Anderton

Vlastne typická buddy movie, lenže bez kriminálnej zápletky a akčných scén. Jeden úplne odlišný ako ten druhý, zato ten druhý ešte horší, ako ten prvý. Mne pripadali herecké výkony oboch hviezd absolútne vyrovnané, Martin nikdy nebude šik elegán, ale Caine zase nikdy nezahrá Ruprechta tak, ako Martin. A možno príde ešte niekto tretí a chytrejší. Komédia, odohrávajúca sa v príjemnej dovolenkovej destinácii, ako napríklad Chyťte zlodeja od Hitcha a na koniec doplnená o dvojitý šokujúci a zároveň vtipný a logický záver. Niektoré scény by mohli patriť medzi klenoty komediálneho žánru, ako napríklad chôdza k posteli, alebo večere s bratom a nastávajúcimi, ak by samozrejme naše televízie vedeli o existencii tejto komédie. Takže sorry za reklamu, ale vivat MGM. V jeden deň toto a Večierok so Sellersom, naše dve slovenské komerčné stanice, kde sú reklamy občas prerušené (pod)priemerným filmom, sa môžu strčiť.

Jeden z najlepších a najúprimnejších predstaviteľov amerického realizmu, aký bol kedy natočený. To som si uvedomoval hlavne v druhej polovici filmu, pretože tá prvá nie je až tak silná a iba pripravuje pôdu pre to, čo sa odohrá neskôr a robí to dokonale. Aký je film úžasný a realistický, si uvedomí divák až v samom závere, keď zostane mnoho otázok nezodpovedaných a namiesto sĺz, dojímavých preslovov a patetickej hudby nás dojme zopár pohľadov jedného z najlepších hercov (najlepšieho?) posledných 30tich rokov a jedného zmareného silného talentu. Ako kontrast ku vzťahu otca k synovi, ktorý nechce, aby jeho chyby opakoval, je tu vzťah matky k dcére, ktorá si naopak svoje chyby neuvedomuje a reálne hrozí, že jej dcéra skončí v jej šľapajách. Toto je neprikrášlený život a je pre mňa záhadou, prečo film zapadol a prečo sa jeho aktérom od scenáristu, cez režiséra až po hercov nelesknú v obývačke (na WC) Oscary. Ďalekohľad ako symbol svetlejšej budúcnosti, siluety sveta mrakodrapov za zátokou (neprekonateľnou prekážkou) ako nedosiahnuteľný cieľ americkej spodiny. A ten záver, čo bude ďalej? S oboma deťmi?

Gatlifovi musím jedno nechať, totiž že aj napriek tomu, že jeho film má minimum deja, tak ma vôbec nenudil. Má zhruba toľko deja, čo Scorseseho a Jacksonov štvrťhodinový Bad, ktorý ma ale dosť nudil. Swing utečie ako voda a to sa jedná o hodinu a pol trvajúci videoklip ku viacerým cigánskym pesničkám. Zo začiatku sa zdá, že film bude dejotvorný, časom ale preváži hudba a nakoniec si Gatlif spomenie, že film treba aj ukončiť a kto dával pozor tak vie, ako skončí. Jedná sa o príjemnú pocitovku a vzdanie holdu ako komunite, tak jej hudbe, takže to vôbec neprekáža. Naša rómska komunita by takú osobnosť, akou Gatlif je, potrebovala ako soľ. Vlastne celá naša spoločnosť, pre ktorú by predstavovala akýsi spájajúci kultúrny most.

"Každá párty má svojho cvoka"......"Vaša žena spadla do bazénu"-"Zachráňte šperky".....a tak ďalej v podobnom štýle od začiatku do konca v sviežej komédii Blakea Edwardsa, ktorá pripomenie ten niekoľko minútový preplnený večierok z Raňajok u Tiffanyho. Lenže ten dopadol v poriadku, pretože naňho nebol pozvaný Peter Sellers ani žiadna pre neho na telo napísaná postava. Bakshi je popri Ghándim a Apúovi najlepší filmový, respektíve televízny Ind, akého sme mali kedy možnosť spatriť na tv obrazovke, takže jeho eskapády by si nemali nechať utiecť nielen Sellersovi priaznivci, ale aj fanúšikovia takého Funesa a bláznivých komédií všeobecne. Mne Večierok evokoval skôr európsku komediálnu školu, poprípade staré komédie bratov Marxovcov. Občas je to trochu na hrane, ale je to už staré a dnes tomu ťažko môže konkurovať nejaká"telesná" rádoby komédia. Božechráň, aby vznikol remake.

Jedna z VHS klasík môjho detstva.

