ScarPoul

S chuti som sa zasmial. Zo všetkých troch krátkych filmov o mimoňoch asi najlepšie zvládnutý.

Obyčajný, ničím výnimočný vtip, s veselými mimoňmi.

Van Helsing pre mňa predstavuje film ku ktorému sa rád vraciam a na ktorý aj napriek výtkam ostatných nedám dopustiť. Pre mňa totiž predstavuje dokonalé skĺbenie hororu, dobrodružstva, humoru, skvelej hudby a atmosféry, ktorá ma dokáže preniesť do detstva a k Indiana Jonesovi a ktorá ma nedokáže nudiť. Londýnska misia sa dá nazvať prequelom k tomu čo sledujeme na začiatku filmu. To značí Helsing konfrontovaný s Hydeom. V prvom rade je Londýnska misia veľmi krátka . To značí, že akékoľvek dramatické stupňovanie nie je možné a k umeleckému animáku má film neuveriteľne ďaleko. Charaktery sú plytké(čo by nemali byť) akcia má pár skvelých nápadov, ale ani tie sa nemôžu pochváliť výraznejším prevedením. V druhom rade je to animácia, ktorá je viditeľné odfláknutá a ktorá neuveriteľne zlým spôsobom kombinuje počítačovú a kreslenú animáciu. A v neposlednej rade je tu strata atmosféry a nuda. Takže, ak by mal film aspoň hodinu, chytil by sa ho tým výtvarníkov, ktorý robí trebárs animáky podľa komiksov(Superman, Batman atď.) a mal by schopného režiséra, mohli sme si užiť ďalší skvelý príbeh so sveta Van Helsinga a gotického hororu. Takto je to hlúpe, smiešne a diváci nestráviteľné.

Dokumenty podobného typu ma nikdy priveľmi nezaujímali. Tým nechcem povedať dokumenty, ktoré sa venujú ľuďom, alebo nejakej problematike. Koniec koncov každý sociálny dokument sa venuje nejakému problému. Tým typom myslím filmy Michaela Moora. Veľa som o nich počul a zo všetkých strán sa na mňa hrnuli rozpoluplné názory. Tak som sa rozhodol spraviť si vlastný názor. A začínam ako sa patrí od začiatku. Čo tomuto filmu vytknúť? Jedine to, že nie je naliehavý. Čo mu uberá na sile. Z filmu cítiť, že Moore má jasný cieľ a oko pre situácie, ktoré točí a ktoré nám následne ponúka. Je to ale boj proti systému, ktorý nejako nemôže vyhrať a čo je väčšia škoda, ani nikomu poriadne nezavarí. Taký Bill Maher v Religolous pripravil krušné chvíle nejednému duchovnému. Je zrejmé, že o tom ale film nebol. Je to pohľad na rozpadávajúce sa mesto, ktoré bolo kedysi prosperujúcim a obľúbeným miestom pre život. Je to kritika papalášov a ľudskej hlúposti. Príbehy, ktoré nám Moore prezentuje sú smutné a nie sú úplne príjemné na pohľad, ale nerezonujú vo mne tak ako by mali. Ako si predstavujem, že by obrazy podobného typu mali rezonovať v človeku. Niekto tam vidí iróniu, ktorá je vtipná, mne príde v rámci myšlienky nedotiahnutá. Preto skôr priemer ako blown my mind documentary.

Ďalší filmový počin Alexandera Paynea, ktorý rovnako ako jeho predošlé filmy stavia na medziľudských vzťahoch, prirodzenosti a krásnom pocite, ktorý vás obklopí po dopozeraní. Film ťažko nazvať komédiou. Humorných situácií je pramálo. Skôr je film miestami úsmevný. Viacej ako o komédiu sa jedná o drámu, ktorá funguje dokonalo. Všetky vedľajšie línie(predaj pozemku, budovanie vzťahu medzi otcom a dcérami) sa prelínajú s hlavnými ( rozlúčiť sa s umierajúcou ženou a nájsť jej milenca) a tvoria fungujúci celok, ktorý je vystavaný na krásnom prvku a tým je, skrývanie významov, ktoré aj tak všetci poznáme, alebo ktoré sú nám počas sledovania jasné. Napríklad vieme spolu s hlavným hrdinom od začiatku, že jeho žena umrie. Počas celej jeho cesty, stretáva známych, rodinu, ktorý mu hovoria, že všetko bude dobré a že sa vylieči - hrdina(fantastický Clooney) a my vieme že to tak nie je. Práve v týchto scénach je film najsilnejší, lebo spolu s hlavným hrdinom prežívame zmätenosť, snahu zistiť prečo sa tak stalo a pri tom byť správnym rodičom a človekom. Filmu nechýba veľa k dokonalosti. Postupom času budem mať tento film radšej a radšej a bude mi dávať stále viac a viac. Lebo je to dospelý film o obyčajných, skutočných problémoch, podaní strašne citlivo a zaujímavo. Glóbus za film a herca je tým pádom zaslúžený.

