Anderton

Jednoducho zhrnuté prvé tri čtvrtiny dialógov a posledná vesmírna streľba v neprirodzene pôsobiacom trikovom prostredí so záverečnou konfrontáciou kladného a záporného hrdinu s očakávaným koncom. Trochu obšírnejšie nič nové v galaxii, patetické herectvo, ale také, aké to k Star treku tejto generácie patrilo, nejaká tá myšlienka, solídny scenár, množstvo klišé a pochyby, či to vďaka relatívnej lacnosti patrí do televízie, na dvd, alebo do kina. V tom istom roku nás obšťastnil Lucas megalomanskými Klonami, s ktorými sa po vizuálnej stránke Nemezis nemôže rovnať, lenže ten nemal také ambície, takže pôsobí úprimnejšie a vďaka skvelému záporákovi v podaní Toma Hardyho, z ktorého je dnes megastar, sa na tento film dnes pozeráme trochu inak.

Mäsiar je pre mňa filmom, ktorý považujem za zástupcu istého žánru, ale ten nie je vôbec uvedený žánroch filmu a Chabrol sa mu absolútne vyhol. Takýto kontrast som si v žiadnom inom filme ešte nevšimol. Takže takto: Mäsiar je podľa mňa vojnový film, pretože ukazuje hrôzy, ktoré vojna pácha na psychike človeka (koľkože sme takých filmov z frontu videli), ale nevidíme z nej ani jednu retrospektívu a navyše sa jedná o zmes detektívky a akejsi love story. Film musel byť vo svojej dobe značne kontroverzný a ani dnes by mnohým naoko myšlienkovo otvoreným divákom nesadol. Ľudia sú rôzni a pre spasenie, respektíve ukľudnenie duše jednej stratenej existencie môže stačiť jeden bozk od niekoho, kto Vás dokáže svojim spôsobom pochopiť. Ja som vopred o filme nič nevedel, takže identita vraha mi ostávala skrytá relatívne dlho, čo znamená, že som si dokázal vybudovať vzťah ku každej postave vo filme a v podstate som toho vraha mohol rovnako, ako jeho jediný blízky človek v okolí, považovať za sympatického. Tiež svojim spôsobom.

Dnešná doba prináša so sebou kadejaké metrosexuálne pseudošporty typu zumby a rôznych foriem aerobiku, aby sme nakoniec ľudí, ktorí ich prevádzkujú, videli v McDonalde. Ja by som všetkým podobným nadšencom postavil podobný jednoduchý pahorok z piesku pred Euroveou a za chvíľu by boli všetci tenkí ako prútiky. Ale vážne a k filmu. Nech sa na mňa zvyšok svetovej kinematografie nehnevá, ale subžáner "medzi väzeňskými stenami" majú od jej počiatkov pod malíčkom amíci, angláni a frantíci a ich rôzne koprodukcie. Lumet mal vo svojej kariére zmáknuté úplne všetko. No a Williamson a jeho nadriadený, to je ako Skinner a ten školský referent, na meno si teraz nespomeniem. Len škoda čiernobielosti snímky, vo farbe by som sa potil viac.

Pokiaľ sa pozeráte na pekných a relatívne dobre zabezpečených hrdinov tohoto filmu a ich obyčajných životných príbehov niekde z diaľky, tak im môžete závidieť. Pokiaľ ste svedkami ich rozhovorov, tak si už tak istí nie ste a vidíte, že majú podobné problémy, ako ostatní a pokiaľ sa v ich kruhoch pohybujete, tak aj chápete, prečo sa niekto z nich počas príjemného záhradného večierku po pár panákoch môže pokúsiť o sebevraždu. Život je predovšetkým o boji so samotou, s odlišnosťami s opačným pohlavím a so samým sebou, čo už vieme od nepamäti a preto je od režiséra fér, že svoj film nazval Celkom obyčajný príbeh. Čo iné nás má ale zaujať v kinematografii viac.

Nočný vlak som pozeral čisto kvôli základným pudom, mám totiž slabosť pre nedocenenú neortodoxnú krásku Leelee Sobieski a jej výrazné nielen herecké prednosti. Z filmu sa prekvapivo vyklbal zaujímavo napísaný napínavý triler, ktorý hravo prekoná väčšinu tuctových áčkových trilerov v kinách, ktoré svojou predvídateľnosťou vyvolájavú nutkanie si vypýtať naspäť vstupné. Hviezdnym obsadením tento defekt zakryť nedokážu, Nočný vlak naopak svojimi známymi, ale nie priamo hviezdnymi tvárami poteší. Takto si predstavujem scenáristické cvičenie na tému napínavý triler na uzavretom priestore, napríklad ako diplomovú prácu. Film skvele graduje a je aj fajn vypointovaný a nakoniec ma ani nemrzela lacná produkcia, bohviečo by z toho vzniklo, ak by sa do toho oprelo veľké štúdio a začalo by sa prepisovať a pridávať zbytočná akcia. Dany Glover po dlhšom čase príjemne herecky prekvapil a myslím, že všetky postavy majú svoj logický vývoj.

Tak predovšetkým Bronsonovi tá večne do tváre padajúca dlhšia štica svedčí omnoho viac, ako holá hlava Stathamovi v primitívnom remaku zpred pár rokov. Tak je to aj s celým filmom. Toto je klasický príklad pre diplomovú štúdiu o porovnaní úrovne hollywoodskej stredne rozpočtovej akčnej zábavy 70tych rokov a dneška. Pri tejto starej klasike som sa fajn nenáročne zabavil, pri novej rádoby cool verzii som sa cítil celý čas iba trápne. Aspoň z tohoto filmu vieme, u koho sa učil robiť bomby zo "žuvačiek" MacGyver.