Gádžo Duris prichádza pre potreby scenára na nejakú doby do rómskej osady, čo je pre gádža zo Slovenska absolútne nepredstaviteľná záležitosť, aby tu strávil najkrajšie chvíle svojho života. To je jasné z prvých minút filmu. Z nich je jasné po prvom zábere na peknú rómku, kam sa bude scenár uberať a že film nebude nijako zvlášť dejotvorný. Popravde ten nerieši skoro vôbec nič, rómovia spievajú, bavia sa, občas niekoho oplačú, jedná sa totiž o Gatlifovu oslavu života tejto komunity. Problémy typu chudoba, nedostatok jedla, zima (niekde chýbajú okná a vonku je sneh) a podobne sa neriešia. Lenže v záverečných minútach sa naraz spamätá a drasticky zmení žáner, pretože bez rasizmu to proste v takýchto typoch filmu nejde a zrazu tu máme revenge drámu. Vzhľadom k pohodovej atmosfére filmu mi to pripadalo dosť pritiahnuté za vlasy. Ešte na margo porovnania s Kusturicom, ten rád inscenuje nereálne komické sekvencie pre diváka, aby ho rozosmial, čo Gatlif rozhodne v úmysle nemal, jemu išlo o niečo úplne iné. Záverečná scéna sa mimoriadne vydarila. 70%.

Kadár s Klosom zobrazili pred 57 rokmi život v jednej mestskej bytovke a medziľudské vzťahy v ňom omnoho realistickejšie, ako dnešní samozvaní scenáristickí géniovia slovenskej televíznej zábavy v pseudorealistickom a hypertrápnom Paneláku. Ak by podľa rovnakého scenára vznikol dnes film, bol by rovnako aktuálny, ako ten v roku 1957. Preto nemôžem dať menej, ako za plný počet. Nevidel som nijak zvlášť vysoké množstvo neorealistických snímok z 50tych rokov, ale koľko z nich má takto nadčasový scenár? Body navyše za skvelé realistické dialógy, niekoľko silných scén a sotva postrehnuteľný čierny humor. No a samozrejme za krehkú krásu Evy Očenášovej, s ktorou by som vychovával kľudne aj štyri deti. Je tu aj bicykel a malý pes, takže režiséri na taliansky neorealizmus odkazujú aj v detailoch.

Malle nebol nikdy žiadnym tempárom, skôr sa držal v kľudnom tempe celý čas akoby v pelotóne, aby občas v závere dokázal poriadne zašpurtovať. V Atlantic city zpočiatku tak trochu uspáva diváka, aby v poslednej tretine prišiel s nečakanými zvratmi, akčnejšími scénami, tak trochu absurdným humorom a celkovo o dosť sviežejším poňatím, na aké sme zvyknutí povedzme v jeho umeleckejších európskych filmoch. Pre mňa spoločne s Výťahom na popravisko jeho najzábavnejší film, čím som podľa hodnotenia v rozpore s väčšinou. Lancasterova postava a jej pestrá minulosť je tu prezentovaná takým spôsobom, ako keby na jej motívy vzniklo už niekoľko filmov a Atlantic city bolo jej labutiou piesňou. Scenárista sa dosť pri písaní zaoberal jej minulosťou. Ako tu už niekto spomínal, neprávom opomíjaný a nedocenený film.

Prvé, čo vám asi udrie do očí, sú nezáväzné vzťahy v rodine mladíka Laurenta na všetkých úrovniach v 50tych rokoch. Malle písal scenár podľa vlastných spomienok na detstvo a veľmi by ma zaujímalo, do akej miery sú autobiografické. Po filme zistíte prečo. Za druhé ma zaujíma, prečo režisér s takým frivoľným dospievaním natočil filmy ako napríklad Bludička. Alebo je ten rozdiel, povedzme 20 rokov, medzi životom chlapca a muža skutočne taký brutálny? "Čakám na prvú lásku, preto sa s tebou nevyspím"....hovorí mladé dievča Laurentovi. On si tiež počká so sexom až na svoju "prvú skutočnú lásku" (vždy zasiahne včas filmový osud), lenže všetko je to trochu inak. Mne pripadali na podobný typ filmu "bez deja" tie 2 hodiny trochu príliš, a aj keď nemám filmu čo vyčítať, nijak zvlášť ma nezasiahol a mám pocit, že si ho Malle natočil viac pre seba. Samozrejme zručne a s jednou poriadnou milfkou a dvoma hustými lolitkami. Malle je tiež vo svojom Amarcorde podobne otvorený, takže budem aj ja.

Niekoľko krásnych celkov a niekoľko záberov obrovských prázdnych interiérov s pár kusami nábytku. Množstvo záberov na utrápené tváre Ralpha Fiennesa a éterickú Liv Tyler, ktorá tu pôsobí dojmom, že keď sa jej dotknete, tak sa rozplynie. Skôr ako film s dejom pôsobí Onegin ako 106 minútová pocitovka, respektíve melancholické režisérske cvičenie. Celkom to funguje. Lenže plytký dej tento prístup ospravedlniť nedokáže. Ale určite množstvo žien bude mať opačný názor. Ale pozor, mužov ako Onegin, ktorí na svoju platonickú lásku ani po rokoch nezabudnú a budú od nej čakať list s odhalenou hruďou na balkóne v Petrohradskom mraze dnes nanájdete.