Budovanie dramatickej zápletky je vždy tak trocha ošemetná vec, pretože jej úlohou je diváka zaujať, následne držať v napätí a ku koncu musí zanechať dojem. Nechcem byť ten človek, ktorý oslavuje len časom overené, alebo divácky úspešné filmy. Som za to, že aj zlý dojem a pocit z filmu môže byť k niečomu užitočný. Uvedomujem si, že tento úvod je trocha zavádzajúci, lebo ním nechcem povedať, že bol film dramaticky zle vystavaný, ani to, že ma nudil, alebo naštval. Kupodivu o ňom môžem hovoriť len v značných superlatívoch. Či už je to zápletka, herecké výkony, hudba alebo réžia(ktorá síce neprináša nič nové, ale ani nič nekazí). Jediné čo sa o tomto filme dá povedať je: že je jednoduchý. Keby nebolo prvku ozvláštnenia - bobor - tak by sa jednalo o obyčajný americký príbeh o hľadaní samého seba, kedy sa hlavný hrdina a celé jeho okolie vyporiadúva z nepríjemnou realitou. Film neponúka nový pohľad a nejde do postáv až tak hlboko aby nám ich ukázal z inej strany. Alebo aby nám ponúkol nový pohľad na staré známe veci. Celý príbeh je postavený na fakte, že divák, ktorý ho sleduje už má niečo s tohto žánru napozerané, preto mu netreba vysvetľovať všetko do podrobností, stačí ak to film ukáže len náznakom. A to je možno trochu škoda. Núti ma to zamyslieť sa nad jednou jedinou otázkou. Prečo si Jodie Foster zvolila práve túto tému za svoj debut? Jediné čo sa jej nedá uprieť je veľmi citlivá réžia, ktorá je vo filme badateľná a robila ho príjemným a pozerateľným. Táka jednohubka pre tých, čo nie sú náročný.

Knihu som nečítal, filmy som nevidel. K tomuto remaku som sa dostal vlastne len preto, lebo Fincher patrí na môj zoznam režisérov, ktorých tvorbu chcem sledovať. Po pravde som sa do toho veľmi nehrnul. Neveril som, že by ma to mohlo zaujímať a som veľmi potešený že som sa mýlil. Takáto látka doslova volá po Fincherovi. Atmosférické, hútne kriminálky s prepracovanými charaktermi, postupným rozvíjaním zápletky - kriminálky/detektívky, ktoré sú surové, ale majú v sebe strašne veľké prvky ľudskosti a v neposlednom rade napínavé, postavené na rôznych kontrastoch a prvotriednych dialógoch. Fanúšikovia Sedem dostali verziu pre 21 storočie. Iste je hlúpe porovnávať tieto dva filmy, ale spôsob akým nám obidva podávajú informácie, ako nás vťahujú do deja - ktorý je bezútešný, špinavý a plný skazeností - je rovnaký. Fincher si hraje s divákom. Podobne ako to bolo v prípade Sociálnej siete, kde zdanlivo obyčajný príbeh posunul na hranicu akčného životopisu - aj táto obyčajná detektívka je povýšená na omnoho vyšší, sofistikovanejší a hlavne remeselne prepracovanejší žáner. Alebo mix žánrov. Popisovať scény nechcem - myslím si, že kopec ľudí, ktorý toto zhliadli sú poznačený pôvodnými filmami, alebo aspoň predlohou, jediné čo môžem napísať, že som si to užil. Nevnímal som nič iné ako samotný príbeh, ktorý ma dokonale do seba vtiahol, čo sa až tak často filmom nedarí. Pred začiatkom filmu som dúfal, že sa nepustia do pokračovaní, teraz si myslím, že ak pri tom zostane Fincher - charizmatický Craig a dokonalá Mara, chcem viac a čo najrýchlejšie. Vo svojom žánri tohto roku neprekonateľný.

