poslúchať celé storočia" perfektne vystihuje, ako som sa počas celého filmu cítil) snáď ešte viac, ale to mi k spokojnosti nestačí. Naviac tá "romantika" mi prišla prinajlepšom iritujúca a prinajhoršom nechutná (nemám na mysli tú medzi Pittom a Cruisom, tie náznaky mi vlastne prišli fajn, ale skôr mi prekážal ten divný vzťah medzi Pittom a Dunst).

Ruby Sparks som išiel pozerať s tým, že mám chuť na nejaký fajnový zasnívaný romantický indie film. To som síce nakoniec aj dostal, ale pravdupovediac neviem, či som za to až tak rád alebo nie. V jednej chvíli sa totižto dej dostane do takého bodu kedy si uvedomíte, že ten námet je sám o sebe tak veľmi geniálny, až je celkom na škodu, že je film v konečnom dôsledku len romantickou komédiou. Na tom samozrejme nie je nič zlé, film je samo o sebe veľmi fajn (jak po hereckej, tak humornej stránke) a dokonca aj ten šťastný koniec sa mi páčil, ale po tej jednej konkrétnej scéne som uvažoval, či by predsa len nebolo lepšie, keby na to scenáristi išli trochu inak.

Absolútne nespoľahlivo a neschopne napísané divadlo plné prvoplánových nápadov, samoúčelného násilia a logických dier, pričom nahliadnutie do psychiky ľudských osobností, morálne otázky a celkovo psychológia postáv je naprosto katastrofálna, aj keď sa snaží predstierať, že je v skutočnosti taktická a vypočítavá... ale funguje to. Hlavne teda kvôli tomu, že bez ohľadu na to ako veľmi je to pritiahnuté za vlasy, podobné zápletky mi vždycky lahodili a je pre mňa veľmi záživné to sledovať (dokonca aj toto som pozeral od šiestej rána až do obedu na jeden záťah namiesto toho, aby som ako normálny človek išiel spať), pričom hlavný hrdina a jeho počínanie, v prítomnosti zaujímavých vnútorných monológov, je prosto delikátne. Na pokračovanie sa celkom teším. Síce očakávam, že sa z toho vynorí ešte niekoľkonásobne horší zlepenec absurdít a premrštenej psychológie, ale môže to byť zábavka. Silné dve hviezdy.

Nebolo to úplne zlé. Vlastne to bolo vcelku milé a príjemné, neboli tam logické kiksy ani nič vyložene nepodarené na to, že by si to zaslúžilo zlé hodnotenie. Akurát, že tam nie je ani nič, čo by si zaslúžilo dobré hodnotenie. My Dress-Up Darling neprichádza s ničím, čo by sme už nikde inde nevideli, neprichádza so žiadnou svetobornou myšlienkou, zaujímavou zápletkou či postavami a ani nijak zvlášť nezarezonuje - dokonca ani v poslednom dieli, ktorý sľuboval akési romantické vyvrcholenie, ale nakoniec nedal vôbec nič. Do tohto bodu som premýšľal nad patričným hodnotením 5/10, ktoré predstavuje priemerné rom-com anime, ale posledné diely, ktoré by mali byť najsilnejšie, sú nakoniec paradoxne až tak slabé, že znižujem na dve hviezdy. Stojí to však za pozretie? Vlastne aj celkom áno. Ak ste v minulosti veľa romantických anime nevideli, nemalo by vás to v žiadnom ohľade sklamať. A ak romantické anime máte radi a videli ste ich už veľa, dostanete celkom fajn zážitok: Postavy sú síce šablónovité, ale majú aspoň nejaký sympatický osobnostný náčrt (napríklad v prípade hlavného hrdinu silný zápal pre dobre odvedenú prácu), pričom žiadna z nich vyložene neirituje. Zložka príbehu je taktiež často zaužívaná - 1) dievča a chlapec sa náhodne stretnú 2) sú úplne z iného sveta, ale aj tak sa začnú spoznávať a tráviť spolu čas 3) zistia, že k sebe cítia niečo viac, ale nie sú si tím úplne istí a snažia sa to veľmi nedávať najavo (čo stále vedie k trápnym, väčšinou aj trošku šteklivým situáciám, ktoré ale nikam nevedú) až po 4) kedy príde vyvrcholenie, prvá pusa a anime sa končí. Skrátka štandardný rom-com koncept, ktorý už poznáme zo všeličoho možného. Ja ho osobne veľmi nemusím, ale to nie je až tak dôležité. Dôležité je, ako tvorcovia vyplnili prázdne miesta medzi týmito bodmi. A vzhľadom k tomu, že chlapci, ktorí šijú oblečenie pre tradičné japonské bábiky zas až tak tradiční v seriálovej produkcii nie sú a takisto aj náhľad do cosplay komunity môže byť celkom zábavný, povedal by som, že celkom dostačujúco. Horší je už na tom spôsob, ktorým je dej a celková romantická stránka podaná. Fanservis nie je niečo, čo by ma vyložene v anime seriáloch iritovalo. Keď s ním tvorcovia pracujú správne, vie byť ozaj príjemný a nijak neuberá na kvalite diela, dokonca ani keď ho je veľké množstvo. Avšak keď sa naň tvorcovia spoliehajú tak, že ho dávajú do každej jednej humornej scény a uprednostňujú ho pred prirodzenou romantikou, nepracujú s ním správne. (alebo aj áno, keďže práve sexy polonahé telá tínedžeriek sa najlepšie predávajú, čo je vlastne aj dobrým opisom tohto anime - typický rom-com, ktorý je ale dobre predaný). Na druhej strane - My Dress-Up Darling je aspoň vizuálne pekný, má príjemnú atmosféru a aj zopár úsmevných scén, vďaka čomu je celkom dostačujúci.  Ale na dobrý romantický seriál je "dostačujúci" proste málo.