Anderton

Splendor in the grass nie je ani zďaleka tak priamočiary film, ako by sa mohlo napríklad podľa plagátu, alebo podľa očakávaní starej hollywoodskej romantiky čakať. Ono to totiž žiadna romantika nie je, je to úprimný film o dospievaní, o generačných rozdieloch, o zložitej dobe a o skvelo napísaných postavách. Je tu ťažké nájsť príčiny, prečo sa kto zachoval tak, ako sa zachoval, rovnako, ako je to ťažké zistiť u svojich blízkych v živote. Za naše trápenia v mladosti môže podľa rodičov zlý výber partnera, podľa mladých nepochopenie rodičov, ale je to nakoniec tá mladosť, ktorá nás formuje a trápi a do ktorej prežívania by nám mali asi naši najbližší kecať čo najmenej a začať brať svoje deti v ten správny čas ako osobnosti. Kazan natočil film z dvadsiatych rokov pre generáciu tých 60tych, ktorí museli pochopiť, že tieto problémy sú stále rovnaké a podobne by mal byť tento film účinný aj na dnešných mladých ľudí, ktorým ho touto cestou doporučujem.

Tak neviem, či je táto kombinácia slušnej CGI grafiky a klasickej anime animácie postáv tou správnou voľbou, mal som totiž občas pocit, akoby sem tieto postavy prišli z inej dimenzie a v novom priestore tápali. Nie príliš vzdialená budúcnosť, avšak podmienky absolútne odlišné od tých dnešných, polarizovaná spoločnosť na pokraji vojny. Asi nie je jednoduché vymyslieť originálne dystopické sci-fi, lenže viac ma zarážali klišé, objavujúce sa v priebehu klasického a predvídateľného deja. Problém celej planéty sa dá samozrejme vyriešiť pomocou svietiaceho predmetu, ktorý treba vložiť do nejakého futuristicky vyzerajúceho zariadenia, ku ktorému sa dostaneme cez niekoľko neschopných ochrankárov a za desať minút sa môžu miliardy ľudí vrátiť k pôvodnému spôsobu života. Vychutnať si Skazu Escobanu znamená mať slabosť pre sci-fi a anime zároveň a keďže aj napriek tomu ma film príliš nebavil, tak asi treba byť aj v mladšom veku, keď ste tak veľa podobných filmov ešte nevideli.

Od Sommersetha som kedysi volačo čítal, páčilo sa mi to, ale na filmovú adaptáciu dotyčnej knihy by som príliš zvedavý nebol. Od Szaba som videl iba jeho top filmy a nebolo im čo vyčítať. Dá sa povedať, že výkon Anette Bening je v tomto filme podobne dokonalý, ako tie Brandauerove v týchto filmoch. Takže Szabó dokáže vyždímať z hercov maximum. O herečke Julii Lambert som v živote nepočul, takže v takomto prípade si o to viac cením, ak ma životopisný film zaujme, pretože film je kvalitný sám o sebe a nepotrebuje k tomu ani príťažlivú populárnu osobnosť, poprípade nejaké filmársky atraktívne obdobie. Being Julia je film o žene, ktorá je sympatická tým, ako je silná, ako sa dokáže vzoprieť ľuďom, ktorí jej ublížili (najlepšie to ide s humorom, takže film má pre mňa praktické posolstvo) a o jej vnímaní hranice medzi realitou a divadelnými úlohami. Zvolený štýl mi vyhovoval viac, ako keby sa jednalo o trýznivú drámu o starnutí, samote, alebo nefunkčnom manželstve.

Keď už boli tak blbé a bláznivé, tak mohli byť aspoň krajšie. Jediným poriadnym plusom tohoto filmu je jeho fajn anglická atmosféra, ale keď chcem byť objektívne subjektívny (alebo naopak), tak toto Leighova zásluha nie je a budem radšej hodnotiť scenár, réžiu a hercov. Po Another year a Secrets and lies som napísal, že sa teším na jeho ďalšie diela, vybral som si však nesprávne. Hlavná postava (a jej predstaviteľka) je nesympatická, zuby má ako Hamšík, scény v aute sú totálne na nervy, posolstvo vlažné a koniec vyznieva do stratena. Leigh asi senilnie a nechce riešiť už nič závažnejšie, vzhľadom na očakávania mu ale nič v konečnom hodnotení neodpustím a neurobím ho silou mocou šťastným. Podľa jeho filmu by to bolo robiť nasilu predsa chybou.

Ja som vďaka tomuto filmu asi pochopil hlavný rozdiel medzi kresťanskou filozofiou a ľavicovým, rovnoprávnym zmýšlaním. František sa vzdáva všetkých materiálnych vecí, stáva sa dobrovoľne žobrákom a miluje všetkých ľudí. Ľavičiari chcú byť rovnoprávni tým spôsobom, že im vlády budú rozdávať štedré podpory, výplaty a odmeny a budeme všetci skvele materiálne zabezpečení. To keby mi chcel niekto tvrdiť, že tento film je nejaký ľavičiarsky manifest. Lenže pre mňa je problém skôr v tom, že zatiaľ čo "životopisné" filmy o Kristovi (respektíve fantasy príbehy) ukazujú nositeľa revolučných myšlienok ako sebavedomého muža s charizmou, ktorý to má v hlave v poriadku a prichádza s vlastnými názormi, František je nevýrazný, jeho prejavy vyznievajú naivne a hlavne on a jeho nasledovatelia (čiže všetci skutoční kresťania) sa potrebujú chovať podľa myšlienok ich veľkého vzoru, pretože ich hlásal, namiesto toho, aby tieto myšlienky boli nám všetkým prirodzené. Kresťanstvo je dobro, cirkev bola zlá. Zeffirelli je doslovný, ale s tou druhou polovicou sa aj napriek čiernobielosti jeho podania ztotožňujem. Myslím, že filmu by asi viac prospel realizmus, v ktorom by bol natočený dnes no a samozrejme nebolo možné sa nezamyslieť nad tým, kde zrovna dovolenkoval zápaľ plúc, keď sa stavitelia premávali po stavbe v snehu bosí. Ale to som asi nedostatočne asertívny voči meditatívnemu charakteru filmu.