Presne ten koniec aký tento trológia potrebovala. Mijamoto Musaši už od začiatku pôsobí ako vyrovnaní človek. Človek, ktorý našiel svoj vnútorní pokoj a ktorý skutočne pochopil umeniu meča. Všetky životné križovatky, ktorými sme boli svedkami v predchádzajúcich dvoch dieloch prichádzajú k svojmu koncu. Veľa osudov sa uzatvorilo a niektoré konečne nabrali ten správny smer. Mijamoto konečne priznal svoje city, má učedníka, objavil krásu farmárčenia a stretol sa z najväčším súperom na poli meča. Inagaki je skutočný majster. Film má krásne tempo, je zrozumiteľný aj pre západného diváka a Mifune vo svojej kreácií podáva veľmi sugestívny výkon. Výtky zostávajú rovnaké ako v prípade prvého a druhého dielu, ale ako celok je to veľmi funkčný životopisný film, s veľmi silnými skrytými významami a pôsobivými akčnými scenámi. Je veľká škoda, že čo sa týka technickej stránky, zub času sa na nej podpísal viacej ako by bolo milé. Ale príbeh a myšlienková hodnota, je rovnako silná, ako bola - a to len predpokladám - kedysi. Skvelá trilógia a skvelý Mifune.

Pokračovanie životnej cesty najslávnejšieho samuraja 17 storočia feudálnym Japonskom je plné nečakaných zvratov, klamstiev, intríg a hľadania. Toshiro Mifune zo zdvihnutým samurajským mečom, je pre mňa hrdina, ktorý dáva filmu silu, epickosť a nesmrteľnosť. Pre takého postavy sa Mifune narodil. Aj keď jeho vnútorné pochody nie sú detailne rozpracované – film sa sústreďuje hlavne na postavy, ktoré ho obklopujú, jeho protivníkov, alebo ľudí s jeho minulosti, a ich vplyvy na jeho rozvoj a na jeho dospievanie ako bojovníka ovládajúceho umenie meča, film tým netrpí. Akčné scény umocňuje často krát Japonská krajina so všetkými ryžovými jazierkami, vysokými borovicami a jednoduchými obydliami. Aj keď na filme badať, zhutnenie takmer tisíc stranovej knihy – čo sa prejavuje hlavne v strácaní sa, medzi rôznymi postavami, film je po dramaturgickej stránke zvládnutý na výbornú. Má skvelé tempo, výbornú hudbu a nezabudnuteľné výkony Japonských hercov, ktorý sa už v prvom diely stali nesmrteľnými. Neuveriteľne sa teším na tretí diel a knihu si objednávam.

Prvý diel výbornej japonskej epopeje – životopisu Mijamota Musaši, ktorý patrí medzi najznámejších samurajov, kaligrafov a maliarov Japonska v 17 storočí. Eidži Jošikawa napísal výborný a obrovský román, ktorý dopodrobna rozoberá životnú cestu tejto historickej postavy a práve podľa nej spravil Inagaki svoju filmovú trilógiu. Hneď dve pozitíva filmu – Toshiró Mifune a fakt, že je film farebný. Vďaka tomu rôznorodosť lokácií vynikne. Film sleduje prvý časť životných osudov tejto legendy. Mijamoto je vtedy známy ako Takezó a zloduch. Je bitkár, rodina sa od neho dištancuje a on je vďaka tomu emocionálne prázdny a jediné na čomu mu záleží je vojna a príležitosť stať sa samurajom. Máme možnosť sledovať jeho silnú morálku, keď ochráni priateľa a dcéru s matkou, ktorá ich na úteku prichýli, pred zemepánom. Všetky tieto dobré skutky ale vyjdú navnivoč, a jeho dobrota zostane bez odozvy. Zrazu sa zo všetkých strán hrnie nenávisť a nepochopenie a on ešte viacej prepadáva zúfalstvu. Zachráni ho mních a mladé dievča Ocú- pôvodne nastávajúca jeho priateľa, ktorý ju ale opustil. Zmení si meno a rozhodne sa cestovať po Japonsku a praktizovať to čo sa naučil v praxi. Výborne dramaticky vystavané dielo, ktoré je plné pôsobivého herectva, akčných scén a dobových kostýmov. Zaslúžení Oscar za najlepší cudzojazyční film a Mifune vo vrcholnej forme.