Fiftis

Od DreamWorks nejde čakať nič iné ako vysokú kvalitu. Krúdovci nemajú už podľa náčrtu jasný dej a nečakajte rozvinutú zápletku ani v ďalších minútach - rodinka stále iba putuje, raz za útesom, inokedy za slnkom, horou či zdoláva priekopy. Na ceste ju čakajú rôzne atrakcie, ale zväčša sú postavené na bránení sa či postupnému zdolávaniu nového. Divák je postavený do pasívneho módu. necháva sa unášať niečím novým a striedavo pestrým, občas interesantným. Áno, roj lietajúcich piraní je dobrý nápad. Vynález topánok tiež. Minimálne striedanie lokalít je vhodne zvolené, inak by bola cesta na koniec miestami neprekonateľná. Ešte som zďaleka nevidel všetky animáky, ale aj tak si myslím, že to bude jeden z najlepších, možno najlepší animovaný film roku 2013. Príbeh nasleduje nejaké dané pravidlá a v rámci žánru skrátka nemá kam vybočiť. Krúdovci majú tak roztomilé a sympatické postavy vrátane tradičných zvieratiek a absolútne odzbrojujúci zmysel pre humor, že si ich jednoducho nemožno neužiť.

Zrazu máme pocit, že Refn točí len preto, aby nám dal najavo o koľko je lepší ako my všetci ostatní. Na rozdiel od Drive, Bronsona alebo Valhaly mu to ale vôbec nežerieme. Ukazuje sa, že aj ten najväčší art potrebuje stále povrchné barličky ako motiváciu, zmysel a cieľ. Refn rád a celkom zámerne experimentuje s tým, že nám ani jedno nedopraje. Púšťa sa tak na tenkú hranicu, pretože riskuje, že sa tým úplne znemožní. Je možné sa vymaniť zo základného princípu výpravy? V Drive bol tajuplný hrdina obklopený zámermi a stimulmi iných postáv a my ako diváci sme sa potom mohli niečoho chytiť a hľadať tieto základné prvky aj v ňom. Ku koncu sa navyše odhalili aj niektoré jeho vlastné emócie. Len Boh odpúšťa však postráda akýkoľvek pevný bod, akúkoľvek základnú istotu. Nejde o nedopatrenie, ale o zámer. Vlastne vôbec nie je ľahké niečoho takého dosiahnuť. Skúste si natočiť celovečerný film, v ktorom nie je u jedinej postavy jasné, o čo jej ide, čo chce a o čom premýšľa. Máme tu teraz film, v ktorom postavy tvrdohlavo odmietajú hovoriť, pomaly chodia po Bangkoku a raz za čas niekto niekoho rozseká na kúsky, vypichne mu uši a rozreže oči. Ok. Vieme, že takýto film ide natočiť, ale čo s tým ako máme robiť? Možno na tom budete lepšie, ale vo mne taká snímka nedokáže vyvolať nič. Refnovo ego implodovalo a výsledku jeho aktuálnej snahy - byť lepší ako celý svet sa dá leda smiať.

Planes a ich obsah a čiastočne aj forma, napríklad v podobe hudobnej zložky do žánru veľa neprináša, je tu iba typický dej o plnení si hrdinského sna za sprievodu zábavných postáv a všetko sa udeje od začiatku do záverečných titulkov podľa šablóny. Predstavenie, načrtnutia cieľa, prekážky, ich zdolávanie a finále. Naladíte sa na predvídanú vlnu a necháte sa viesť. Môže to stačiť, ak vás autori neunudia a Lietadlá v tomto smere majú aj solídne postavičky. Aj lacnejšia produkcia Disneyho dokáže sympaticky pracovať s postavami, nemá ich iba ako terč útokov pre posmech či ataky zo stranu hrdinov a rozvíja jasne naskriptované vzťahy. Pri svojej stopáži 91 minút nedrhne, letí vpred hladko a ani na chvíľu netreba riešiť nudu. Isteže zápletka, štýl postáv alebo celkový scenár neprinášajú nič nové, ale ako variácia úspešne funguje. Aerodynamické hody či letecké sekvencie berú dych a sú skvelo snímané - kamera lieta, vyberá si správne uhly a to čo vidíte vo vzduchu je v áčkovom štýle. Aj pozadia, spracovanie počasia a ďalších detailov upúta na dlhé chvíle. Presne v tomto momente si vás môžu Lietadlá získať - pri scenári a deji odložíte mozog, ale sústredíte sa na všetky formálne aspekty a tie vás potešia. Akurát hudba je pomerne fádna. Vždy, keď s Dustym vyletíte do vzduchu, máte sa na čo pozerať. Pre mňa nezaostávajú za Cars.

