ReactLotus

O Amerike vo Francúzsku. Seriál poukazuje o dôležitosti a potrebe spolupráce medzi krajinami, národmi proti spoločnému nepriateľovi (v danej dobe koloniálna ,námorná, obchodná,... veľmoc Veľká Británia). Franklin je v prvom rade politické, konverzačné a intrigarske drama, prípadná “akčnosť” hrá druhé husle. Pri predstave americkej vojny o nezávislosť si človek predstaví pravý opak. Prostredie Ameriky, boje na pláňach a podobne. Asi málokto by si predstavil politické pletky, nie to významné udalosti a dohody vo Francúzsku. Toto stvárnenie, držiace sa viac pri zemi, oceňujem (nie že by tu žiadne bitky zobrazené neboli, i keď je pravda, že len povrchne). Nie je na škodu, dozvedieť sa viac o zákulisí. Problémom je, že dej pôsobí zdĺhavo, tiahne sa pomalo a rýchlo a ľahko začne nudiť. Pritom ja osobne mám rád konverzačky, k tomu ešte politické a historické sú len lahôdkou, no tu akosi niečo podstatné chýba. Pomalým dávkovaním (pozeranie epizódu za deň, týždeň predchádza clovek tomuto neduhu). Binge-watching je skôr za trest, pokiaľ sa divák nenadchne úplne. Je to škoda, pretože hovadina to nie je, len by to chcelo niečo viac. Ľúbi sa mi pomerne vierohodné spracovanie (nie som historik, asi by som sa nemal vyjadrovať k veciam, ktoré nemám vyštudované, ale aj tak), aspoň teda tak na mňa seriál pôsobí. Presne tak si predstavujem vtedajšiu Paríž, šľachtu a celkovo dobu (možno až na pár výnimiek, ale ktoré dielo nemá chybu…?). Prevažne kostýmy, architektúru, krásne šaty, divadlo, paláce, budovy, ulice, počasie, príroda (historické počiny milujem ore ich čistotu, žiadne plasty, hnusné budovy nášho veku). Rovnako oceňujem aj zameranie sa nielen na Benjamina Franklina samotného, ale aj jeho vnuka a rozvíjanie vzťahov, osobností oboch postáv. Ich rozdielnosť, dynamika (či už vo veku, skúsenostiach, alebo odlišného pohľadu na svet) vnímam ako skvelý ťah pomyselnou šachovou figúrkou od tvorcov. Herci - Noah Jupe (Temple Franklin), Marc Duret (Monsieur Brillon), Lily Dupont (Cunegonde Brillon), Daniel Mays (Edward Bancroft), Eddie Marsen (John Adams), Ludivine Sagnier (Madame Brillon), Assaad Bouab (Beaumarchais), Théodore Pellerin (Lafayette, ktoreho zápal do činov sa mi veľmi páči), Murat Subasi (Ayaz), Thibault de Montalembert (Charles Gravier),... na čele s Michaelom Douglasom (Benjamin Franklin) boli dobre zvolený a podávajú dôstojné výkony (i keď u mladého Franklina, Noah Jupe, mám chvíľami problém. Avšak celkovo s detskými postavami mám problém ich dostatočne doceniť. Seriály, ktoré kombinujú jazyky a používajú reč, ktorou by v realite aj postavy hovorili, podobne ako to robí Shōgun (síce tam by mala byť použitá namiesto angličtiny skôr španielčina/portugalčina, potažmo ešte latinčina pre väčšiu autenticitu, nie ako Vojna a mier, ale to už príliš odbočujem) mám v obľube. Tvorcovia to nemusia robiť a tak túto dodatočnú snahu viem vždy pochváliť. Francúzština s angličtinou pekne splývajú, nepôsobia vynútene, ďalší plusový bod. Zhrnul by som to asi takto. Jedná sa o zaujímavé zobrazenie menej známej histórie, na ktorú sa často nedostáva a nehovorí sa o, dobre sa na ňu díva, ale k tej politike predsa len chýba viac veľkoleposti, akcie, udalostí a rýchlejšie tempo. Pokračovanie nebude, ale ako jednorázovka sa dá. Hĺbka diplomacie s Francúzmi – a následne s Britmi – ukazuje, akým skutočným štátnikom Benjamin Franklin bol.

Zaujímavý nápad, ktorý je ale k ničomu. Proste ma to nebaví

Športové snímky ani tenis veľmi nemusím. Keď chcem vidieť šport, zapnem si nejaký záznam na YT… Do Challengers som sa nehrnol, ale zaujali ma dobré ohlasy a rozhodol som sa dať šancu. Kamera, herci, retrospektivita. Toto sú asi hlavné dôvody, prečo som sa vo výsledku bavil. Kamera je fakt šikovná, dobre pracuje s prostredím. Otáča sa zo strany na stranu, spolu s loptičkou aj postavami, prípadne sa na nich zamerá a krúži okolo nich. Ťažko sa to opisuje a pre ten dojem musíte proste film vidieť, aby ste pochopili čo mám na mysli. K tomu napomáha, hlavne pri scénach s odpaľovaním loptičky, trefná hudba. Zosiluje napätie a divák čaká, hryzie si prsty od nervov, kto vyhrá. Zendaya, ako aj Mike Faist a Josh Connor, sú veľmi sympatickí. Ich milostný trojuholník je uveriteľný (i keď zas a znovu sa jedná o klišé a niektoré scény pôsobia mierne prehnane). Obzvlášť Zendaya prekvapila. Pravdepodobne je to tým, že ju mám, ako mnohí, zafixovanú s postavou tínedžerky a vidieť ju v dospelej, viac zrelej forme, je nezvyk. Ale drží sa statočne. Holt, všetci stárneme. Aj herci, aj ich postavy musia starnúť spolu s ich vekom. Ak by sa príbeh posúval len dopredu, bola by to nuda. Retrospektivita, v zmysle vracania sa do spoločnej minulosti postáv, ich spoznávanie a vývoj vzťahov núti do súcitu, nájdenia si svojho obľúbenca (alebo, ak vás príbeh nepohltí, do nikoho). Retrospektivita vysvetľuje hlbšie jednotlivé motivácie všetkých zúčastnených. Žiadny mindfuck nečakajte. Na konci teda, logicky, boj, resp. vzájomná rivalita o dievča a spor o to, kto je lepším tenistom vyústi do vcelku pekného a prijateľného záveru. Nemám sa na čo sťažovať. Vydarené športové drama.