Filmy o vlkodlakoch riešia v zásade stále tú istú tému, a to, čo vlastne odlišuje ľudí od zvierat a kde je tá hranica. No v podstate nikde, v sexe, na ktorý je tu neustále poukazované, sme na tom rovnako, takže tým jediným sa ukáže byť nakoniec "prekvapivo" láska. Film ide ale hlbšie, nočné mory Davida zahŕňajú aj traumy z holocaustu jeho národa a možno vás napadne aj otázka, či sa nacisti počas svojich zverstiev necítili podobne schizofrenne, ako David, keď si po svojich činoch nič nepamatal. Pokiaľ je braný schizofrenne vďaka kolízii žánrov aj tento film, tak mne to osobne v žiadnom jeho momente neprekážalo. No a pokiaľ riešite tak zaujímavú dilemu, ako či si vziať zajtra pre dobro spoločnosti život, tak taká strávená predchádzajúca noc s Jennifer Agutter to môže aspoň čiastočne príjemne vykompenzovať.

Nechápem, kde nastal problém a prečo sa nedostali Ľudia ako my do našich kín. Ono je to totiž vkusne natočené, nehrá to na city tak, ako je vačšinové publikum zvyknuté a spoznávanie rozmaznaného synčeka iných hodnôt ako sú peniaze je tu vlastne sotva badateľné. V klasickom maistreame by z toho bola hlavná téma filmu a častokrát by sa využíval kontrast rozdielnych svetov. Lenže Kurtzman neuráža inteligenciu diváka a vie, ako hrať vkusne na jeho city. To ide iba úprimnosťou a tá, myslím, Ľuďom nechýba. No a že príbeh nie je príliš originálny a je predvídateľný mi vzhľadom na jeho podanie vôbec neprekážalo. Takže som si odpovedal. Je škoda, že stav Hollywoodu sa meria podľa úrovne cca dvadsiatich očakávaných blokbasterov roka a nie aj podľa takýchto a podobných, realitou šmrcnutých filmov, bolo by to objektívnejšie. Elisabeth aj Chris si zaslúžia minimálne pochvalu.

Keď si porovnáte všetky slávne adaptácie jedného z najslávnejších románov všetkých čias (napríklad tie tri najznámejšie, medzi ktoré patrí aj Herzogova), zistíte, že majú výrazne odlišnú atmosféru, rovnako charizmatických predstaviteľov sympatického vitálneho grófa a cca rovnaký dej. Ja pri každej znova a znova zisťujem, že toto nie je látka pre mňa a režisér by mohol do nej zašifrovať aj celú podstatu ľudského utrpenia a emocionálne by ma stále míňal. Aj Herzogov film je silný autorský počin, jeho rukopis je jasne čitateľný v každej scéne a niekoľkokrát nás priková ku kreslu ako Van Helsing upírov kolom do srdca. Možno silná psychologická štúdia o samote a večnom utrpení, ktoré zanecháva na človeku trvalé následky, možno atmosférické cvičenie s tieňmi, prázdnymi mestskými priestormi a hudbou, možno oboje a ešte viac. Isabelle s výraznými očnými tieňmi a gotickým lookom oživila určite nielen mŕtve grófove oči no a tie krysy mi pripadali celkom roztomilé.

Pri 30 rokov starom animovanom filme (a vlastne pri všetkých komédiách naprieč celou históriou kinematografie mi úplne ku šťastiu stačí, keď sa zopár krát nahlas zasmejem. Tu sa to stalo a pri dnešných animákoch, ktoré už vlastne ani nepozerám, sa mi to nestáva. Nielen verbálny, ale najma skvelý vizuálny humor Pattersona a slávnej animačnej dvojky poteší ako deti, tak dospelých a pre mňa je to o niečo lepšia zábava, ako konkurenční Asterix a Obelix. Zhodou okolností som videl včera úplne vážny film o tom, že zlí ľudia sa nikdy nezmenia a teraz pozerám bláznivú komédiu primárne pre deti, ktorá je o tom istom. A bola omnoho zábavnejšia a umelecky hodnotnejšia.

Pokiaľ nemáte problém s tým, že Barbra Streisand si ako režisérka namýšľa, že by ju chcel zbaliť niekto ako Jeff Bridges a dáva tak nádej ďalším mnohým, sotva priemerným ženám v kine a pred tv o ich naplnení sna o krásnom princovi, tak vám na filme inak nič výrazne prekážať nebude. Rovnako, ako mne. Ale Streisandku by som asi vážne nikdy nebalil. Videné už dávnejšie, ale na príjemné filmové zážitky sa nezabúda.