Pacific Rim čo by príbeh o obrích robotoch a obrích monštrách z inej dimenzie vás môže strhnúť alebo iritovať. Samotný námet je napokon tak kryštalicky hlúpy, až to dokáže vykúzliť úsmev na tvári. Či už úsmev pobavený alebo znechutený, závisí na vašej nálade a kompatibilite s del Torovou ambíciou "filmu aký som chcel vidieť, keď mi bolo jedenásť". Len ťažko si možno predstaviť menej efektívny spôsob boja s prerastenými jaštericami než ten zobrazovaný vo filme. Ľuďmi zostrojení a riadení roboti sú navyše ovládaní spôsobom, ktorý nie je poriadne vysvetlený a pokiaľ by na ňom čokoľvek začalo dávať zmysel, pôsobilo by to až divne. Del Toro je cool režisér, keď sa to teda začne mlátiť, má to šťavu. Nie je to predsa prvýkrát, čo pomerne nezaujímavý scenár pretavuje v niečo oveľa hodnotnejšie. Akcia si v množstve zobrazovanej deštrukcie v ničom nezadá s Mužom z ocele, len nie je tak jednoliata, pretože Guillermove schopnosti sú predsa len na míle pred Snyderovými.

Do Brolinovej tváre sa veľmi vpíja pocit agresie, zlosti a svojím Joeom jasne poukazuje, čo ho postretlo, z hĺbky roztraseného vnútra dokázal vydáviť mizériu a bezútešnosť štýlom, ktorý jednoducho napodobiť nemožno. Fanúšikom starého Old boya tu chýba legendárna impulzívna živočíšnosť, Josh Brolin svoj filmový fejs v spravodlivej investigácii hrozivo mračí, no chýba tá psychická zničenosť. Žánrovo šľape Oldboy v intenciách žiadaného psychothrilleru, patrične stavia do popredia nutkanie urobiť spravodlivosti zadosť v prostredí zúfalého tápania a desivého odhaľovania reality. Trocha zbytočne sa tu tlačia do pozornosti moderné technológie, aby efekt dlhoročného odlúčenia od sveta nabral na intenzite. V hereckom obsadení nutne zaznievajú zvučné mená ako Samuel L. Jackson či lepšia a krajšia zo sestier Olsenových - Elizabeth. Škoda, že absentuje hra s hypnózou a predovšetkým uveriteľnejšie psychické zárezy. Pre oldboyáckych nováčikov, ale Spike Lee vytvoril pozerateľné psycho-prekvapko s výborným koncom.

Labor Day je príbehom o vášni a to životom sklamanej Adele a väzenského utečenca Franka. Režisér atakuje divákove emócie, aby participoval na príbehu a súcitil s postavami. Podstatná časť deja sa odohráva v pomerne uzavretom priestore a krátkom čase. Prevažujú priestory domu, kde si postavy za jeden predĺžený víkend vytvoria silné väzby a odrazu ich životy naberajú nový smer. Komplikované charaktery a ich traumatické zážitky z minulosti presahujúce do súčasnosti, mohli byť silnou základňou na vytvorenie dusnej drámy, čo sa v skutku darí. Predĺžený víkend obsiahol kvality, na ktoré nie sme u tohto mladého autora zvyknutí a tak sme tu svedkami predovšetkým výborných dialógov a sympaticky bizarných hlavných hrdinov. Predĺžený víkend naozaj obsahuje atmosférické a malebné obrazy, ktorým sa divák obľubujúci romantické príbehy ochotne odovzdá.

