zachary_m

Dokonalá obžaloba 20. storočia. Vystupňovaná analýza dvoch nenávistí a jej dôsledkov. Málo známy príbeh z blízkeho pohraničia, povinné kino pre všetkých, ktorých zaujíma okolitý priestor a jeho (kruté) siločiary.

Po veľmi dlhej dobe som mal podobne silný pocit, ako pri filmoch K.K. No bez ohľadu na to: veľmi poctivo napísané a nakrútené. Posledná rodina je mimoriadne silný príbeh o inšpiratívnom človeku a cenné nahliadnutie do jeho súkromia. Vyvážené snímanie, ktoré sa netlačí do popredia a dáva priestor vyniknúť výborným hercom a ich vedeniu. Skvelé vedľajšie linky a postavy... Toto je "divácky film" ako si ho osobne predstavujem - má čo povedať a robí to s humorom i ľahkosťou, rovnako ako s patričnou ťažobou života. Prístupne, ľudsky, s patričnou naliehavosťou. Klobúk dole, ďalšie(a opäť o čosi odlišné) potvrdenie sily poľského kina.

Vláčilove filmy nepozerám. Vláčilove filmy žijem.

Po ceste do kina som dúfal, že sa mi zopakuje zážitok z Jar, Leto, Jeseň, Zima a znovu Jar, no Kukuričný ostrov bol pre mňa len odvar znova vydusený zo surovín pozbieraných z brehov Ki-Dukovho jazera. Filmu chýbala vnútorná vernosť v hereckom aj obsahovom vyznení. Príbeh vo svojej naivite zbytočne potápa dobrý setup, čo je škoda, lebo potenciál na to, aby sa zámer skutočne vydaril v scenári bol. Postavy sú pre rádoby poetičnosť absurdne a často nefunkčne dotlačené do polohy dorozumievania sa posunkami a pohľadmi výraznejšími akoby sa žiadalo a ak dialóg zaznie, aj zahraničný divák dokáže odčítať scenáristickú a intonačnú falš. Scenár funguje až do momentu, kedy sa jedna z postáv bez vysvetlenia z príbehu vytratí, no čo mi subjektívne nefunguje celý čas je formálne spracovanie. Kamera často vyskakovala z plátna. Ovašvili sa nechal uniesť estetizáciou, bez toho aby jej pripravil vnútorne pravdivú pôdu (tu môžeme spochybniť Tarkovského výrok, že "krása je symbolom pravdy"). Zo všetkých situácii vytiahnem aspoň jednu: hanblivosť dievčaťa pred vojakom sa dá ukázať i subtílnejšie, ako tak, že sa vystrašene beží učupiť a rozdýchať do kukurice. K látke pristúpil režisér spracovaním s naivitou, ktorú film ako médium neznesie a neodpúšťa. Na báseň to bolo celé príliš na vode a na epiku riedke. Škoda, mohol to byť dobrý film.

uzasny napad, spracovanie - forma/obsah v rovnovahe, tema. viac takychto filmov.

Nemam co vycitat. Napriek dialogom, napriek barlickam a aj zbytocnym bielym miestam a skratkam v naracii vo mne ostal pocit velkoleposti - a to nielen zo spracovania. za temy a hodnoty, ktore ten film nesie a odkaz co podava, ako balansuje medzi reflexiou sucasnosti a vyjadrovanim sa k "vecnym temam" si u mna nezasluzi nic mensie, nez onacenie umeleckeho diela. Nolan splha k hviezdam, zatial jeho najlepsi film. Faith in hollywood restored. A za ten zvuk a hudbu, extra hviezdicka. Chcel by som vidiet ako by ten chlap tocil s prostriedkami ktore ma, bez toho aby musel tie filmy zrozumitelnostou prisposobovat masam.

stale sa neviem rozhodnut co si o tom mysliet. remeselne velmi zle odvedena praca - vela replik nezrozumitelne nasnimanych, rozzaberovanie niektorych scen na urovni prvakov na filmovej skole. to vsetko vsak prebija vseobecne vyborne (ne)herectvo, ale hlavne zivot, ktory z tohto filmu silne sala. krasne momenty z toho robia jednu z lepsich tuzemskych socialnych dram, ale osobne mi to na strunu priznam sa, az tak neudrelo. ps: z odstupu pár dní - naozaj škoda toho spracovania, lebo ten príbeh má svoju silu.

velmi dolezity film. komorna drama prerasta do epickych rozmerov a zachytava znepokojivy obraz a ducha dneska. A kde v tom vsetkom je Boh? Niekedy sa zda, ze z neho ostala len vyplavena kostra leziaca na plazi, ku ktorej chodime uz len utekat a plakat ak nas nieco vyrusi z pohodlia kazdodennosti. Film co neponuka odpovede, no naliehavo kladie velmi dolezite otazky. Po trochu slabsej Jelene Zvjagincev opat dokazuje, ze je velky reziser s nazorom.

Reygadas opäť v spolupráci so Zabém podávajú v ohromujúcom vizuále zabalený veľmi jednoduchý príbeh, ktorý je však budovaný pomocou až príliš voľných asociácii. Jednotlivé scény na seba na prvý pohľad vôbec nenaväzujú a práve tam vzniká priestor pre diváka. Po jeho vzhliadnutí som mal neskutočnú radosť z toho, že film a život môžu mať takto silné prepojenie. Pri úvodnej scéne s dievčatkom na poli som mal pocit, že cítim pofukovať vietor a vôňu kravskej paše a záver s Juanom ležiacim v postel dokazuje, že tá slávna katarzia nemusí byť len zbožným prianím tvorcu či divákov. Pre mňa najzaujímavejší film videný v r. 2013.

Film ktorý v jedinej scéne dokáže popísať víťazstvo ducha a vôle nad telom, film v ktorom (pre mňa) podal Fassbender zatiaľ svoj najlepší výkon. Dokonalá a premyslená réžia, rozpoznateľne formujúci sa štýl - McQueen ukazuje, že filmová škola fakt nič neznamená. O takomto vstupe do kinematografie si mnoho akademických "režisérov" môže nechať len snívať.