nascendi

Naozaj to bola náhoda, že sa mi v playliste ocitli vedľa seba dva Kaurismäkiho filmy, pričom okrem režiséra majú spoločné aj to, že sú pre mňa oba nepozerateľné. Nevidím v tom nič zlé alebo škodlivé, veď to vo mne nevyvolalo averziu voči všetkým, ktorým sa takéto diela páčia, nikoho nenazývam pre to snobom, ale na druhej strane nebudem kvôli príslušnosti k väčšine tvrdiť, že som to nielen pochopil, ale  že ma to zaujalo a dokonca sa mi to páčilo.

Moje nádeje, že sa dočkám aspoň priemerného filmu sa ukázali byť falošné. Nakoniec od Kaurismäkiho som nič iné ani nemohol očakávať. Viackrát som sa zapovedal, že meno tohto režiséra bude znamenať pre mňa divácku stopku, ale nádej umiera posledná. Stačila polhodina sledovania a bolo mi jasné, že v mojom hodnotení bude mať stále iba jeden priemerný film.

Už to začína byť vážne. Dva dni po sebe dva filmy, pri sledovaní ktorých začínam pochybovať nielen o ich tvorcoch, o ich nadšených obdivovateľoch, ale pomaly aj o sebe. Napriek mimoriadnemu duševnému úsiliu sa mi nepodarilo objaviť nič, čo by stálo za usídlenie sa v mojej pamäti. Dúfam, že filmy, ktoré uvidím v ďalšom období neprehĺbia túto moju divácku depresiu.