kamil.i

Ťažko lovím v pamäti vačšiu a kŕčovitejšiu bizarnosť ako toto. A nielen v oblasti gýčových televíznych rozprávok. Snáď iba sovietske verzie Pána prsteňov a Hobita. Až sa mi nechcelo uveriť, že to má len 76 minút. Prišlo mi to ako večnosť.

Cinefilný fetišizmus čiernobielej kinematografie 40. rokov, predovšetkým filmu noir, tu vzdáva hold dnes už nepoužívaným štylistickým postupom (tým, ktoré vytvárajú atmosféru a sú esenciálne späté s Fincherovou filmografiou) a hlavne tvorivej slobode skrz postavu zanieteného scenáristu Mankiewicza.

Viac ako rýdzu komédiu predstavuje Do naha! skôr sociálnu drámu s absurdne komickým nápadom zaobalenú do odľahčeného hávu. Tak či onak je to výborne zahraný kvalitný film s pamätnými postavami a momentmi, ktorý si napriek akejsi svojskej neohrabanosti zaslúži svoje miesto v britskej kinematografii.

Všetko, všade, naraz alebo čo sa môže stať počas jedného dňa v jednej práčovni, na daňovom úrade a v celom mnohovesmíre, keď sa medziľudské problémy neriešia ľudskou cestou. Bolo to šialené? Rozhodne áno. Dávalo to zmysel po citovej stránke? Ešte viac áno. A to je podstatné. Už rozumiem tým tohtoročným Oscarom.

Keď sa Jim Carrey ospravedlňoval za tento film, mal vo všetkom pravdu. Kým prvý Kick-Ass viac-menej neškodne oslavoval "nerd-ovské" nadšenie pre komiksy, až mierne parodoval komiksovú kultúru, jeho pokračovanie bezprecedentne glorifikuje násilie a každý "druhý plán" tu zlyháva. A to si nezaslúži nič iné, len kritiku. Navyše lúzerskej polohe uhladeného a namakaného macho Aarona Taylor-Johnsona už nemôže nikto uveriť.

Wakanda Forever mi bohužiaľ pripomína iného pantera. Toho ružového. Konkrétne mám na mysli časti, ktoré boli natočené po smrti Petera Sellersa s využitím jeho postavy. Chceli hercovi vzdať hold, transformovať jeho talent na vytvorenie niečoho nového a profitovať. Nič z toho sa poriadne nepodarilo žiadnemu z "panterov". O diskutabilných názoroch a pochybných dejových zvratoch v scenári Wakandy sa ani nejdem baviť. Je to jednoducho hlúpy film. Treba ešte spomenúť otrasné CGI (neviem odkiaľ sa berie nominácia na Oscara v tejto kategórii) spôsobené enormným tlakom zo strany Marvelu na zamestnancov, ktorý nemajú dostatok času na prácu, o čom už verejnosť vie. Pravdepodobne to bude len jeden z množstva faktorov vplývajúcich na upadajúcu kvalitu nových Marveloviek. Tie ostatné sa časom ešte len prevalia.

Po remeselnej stránke ide o bezchybný, priam majstrovsky natočený počin. Na druhej strane ale nie je úplne jasné, čo chcela Bigelow povedať. Kritika nehumánnych postupov americkej armády pri boji s terorizmom je tu vedľajší, až minoritný motív. Postavenie žien v tajných službách takisto nehrá prím. Hlavná ženská postava je jednoducho silná osobnosť, ktorá ťahá celé vyšetrovanie a pohlavie nie je podstatné (mimochodom toto je ozajstný feministický prístup k rovnocennosti postáv). Keď šlo tejto skvelej režisérke výlučne o realistické, skoro až dokumentaristické zobrazenie udalostí vedúcich k dolapeniu bin Ládina, potom je to úplne v poriadku a dostali sme mimoriadne kvalitnú drámu, akurát bez hodnoty navyše.

Dej sa miestami dosť vlečie. Ostatne ako hlavní hrdinovia, ktorí na to majú kvôli veku pádny dôvod. Avšak príde vyvrcholenie v starobinci a film pekne vygraduje napätie až do katarzného zadosťučinenia.

Úprimne a subjektívne? Pre mňa jeden z najlepších filmov vôbec. A jeden z tých môjmu srdcu najbližších. Mimochodom, toto je asi najviac spielbergovský film, ktorý Spielberg nenatočil. Radšej ani nejdem rozpisovať ústrednú myšlienku o absurdite modernej doby, odcudzení človeka od prírody a o tom ako podliehame presne meranému času, lebo mi vyhŕkne slzička ako keď som prvýkrát videl v kine tento krásny film.

Mariňák mal potenciál, aby sa zaradil medzi legendy žánru ako napríklad Olovená vesta. To by ale musel mať - a to sa ozaj zdráham napísať - lepšieho alebo aspoň iného režiséra. Je tu skvelá myšlienka, výborný scenár, perfektný herecký ansábel a originálny kameraman, no réžiu mal prevziať niekto iný. Buď niekto so silnejším citom pre realizmus, možno aj na úkor umeleckého zámeru a dostali by sme tak uveriteľnejšiu surovejšiu drámu alebo niekto umelecky zameraný, aj za cenu, že by sa hral na Kubricka, či Malicka a mali by sme tu intenzívny pomaly plynúci zážitok z horúceho púštneho inferna. Mariňák je každopádne kvalitný silný film, no akoby stál niekde uprostred spomenutých smerov a nebol úplne dotiahnutý.