Fiftis

Film strieda rozličné žánre. Je fajn vidieť, ako sa po úvode dokáže mierne odľahčiť a z Diany nerobí super ženu a dostáva ju aj do bežných momentov. Keď je Diana na cestách, začne film tlačiť na pílu a nemáte ďaleko od toho, aby ste vyronili slzu. A potom je tu očakávaná rola médií. Akiste závisí od vášho vzťahu k novinárom i bulváru, no uvidíte, že sú momenty, kedy maximálne zasahujú do života človeka. Väčší priestor má romanca s kardiochirurgom Hastanom, ktorého výborne stvárnil Naveen Andrews. Pri tejto romanci je film obsahovo ľahší, no vďaka nej si môžete všímať, že film je zaujímavo natočený po formálnej stránke. Diana bola zaujímavá žena a tento film jej poslúži ku cti. Zobral si síce menší úsek života, no venuje sa mu intenzívnejšie, čím vyznie ako obsahovo i formálne plnší a s výnimkou pomalšieho tempa vybraných scén v prvej polovici pôsobí ako dobrý celok a divákom sa bude pozdávať viac. Nie je to plný životopis, ale na 113 minút zaujme aj neznalcov.

Ja si dovolím povedať, že Enemy je filmom akým je, hlavne kvôli výkonu Jakea Gyllenhaala - predsa len zahrať dve totožné a zároveň rozdielne postavičky vyžaduje veľký talent. Ale dopredu vás upozorňujem, že tento temný, hlboký, farebne ponurý film vám nepodá odpovede po prvom zhliadnutí. Nepodá vám odpovede dokonca ani po dvoch a pravdepodobne ani po troch. Pripravte sa, že pokiaľ máte v sebe aspoň kúsoček zvedavého človeka, tak rozmýšľaním nad jeho zmyslom strávite aj zopár hodín predtým, ako konečne zaspíte. V priebehu nasledujúcich dní sa vám tu pokúsim vysvetliť poinu snímky, lebo mnohí majú stále svoje vlastné a bujné predstavy o tom, čo sa tu vlastne odohrávalo.

To že Last Vegas nebudú obyčajná somarina a podpriemerná komédia som pochopil na konci zaujímavých úvodných titulkov. Počas nich sa totiž odohráva pekné intro, kedy sa hlavná štvorka ešte v detských časoch pretĺka, drží pokope a bojuje o srdce jednej pussinky. Štyria páni sú v prvom rade výborne napísaní - každí má odlišný charakter, život a rozumiete im. Frajeri síce neskĺznu do fázy drámy, ale neboja sa ísť do vážnejšej roviny, skladať staré účty a byť emocionálne plnší ako sľuboval bláznivo strihaný trailer. Sú tu štyria skvelí herci, ktorých dať dokopy bol excelentný nápad. Nemusia hrať naplno, stačí, že odvádzajú svoj zlatý štandard a vzájomné interakcie vás potešia. Michael Douglas a Robert De Niro idú po cene priateľstva i menšom sváre, Kevin Kline má príjemný neuroticko-odviazaný prejav a Morgan Freeman si užíva bezstarostný víkend asi najviac zo všetkých. Frajeri vo Vegas sú vo finále skvelá komédia. Má aj nezabudnuteľné scény a síce nevojde do dejín, ale štyria herci ponúkajú svojim fanúšikom a všetkým nad päťdesiat, nadpriemerných 105 minút zábavy.

