TomX2

Prelomový filmový zážitok, svetohybný príbeh, epochálny masterpiece. Tvrdenie, že sa jedná o najlepší Nolanov film je zatiaľ ešte diskutabilné, no definitívne je to remeslo, ktoré ostane ešte minimálne na dobu neurčitú neprekonané. Dielo, ktoré vás zaklincuje do sedadla tak, že aj keď sa vám už chvíľu zdá, že si môžete konečne vydýchnuť, v blesku príde ďalšia scéna, ktorá vás znova chytí a nepustí. Ťažko povedať, čo bolo pre mňa najpôsobivejším elementom filmu, keďže všetko bolo neskutočne silné. Bola to prenikavá hudba? Excelentné herecké predstavenia všetkých zúčastnených? Precízne vykreslená morálna dilema hlavného "hrdinu"? A či filozofický presah filmu, ktorý nastolí hneď niekoľko dialógov a scén, ktoré vás prinútia hĺbavo premýšľať nielen počas tých najintenzívnejších momentoch (výkriky počas slávnostného prejavu, záverečná scéna), ale taktiež aj medzi nimi? Tak či onak, celé to stojí na jednej jedinej scéne - a to ticho pred výbuchom sa zaryje do ľudskej kože tak, že ešte 2 hodiny po filme mám z neho napnutý žalúdok. Bola to bomba, doslova a dopísmena.

Čakal som novú Skazenú mládež, no tá sa našťastie nekonala. Miesto toho som dostal citlivo vyrozprávaný príbeh o mladých kamarátoch, ktorí tak nejak... žijú. So všetkým, čo im život dal, ale taktiež o to snaží odobrať. Avšak chvalabohu to nie je len príbeh o bolesti a utrpení, ale taktiež aj o nádeji na lepší zajtrajšok, o chvíľkovom pocitu šťastia, o snahe uniknúť od boľavého života a odtrhnúť sa z okovov. Miestami to možno strácalo moju pozornosť, možno to strácalo na kráse a možno tam sú chvíle, kedy filmu dochádzal dych. Ale taktiež tam bola islandská príroda. Hudba. Mladosť. Citlivosť. Vtip. Moment. Láska. Priateľstvo. Priateľstvo, ktoré bolo silné a krásne. Rovnako ako citlivý a emocionálne inteligentný Addi. A vlastne aj tie ďalšie bytosti.

Vcelku intenzívny zážitok. Veľmi intenzívne pocity sa filmu podarilo vyvolať najmä pár chvíľ pred koncom, konkrétne v často spomínanej "Under Pressure" scéne, ktorá je zároveň jednou z tých najpôsobivejších, aké som mohol na poli artového filmu minimálne za posledných niekoľko mesiacov vidieť. To, čo tomu predchádzalo (a nasledovalo) na mňa však pôsobilo skôr neutrálnym dojmom - celé to bolo natočené jemne, citlivo a pomalým tempom, pričom nás naprieč celým filmom sprevádzajú hlboké umelecké zábery a stále prítomný tiesnivý pocit, že sa stane niečo zle, no v závere sa bohužiaľ nedostavila dostatočne silná katarzia (byť nejaké pocity sa to vyvolať podarilo a podarilo sa jej taktiež podnietiť diváka k premýšľaniu), ktorá by vo mne dokázala niečo zlomiť. Neznamená to, že je to zlé, len na mňa tentokrát Aftersun nezabral tak ako mohol a vo výsledku je pre mňa teda skôr (aj keď stále uspokojivým) "sklamaním", hoc prakticky ide o stále brilantne natočenú pocitovú drámu. Silné tri hviezdy a v budúcnosti možno prihodím aj ďalšiu.

Čakal som trochu viac. Nie že by to posolstvo nebolo silné, ale to tuctové spracovanie na čele s kamerou, strihom a hudbou mi liezlo na nervy, pričom ma veľmi nepotešil ani fakt, že polovica minutáže je len rozvláčna nuda nadžganá otravnými dramatickými flashbackmi. Oplatilo sa však počkať kým scenár začne ťahať z rukáva svoje zvraty? No neviem, asi ani nie. Ku koncu filmu síce začnú stupňovať grády a možno sa mu na malinkú chvíľu podarí diváka napnúť, no na viac ako dve hviezdy to už nevytiahne nič.

Drink up, baby, look at the stars, I'll kiss you again, between the bars... ♫ Stuck in Love je film, ktorý je v istých miestach pôsobivý a má svoje silné momenty (hoc od zhliadnutia filmu si detailne pamätám len jeden, snáď pre milovníkov dobrej muziky nemusím presnejšie vysvetľovať ktorý), pričom môže potešiť pestrým výberom postáv, kde sa síce asi žiadna nedostane hlbšie do vášho srdiečka, za to ale aspoň oceníte, že každá je nejakým spôsobom svojská a originálna. Do toho feel-good indie vibe a skvelý OST, z ktorého si čas od času rád pustím nejakú tú pesničku. Na druhej strane je to film miestami až príliš otravný a predvídateľný s veľmi lacnou stavbou príbehu, ktorý občas skĺza k takým klišé, až ten film nakoniec budete nenávidieť. P.S. Pôvodne som ani nemal v pláne písať komentár, ale Elliott Smith ma v tom filme prekvapil a potešil až natoľko, že proste musím.