Absolútne klasický dramatický príbeh, ktorý je chvíľami príjemne civilne realistický, miestami zase (pri konci) prehnane dojímavý. Ale stále v rámci dobrého vkusu. Poteší, že sa odohráva v rodine vyššej strednej vrstvy, takže sa nesnaží byť silou mocou umelecký tým, že sa odohráva "na pokraji spoločnosti", pretože aj takýto ľudia majú problémy. Film zrážajú klišé scény typu dve postavy rozprávajú o tretej, ktorá je náhodou za rohom, jedna z nich povie on jej niečo negatívne, tá to započuje, potom ju zbadajú a ona urazená odíde. Nie je to oscarová dráma, na to je málo vyhrotená a dejovo bez výrazných zvratov, zato s hereckými hviezdami, ktoré si radi zahrajú v snímke, o ktorej sa drvivá väčšina diváctva nikdy nedozvie, ale je pre ich naplnenie práce omnoho výživnejšia ako snímky, z ktorých si ich možno pamätáme viac. Tak ma napadlo, že tí mladí vrátane Mulligan sa musia cítiť pri Sarandonke a Brosnanovi ako nejaký 18 ročný kvalifikant na Wimbledone, ktorý dostane do prvého kola Federera na centrálny dvorec a ten mu po zápase povie pár povzbudivých slov.

Je veľmi dôležité, či jeden alkoholik a jeden Santa Claus prišli na námestie pred alebo po 12:08 22.12 roku pána 1989, ale v Rumunsku je úplne jedno, či sa píše rok 1989, alebo 2005. Vyzerá to tam totiž úplne rovnako. Ľudia sú stále rovnakí, stále si závidia nos medzi očami, stále nemajú peniaze a stále ich dokáže jednou vetou najlepšie zhodnotiť jeden šmelinársky prisťahovalec z ďalekého východu. Svojou výpoveďou veľmi hodnotný film, ktorý však popri ďalšej rumunskej novovlnovej konkurencii, ktorú sme mali možnosť u nás vzhliadnuť, pôsobí dosť nízkorozpočtovo a scenáristicky chudobnejšie. Takže moje hodnotenie sa odvíja od hodnotenia Pána Lazaresca a Mesiacov a týždňov, tie sú po všetkých stránkach o jeden a pol triedy vyššie. Ak by som ich nevidel a musel porovnávať s našou (a českou) produkciou, ktorá sa v tomto smere (resp. riešením syndrómu minulosti a otázok spoločnosti všeobecne) uberá komerčnejším smerom, tak by to bolo za čisté štyri.

Bohužiaľ nemám prečítanú bibliu a o kresťanských dogmách viem to, čo zhruba všetci kresťanskí laici a ateisti. Takže som sa nemohol príliš baviť, ani intelektuálne rozplývať nad narážkami, respektíve parafrázami z knihy kníh, napriek tomu mi Mliečna dráha rýchlo ubiehala. Dôvodom je jej epizodická štruktúra, ktorá je navyše vystavaná šikovne tak, že sa v nej prelínajú časové pásma. Bunuel pobaví svojským humorom, prekvapivo sa oňho najviac zaslúži samotný syn Boží. Mliečna dráha je film, v ktorom sa non stop filozofuje, chcete si ho zastaviť, porozmýšlať o tom,čo ste práve počuli a videli, lenže už sa musíte sústrediť na ďalší dialóg a nové myšlienky. A to by ste mali byť vo veci doma. Ja som sa tak mohol vyžívať viac v odhaľovaní detailov, ktoré odkazovali skôr na veci povedané vo filme, ako napríklad prevtelenie diabla do vlka a neskôr návšteva pohostinstva u Vlka. Pokiaľ Buňuel predkladá svoju kritiku náboženskej dogmatiky a pokrytectva v klasickom príbehu, sedí mi to viac, ako keď ide priamo na vec, ako v tomto prípade. No a Mliečna dráha je len tak mimochodom naša galaxia, ktorá je plná hviezd a vákua, nebesá treba hľadať niekde úplne inde.

Kinsey je taká čistodušovská životopisná dráma s vysokými ambíciami, ktorá pohľadí po duši, poteší kvalitnými hereckými výkonmi, množstvom známych tvárí vo vedľajších úlohách a v tomto prípade otvorenosťou, akou pristupuje k téme. To je spôsobené tým, ako k sexu pristupoval sám Kinsey a treba poznamenať, že mu z tej vedeckosti už začalo trochu hrabať. Film sa neprekvapivo vyhýba ťažším obdobiam života Kinseyho, o ktorých síce nič neviem, ale asi nemal v živote na ružiach ustlané. Manželstvo si asi tiež prešlo zopár vážnejšími krízami, o ktorých sa ale nič špeciálne nedozvieme. Takže po formálnej stránke je film stále krotký a to aj napriek tomu, s akou otvorenosťou sa tu hovorí o sexe a aj napriek tým zopár zobrazeným diapozitívom na Kinseyho prednáške:). Ja som stále v jeho škále jedna až šesť na jedničke a dúfam, že to tak aj zostane.