Insidious: Chapter 2 plynulo nadviaže na jedničku a je to jeden z príbehov, pri ktorom sa oplatí mať vopred napozerané. Hoci má film rovnakú atmosféru a sprvoti sa zdá, že už nebude taký prekvapivý ako prvý, ukáže množstvo nových línií i prepojení. Stále obsahuje veľa nového v tejto sérii a nenudí. Postavy a myšlienka ostávajú podobné s prvým dielom a čiastočne aj systém fungovania, no do série prináša druhá kapitola jednak bohatší príbeh a aj intenzívnejšie hororové situácie. Insidious II paralelne aj mení filmový štýl, zasahuje viac do žánru krimitrileru a vyšetrovania a ponúka občasné odľahčenie, o ktoré sa stará najmä dvojica postáv demonológov. Zopár vtipov či ironických momentov nie je na škodu, lebo hororová atmosféra je skutočne hutná. Režisér Wan pridal na násilí, ale aj scénach ľakania či podprahových momentov. Čo je dobrá vizitka pre druhý diel hororu, lebo rozvíja postavy, sériu, dej, je stále strašidelný a má dobre rozbehnutú pozíciu v bohatom svete, ktorý možno ďalej rozvíjať. Wan mu dáva pútavý vizuál, kombinuje náhodné lakačky a ešte aj celkovo nepríjemný pocit.

Despicable Me 2 je o nejaký chlp slabší oproti prvému dielu. Na jednej strane už nemá geniálnu zápletku a neobjavujete v ňom pravidlá sveta, charakter Grua a jeho spoločníkov. Známe postavy sa objavujú v nových situáciách a polovicu času sú to scény civilné. Dej dvojky sa 60 minút venuje inej náplni ako dynamický prvý diel, kde sa to akciou hemžilo celý čas. Ako vytvoriť novú zápletku pre zloducha, ktorý už ním nechce byť? Treba ho vrátiť do akcie a keď už nemôže konať zlo, skončí na opačnej strane síl. Ako správne pokračovanie zapojí do diania nováčika, ženskú verziu, resp. agentku snaživú, svojskú, pojašenú a ešte aj jeho fanúšičku. Scenáristi si na nej zgustli, vytvorili skutočne výraznú osobu, ktorá sa zapíše do pamäti ešte pred polovicou filmu. Je ťažké nadviazať na tak známy debut, akým bol Ja, zloduch. Dvojka využíva solídne charaktery, pridáva nové a bodla by jej silnejšia zápletka i zloduch. Akciu zvalcoval jemný humor v zábavných scénach.

V prvom rade zaslúžená kritika na adresu scenáristov. Keď už si berú na plecia Janka a Marienku, mohli z nich vyžmýkať predsa len viac. Pár narážok ako prológ či hra na naháňačku čarodejníc sa síce cení, no keď sa už snažia byť zúrivo vtipní a z Janka urobia diabetika pobehujúceho s časovým spínačom, po ktorým si musí pichnúť inzulín, aby mohol prežiť v akcii, je to už blbosť. Opäť však platí, že niektorým sa bude tento štýl páčiť, pretože je natoľko pritiahnutý za vlasy, až bude niekomu pripadať vtipný. Hansel & Gretel: Witch Hunters sú zbrklou akčnou komédiou a tlačia na rýchly efekt. Keď sa má rozprávať akýsi dej o bielych a temných čarodejniciach a hlavní hrdinovia sa ocitnú medzi nimi, je to zbytočné zdržiavanie od akcie. Keď má Marienka byť niečím viac ako iba sexihrdinkou s vypasovaným dekoltom s božským poprsím a snažiť sa o hlbšiu rolu, je to zbytočné. Pri Jankovi a Marienke netreba mať veľké očakávania a po dvojitom zhliadnutí traileru viete, či to bude taká veľká nuda, že o film nemusíte zavadiť alebo mu dáte šancu a možno vás svojou tuposťou a priamočiarosťou poteší.