Pred pár dňami som náhodou narazil na amatérsky filmík Severus Snape and the Marauders a keďže sa mi pri ňom akosi vrátili nostalgické spomienky na detstvo a na Harryho Pottera, dostal som silnú chuť si ho po takmer desiatich rokoch pozrieť znovu. A aj keď asi nikdy nebude patriť medzi moje obľúbené filmy, je zopár vecí, ktoré mu nemôžem poprieť - najmä kúzelnú hudbu od Johna Williamsa, príjemnú atmosféru a zopár skvelých postáv a hercov (Robbie Coltrane ako Hagrid, Richard Harris ako Dumbledore, Maggie Smith ako profesorka McGonagallová a najmä Alan Rickman ako Severus Snape). Občas to možno mierne škrípe a príbeh mi nepríde nejak konzistentne ucelený (asi kvôli réžii Chrisa Columbusa), pričom tam sú aj pasáže, ktoré ma bavili menej, ale taktiež tam sú momenty, ktoré mám rád (napríklad metlobalový zápas alebo rozhovor Harryho s Dumbledorom) a celkovo ide o veľmi fajn záležitosť.

Neviem kto z učiteľov na našej škole vyberá tie filmy, ktoré máme na voľných hodinách pozerať, ale zbavil by som ho tej právomoci. Klamár na plný úväzok mal, keď už nič iné, aspoň sem tam nejaký ten podarený vtip. Tu sa človek nezasmeje ani raz. Neskutočne neprirodzené správanie postáv, silený pokus o vtip na každom kroku, predvídateľné jak hovädo, hlúpa romantika a ešte k tomu ešte aj prehnane sentimentálny záver. Na hranici odpadu, ten nedám len kvôli tomu, že sa mi celkom páčilo prostredie aj výprava a že to urazí skôr tým aké je to zlé, než že by to vyložene pohoršovalo (jediné, čo ma na tom sralo bola neskutočne otravná postava "snúbenca" a jeho sociálne siete). Každopádne strašne hrozný film, až sa hanbím, že také sračky musia vznikať.

V 70. rokoch Cayatte natočil dva obdobné filmy, z ktorých vo mne Verdikt síce nezanechal až tak zdrvujúce pocity ako o jeho tri roky mladšie Prežiť si svoje peklo, za to však bol technicky výrazne atraktívnejší, pričom sa mi zavďačil aj veľmi zaujímavo prepleteným scenárom odohrávajúcim sa v zákulisí súdnej siene, čo je typ filmu, ktorý si zakaždým rád pozriem, obzvlášť ak je k tomu ešte dramaticky silný, zaoberá sa zaujímavými myšlienkami a vie zabrnkať na emócie. Oba spomínané filmy toho majú mnoho spoločného - únos, komplikovaný vzťah v rodine, až na zopár detailov úplne totožný záver a hlavne dobre zahranú silnú ženskú hrdinku - matku. Obe matky síce svoju obetavosť prejavujú úplne odlišnými spôsobmi a obe hrajú v inak ladených filmov (pričom Verdikt sa mi zdal predsa len lepší), osudy oboch sú však na vlas rovnaké a môžem o nich prezradiť len jedno - ani jeden z nich neskončí šťastne.

Miestami (prevažne v prvej polovici) to bolo slabšie, najmä kvôli formátu, ktorý ma vôbec nechytil (žiadna silnejšia melódia v pozadí, žiadne kreatívne triky s kamerou či strihom, proste len také mdlé/neambiciózne technické spracovanie) a občas nadobúdal dojem, že sa pozerám na štandardný film o únose, ktorý od priemeru drží snáď len dobrá Annie Girardot. Na pozadí však prebieha silný a inteligentne vyrozprávaný príbeh so skvelým záverečným rozuzlením, vďaka čomu mu môžem prihodiť štvrtú hviezdu a povedať, že nie, to nie je štandardný film, je to pekelne dobrý film s naozaj silnou ženskou hrdinkou.

Výborný film, ktorý dopredu posúvajú nie len vynikajúce a veľmi prirodzené herecké výkony dvoch hlavných protagonistov, ale najmä zmysluplné a vnímavé dialógy, ktoré majú mimo niekoľkých veľmi trefných hlášok aj obrovský morálny presah - a presne tento typ filmu si vždycky veľmi rád užijem - hlavne ak má silné zakončenie. :-) Dozadu to však paradoxne tiahne nie veľmi akčný dej, ktorý drvivú väčšinu času stojí na jednom mieste, vďaka čomu sa v priebehu filmu môže párkrát dostaviť pocit nudy. Čo však zas až tak de facto nevadí - tie štyri hviezdy sú veľmi fér a pokiaľ máte radi hlboké a dumavé filmy s koncom plným smútku a beznádeje, Dvoch mužoch v meste môžem len a len doporučiť.