Námet vrátiť hlavnú dvojku na univerzitu bol v skutku zaujímavý a dostatočne výživný. Prvých 40 minút sa bavíte, návrat do starších čias pôsobí fajn a užijete si hlavné duo, aj kamošov so skvelou animáciou. Potom zistíte, že Monsters University pôsobia dokonca ako iný žánrový film - vysokoškolská komédia. Sú tu rôzne spolky, pravidlá, archetypy z vysokej školy. Najmä snaživci a flákači zosobnení na hlavnú dvojicu a ďalšiu hodinu sa pozeráte na sled scénok, ktoré testujú ich možnosti a smerujú k priateľstvu. Je to kvalitná variácia, ale musíte mať kopu skúsenosti či napozeraných filmov, aby ste ich ocenili. Plne prístupná verzia ukazuje vnímanie rodinnej zábavy v Pixare - menšie deti sú radi, že hrdinovia sú späť, tínendžeri a ich rodičia si užijú skvelé gagy z univerzity. Obmieňanie tém zo študentského života je funkčné a na pomery animáku aj nečakané. Lepšie než Monsters a.s.

Prehliadka nevkusného humoru a miestami až tragických scén nám je ponúknutá už od úvodných minút a hoci som sa niektorým momentom dokonca naozaj aj zasmial, tak ako celok ma táto paródia skôr znechutila. Nič zvláštneho sa z filmu nevyšťavilo, aj keď Marlon Wayans drel zo všetkých síl. Na filme sa pracovalo v inom štýle, ako na Scary Movie a bolo to poznať. Každopádne takto sme len videli známy film v inom prevedení a s trochou zábavnými momentami. A Haunted House je nie dosť vydarenou paródiou na všetky tie found footage a ručnou kamerou čapované horrory, akých sa v poslednej dobe vyrojili mraky. Ja tento horrorový subžáner veľmi nemusím, ale pár tých filmov som už predsa len videl a myslím si, že zparodované tu boli dosť trápne a povrchne.

Akákoľvek scéna má čaro a je skvele premyslená. Je tu dychberúci vizuál, úžasná akcia, parádny tempo, perfektné herecké výkony. Zhruba v polovici začne neustávajúca nálož režijných nápadov, dejových zvratov, drsných a nečakaných zabití či brutality. Keď k tomu pridám skvelý a nezabudnuteľný herecký výkon Chrisa Evansa a taktiež (prekvapivo) Tildy Swinton, ktorá tu stvárnila ministerku obrany, vnútra a armády v jednej osobe, je tento film pozerateľný i viackrát. A to aj napriek tomu, že hudba tomuto filmu nerobí obstojní doprovod. Snowpiercer vznikol na základe predlohy komiksu a ten je závislý od určitej predstavivosti čitateľa. Vo filme je však nutné, aspoň čiastočne, niektoré časti deja vysvetľovať. V tomto filme sa to tvorcom podarilo vo všetkých scénach a preto je tento film ohromne zaujímavý, plný akcie a napätia. Záverom snáď to, že týmto filmárom sa podarilo vyrobiť úžasný sci-fi film, ako za čias majstra Spielberga.

Keď sa to tak vezme, Into Darkness vlastne opakuje jedničku so všetkým, čo v mnohých ohľadoch poteší, v mnohých sklame a v niekoľkých nedáva zmysel. Jednička sa niesla v znamení dynamiky, rýchlosti a sviežosti. Dvojka by tiež rada, ale nevystačí si s nimi práve preto, že ide o pokračovanie, teda s týmto prístupom už počítame. Odhaľuje sa teda vnútorná prázdnota aktu vytrhnutia posádky Enterprise z ich desiatky rokov budovaného prostredia. Dôvod, prečo napriek tomu označujem Star Trek za vydarený film je, že Abrams skutočne pomerne hlúpy a vyprázdnený dej spodobňuje natoľko precízne, že si človek pri vytýkaní chýb pripadá vlastne hlúpo. Akoby precízne nasnímané blbosti prestávali byť blbosti. V dnešnej dobe, kedy diváci chcú "múdry mainstream", ale stále mu potrebujú plne rozumieť a nebyť vyzývaní k prílišnému premýšľaniu, je táto schopnosť vôbec najdôležitejšia. Preto ľudia ako Nolan a Abrams zažívajú strmý kariérny vzostup a ja im to prajem.