Cate Blanchett ako Jasmínka je na obrazovke takmer neustále. Škoda, že počas celého filmu hrá takmer tú istú polohu - zúfalú ženu na pokraji zrútenia alebo tesne po ňom. Je to neveselé ale možno poučné pozeranie, ako tie postavy vo filme robia zúfalé veci stále dookola a nevedia sa poučiť so svojich chýb a blúdia v jednom kruhu a zostávajú nešťastné, smutné, pesimistické. Príbeh vyhnaný miestami až do absurdna je však neuveriteľný a to platí aj o „poslovi pravdy“ v závere filmu. Vyvrcholenie a záver sú už len podčiarknutím podpisu Woodyho Allena o nepochopení jeho filmov. Slávne meno mu dáva neobmedzenú slobodu, prakticky všetko čo chce, hneď čo najkratšou cestou dostať na plátno. To sa môže zdať ako veľká výhoda, ale nie je. Kvantita nikdy nemôže byť kvalitná a to, že chytá na staré kolená druhý dych je síce pekné, ale zďaleka nedosahuje kvality svojich vyzretejších ranných prác.

Prvých pár minút pozorne sledujete, aký štýl snímka volí. Na jednej strane má fajn narážky a alternatívne kráľovstvo s kráľovnou, no skutočnú moc majú právnici a zákony. Ľud nie je nadšený, ale nemá veľa možností. Animácia je fajn, ale (ako čítam) 3D neohúri. Nádej na dobrodružstvo stále čaká. Rysujú sa aj zaujímaví záporáci v podobe rytierov, ale to už sa na plátne objavujú aj prvky z iných filmov. Celkom zaujímavé a myslím aj originálne nápady so stredovekými odkazmi na dnešný svet a technológie ako notebook, mobil, navigácia. Nie je to ale zase nič prevratné ani objavné. Príbeh sa drží dobre osvedčenej klasickej šablóny. Čerpanie z konkurencie sa však miestami objaví, ale našťastie ho nie je príliš veľa a film sa snaží byť samostatný. Vizuál je vyslovene pekný a farebná paleta výborne vyznieva. Súboje sú fajn, občasné zastavenie kamery poteší, dialógy chcú byť aktuálne. Len tento film má málo vlastného zaujímavého.

Ridley Scott vždy patril medzi režisérov, ktorých filmy sú len tak dobré, ako im umožňuje scenár. A scenár Konzultanta toho neumožňuje veľa. V podstate celý film mi prišiel zložený zo scén, ktorých premisa sa zdá zbytočne komplikovaná a výsledok banálny. V dôsledku nemáme dojem, že svet je krutý a plný nefér situácií, ale smiešny a plný retardovaných ľudí, ktorí nevedia riešiť svoje problémy inak ako nezmyselne. Ide o ten typ snímky, kde aj sfetovaný mexický dealer vie hádzať filozofická múdra o bytí a nebytí, temnej podstate našej duše a režírujúci Ridley Scott to na rozdiel od bratov Coenovcov berie smrteľne vážne a s neadekvátnou adekvátnosťou to prevádza ako realistickú drámu. Výsledok je ale naskrz rutinný, nezaujímavý. Iste nie zlý, na to Ridley remeslo až príliš ovláda, ale dôvod zakrývať si pri zívanie pusu sa hľadá ťažko.

Epic je v skutku pomalé a na monitore aj nezáživné. Tvorcovia sa vyžili vo vyobrazení kontrastov veľkých priestorov a malých postavičiek a neraz ich ženú na plátne 100ky až tisíce. Kráľovstvo lesných strážcov má kvalitnú výpravu. A k nim sa pripájajú dobré akčné scény, kde sa preháňajú strážcovia na operenej letke, svištia okolo kamery a pália po sebe šípy. No charaktery niektorých postáv sú prekvapivo menej spracované. Veľký priestor má Ronin, ochranca kráľovnej a je výborne vykreslený. Kráľovná má iba niekoľko scén, no dobrý potenciál. Dvojica mladých hrdinov je príliš obyčajná: ona je tínendžerka, čo začne konať správne činy. On chvástúň, ktorý v správnom momente konečne začne konať veľké činy. Ale vrcholom postáv je dvojica slimákov Tresk a Plesk, s výbornou animáciou, situačnými gagmi, trefnými komentármi. Ukážky možno sľúbili najepickejší animák roka, no toľko spomalených záberov či wow efektov nemá. Ani hudba Dannyho Elfmana nie je po celý čas taká heroická.