Hamaradža

Krásne postavy. Jemná poetika, pri ktorej nevadil ani antiklimax.

V dobe vzniku (tj. po columbine a začiatku medializovanej epidémie school shootingov) to pravdepodobne silne zarezonovalo a pomáhalo širokej verejnosti pochopiť motivácie útočníkov. Vďaka tejto dráždivej téme mohlo aj toto lacné indie dostať uznanie ako nikdy predtým, či potom. Dnes už to však pôsobí ako amatérsky natočené torture porno, v ktorom sa proti protagonistom spykol absolútne celý svet (od celej triedy vrátane dievčat, cez učiteľov až po rodinu) a to do takej miery, že v tejto hyperbolizovanej situácii vystrieľanie spolužiakov nepôsobí ako extrémny čin, ale ako nevyhnutnosť. :) Imponuje mi snaha pochopiť obete šikany (poznám to rovnako ako každý druhý) a tínedžerov v hraničnej životnej situácii - avšak tam kde moralista a bývalý vojak Dave Cullen vo svojej knihe Columbine neospravedlňuje svojich protagonistov takmer vôbec, vidí v nich vyšinutých psychopatov a karikatúry a popiera, že by mohli byť šikanovaní, ich Ilmar Raag zas ospravedlňuje až príliš a úlohu šikany v tejto problematike preceňuje. Nie je to ani tak uvedomelé ako americký Zero day, nieto ešte majstrovský Santov Slon, čiže filmy ktoré na takto ťažké otázky nehľadajú ľahké odpovede. Hodinu a pol sledujeme bolestivé, samoúčelné utrpenie outsiderov, aby vyvrcholilo v útok, ktorý všetci od začiatku očakávame a nič nové nám nepovie. Nie len že to je jednorozmerné a ploché, ale to mimoriadne zostarlo aj po filmárskej stránke. Je to plné artefaktov doby, od šialeného zeleného colorgradu až po komicky prestrihané flashbacky a intermezzá medzi kapitolami, pripomínajúce lacné indické soap opery. Človek má z toho viac "retro" vibe, než z nemých filmov začiatku minulého storočia. Veľmi zábavné je to dnes taktiež early 00s outfitmi, ktoré nám pripomenú časy DJ Tiesta, Britney Spears, či My chemical romance (to však neberiem nutne ako výčitku :) Úprimne, mne to neprišlo omnoho umelecky hodnotnejšie ako Magnuskovi Bastardi.

Nikdy by mi nenapadlo, že tento minimalistický zástupca slow cinema môže zaujať TikTok generáciu. Možno to s gen Z attention spanom v niečom nebude až tak márne. Tento nekonvenčný ambient oplýva pôsobivou nostalgickou atmosférou, zaujímavo narába s médiom - a to je asi tak všetko. Takmer nič sa v ňom neudeje a vydesiť taktiež veľmi nedokáže. Skrátiť to na 20 minút a mohol to byť aspoň priemer. Mrzí ma to, lebo mi prišlo, že som ideálna cieľovka, navyše som mal ako dieťa panickú hrôzu z tmy. Mystifikujúci BWP je o svetelný rok ďalej, tu sa divákovi neraz dostáva na jazyk myšlienka, že nás tvorca trollí, prípadne že ide o premyslený marketingový ťah za pár halierov. Niet sa v tom čoho chytiť.

Duplass je všetko len nie desivý záporák.

Tatarkovu konzervatívnu predlohu to hravo prekonáva. Živé, nádherne natočené, poetické, plné dychvyrážajúcich obrazov s voľným naratívom a krásnou Szomolányiho kamerou.

Krásni protagonisti! Svojím voľným, poloimprovizovaným naratívom mi to miestami pripomenulo novú vlnu.

Toto získa každým ďalšímí rokom na hodnote. Oplýva to komplexnosťou i objektivitou. Dnes však v tomto filme ako najjasnejšia hviezda žiari Karel Vachek.

Mal som nulové očakávania, šiel som na to iba ako na povinnú jazdu a skrátenie si času pred iným premietaním - a nakoniec sa z toho vykľul jeden z 5 najlepších slovenských filmov, aké som videl. Výborne napísaný, absolútne vťahujúci príbeh. Hrejivá oslava ľudskosti a občianskej neposlušnosti.

Herci hrajú ako o život (Hájek a jeho postava mi prišiel zaujímavejší ako sociopatická karikatúra Dana), ale je to vo výsledku o niečom? Kvalitne natočené, ale vnútri je to senzáciechtivý bulvár.

Napriek tomu, že sa to po úmornej trištvrtehodinovej expozícii konečne rozbehne, to svoju masívnu stopáž neobháji. Dej je predvídateľný a jeho výpoveď je síce dôležitá, ale príliš zjednodušená, zhrnuteľná do troch viet. Nízkotučný Jagten, s niekoľko úplne zbytočnými coming-of-age dejovými odbočkami.