Asistentka

„Asistentka,” to je skrátka dievča pre všetko, to jest, v podstate prvá, ešte za tmy prichádza a posledná, tiež za temravy odchádza. Veď predsa pracuje vo vychýrenej, newyorskej, filmovej, produkčnej spoločnosti, pričom na toto miesto sa hlási, povedzme minimálne ďalších aspoň 400 uchádzačiek, a tak by sa nemala vonkoncom miešať do šéfových, vskutku (in)diskrétnych záležitostí, ktoré vystrája za zatvorenými dverami, a tak by mala radšej rovno držať jazyk za zubami, teda pokiaľ je jej vôbec job milý ? Nielenže sedí za kancelárskym stolom, kde občas zdvíha ozaj ťažké telefonáty, najmä šéfkova, nasrdená ženuška, je extrémne úzkoprsá, ale aj trebárs k tomu i poupratuje príslušné miestnosti, keď následne potom ponachádza rôzne predmety, ktoré by tam vlastne ani nemali čo pohľadávať, všakže ? Spojí si 1+1, a vtedy má už naprosto jasnú predstavu o tom, kde je pes zakopaný... Táto pomocníčka, šedá myška, sa ináč volá Jane, a spoznávam ju počas naozaj dlhej šichty, a to konkrétne od samého rána, až do hlbokého večera. Vo firme pracuje sotva 2 mesiace, a pritom sa z nej vykľuje hotová workoholička, ktorá dokonca úplne zabudla na otcove narodeniny, tak je zažratá do roboty, že popritom asi absolútne nič iné nestíha ? Odkedy však dorazí nová asistentka, jej deň sa začne uberať trochu depresívnejším spôsobom, udejú sa presne také udalosti, ktoré istý čas nejako naplno očakávame, a kam až nakoniec zájdu, to nechám iba na divákovi, aby sa o tom sám presvedčil... / Austrálska filmová režisérka, Kitty Green, nakrútila presne ten druh filmu, ktorý je každému hneď nad slnko jasný. Neukazuje všetko, napríklad šéfa-producenta, nikdy neuvidíme, iba Ho počujeme po hlase, kedy vydáva zo seba presne ten strašlivý tón, ktorý protagonistke spôsobí to, že sa jej snáď automaticky vtisnú slzy do očí, aby sme sa pochopili, povie jej priamo do duše, čo neostane bez jej vnútorných následkov. Skrátka, chce docieliť najmä našu predstavivosť, vďaka ktorej využívame mozgové závity na maximum. Väčšinou sa pohybujem po priestoroch budovy, kde sa ani nič také zaujímavé nedeje, skôr úplne bežné, dennodenné, rutinné všednosti na pracovisku, ktoré sú ale okorenené o niečo extra naviac. PS: Harveyho Weinsteina a Miramax, asi určite poznáte, a to môže byť i hlavnou inšpiráciou scenáristky K. Green... ? (24.01.2021)

Juliu Garner má v sebe fádnosť, ale v Batemanovom Ozarku som si ju celkom obľúbil. Na oplátku som dostal ale fádny film. Vlečie sa ako sopeľ z nosa, sem tam prebehne nejaký dialóg, ktorý uspáva viac než mucha tse tse. Film o sexuálnom harašmente, ktorý však nie je taký "moving" ako o ňom píšu niektorí recenzenti. Téma zneužívania na pracovisku sa predsa dá natočiť aj silnejšie. No a vzhľadom na to, že všetko je to naviazané na ten humbuk okolo Harveyho Weinsteina a fašisitiek z MeToo, hodnotím nižšie. A vy drahé ženy, ktoré máte skúsenosť s niečim podobným, prosím vás hláste to. Ale nie až po získaní funkcie, zamestnania, peňazí a reputácie. Nie po 20 rokoch. Okamžite. (07.05.2020)

Zdrcující minimalistické drama je výmluvné samo o sobě, ale shodou okolností funguje také jako komplementární film k výtečnému hororu Neviditelný, a to nejen proto, že v obou je ústřední agresor jistým způsobem neviditelný a že oba v určitém smyslu obracejí pozornost k osobám doposud přehlíženým. Zatímco Neviditelný ohromoval, strašil, ale ve výsledku nabízel náležitě žánrový ventil pro témata toxických vztahů a domácího i sexuálního násilí, Asistentka paralyzuje a skličuje tím, jak pozvolna mapuje systém zneužívání moci a harassmentu coby děsivě normalizovanou a nečekaně rozvětvenou bažinu. (05.01.2021)

Téma je silná a spoločensky závažná. Takže tých 5-10 minút, keď sa jej to venuje je dosť dobrých. A zvyšok? Zvyšok NIČ. Hra na každodennú atmosféru je šialená nuda. Takže tu máme ďalší film zo života, kde sa nič nedeje, nič sa nevyrieši a prospešný je akurát k rýchlejšiemu zaspaniu. Weinsteinovské bububu (fakt nie všetci producenti sú úchylné prasce) si zaslúži omnoho lepšie spracovanie aby mohlo spoločensky rezonovať. Zbytočný film s celkom dobrou herečkou. 4/10 (14.12.2020)

Kávovar, kopírka, telefon. Vyhoření po americku. Julia Garner má svěšená ramena i často stažený žaludek, kousá se do rtu, tu a tam něco šeptne a stojí za spoustou neviditelné práce. Čerstvě pracuje jako asistentka, kolegové ji přehlížejí či využívají, hlavně je pak svědkyní permanentně probíhajícího (ne)viditelného sexuálního zločinu. Jedná se totiž o velkou produkční společnost a není těžké pochopit, na koho se tu celou dobu ukazuje. I za jejím neustálým napětím stojí právě obávaný šéf, ač pro diváka vlastně celou dobu nepřítomný. A právě zlo – on samotný i to, co dělá – je skryto za zavřenými dveřmi. V místnosti, kde je ten velký chlapský svět i pořádný gauč, na který se nesedá. Řešení je v nedohlednu (rodiče na dálku a přes telefon nic „nepoznají“ a rozhodně ani nevyřeší, personalista potřebu změny systému necítí, respektive jen tiše přihlíží), celé je to nicméně úsporné, přehledné, pomalé a svým způsobem nervózní. Australská režisérka a scenáristka Kitty Green má za sebou už několik angažovaných dokumentů, tady se strefuje do korporátního kolosu, kdy každý řeší jen to své, za roh se nechce dívat a na ta mizerně placená místa přeci čekají desítky dalších zájemců. Víc pro kritiky než diváky. Přesto silné tři hvězdy. (04.10.2023)