Tvár v okne

Tri poviedky so stúpajúcou tendenciou. Kým prvá s najkrajším plotom v meste je dosť nudná a osviežujú ju len twistové tančeky, ďalšie ma už oslovili atmosférou aj témou. Pacient s „inými“ názormi a úloha a forma manželstva sú spracované netradičnou formou s častými zaujímavými kamerovými zábermi. –––– Víte co, poradím vám. Kupte si televizi. (10.04.2014)

klasicky Solan - velmi zrucny, vecny, spolocensky kriticky..ci uz ide o jeho dokumntarnu tvorbu, alebo hranu, ako v tomto pripade..je zaujimave, ako pri relativnej stabilite temy sa v priebehu rokov jeho styl menil - vzdy sledoval trendy a bolo by odo mna neslusne nespomenut, ze v ramci slovenskej hranej tvorby patril medzi tých, ktorí zaciatkom 60. rokov novu vlnu otvarali.. (27.08.2006)

Tvár v okne je film, ktorý bude chvíľu vo Vás rezonovať. U mňa to znamenalo fakt, že počas jednej poviedky som uvažoval o tej predchádzajúcej. V tej prvej sa najmä tancuje a kávičkuje a je takou malou predohrou k druhej, ktorá sa dá nazvať takým malým hereckým koncertom. Dramaturg a scenárista vedeli, prečo film ukončiť portrétom staršieho sudcu, riešiaceho celý život rozvody. Ten je totiž až bergmanovsky dusný a depresívny. Nemusí mať iba starý človek vždy pravdu, niekedy nie je od veci počúvať ani mladých (a svoju ženu). Trochu nevyrovnané, dnes by film v takejto podobe v kinách maximálne prepadol ako nudný pseudoart (čím nie je), ale celkom odvážny pokus o zobrazenie medziľudských vzťahov v 60. rokoch. Počúvame tu, že tí dnešní mladí už nie sú takí, akí bývali tí starší a že dnešná doba je iná. To počúvame aj dnes a budeme to počúvať vždy. Či to znamená nadčasovosť, alebo naivitu filmu, posúďte sami. (11.04.2014)

Tvár v okne je moje tretie zoznámenie sa s tvorbou Petra Solana a jeho dvorného scenáristu Tibora Vichtu. Škoda, že som ho nevidel v dobe nakrútenia, asi by som bol tolerantnejší. V máloktorom filme sa zišlo toľko slávnych hercov. Málokedy tiež ich účasť priniesla tak málo. Paradoxne ani českí herci zvučných mien film nezachránili, skôr naopak. Pri dnešnej projekcii film na mňa pôsobil ako zúfalý obraz vtedajšej doby, ako i vtedajšej úrovne slovenskej kinematografie. (15.05.2010)

"Höger se objevil ve druhé z povídek, nazvané „Obhajca“, jako MUDr. Dedík, který jako by z oka vypadl Morákovi ze Srpnové neděle (1960), pouze s tím rozdílem, že je oděn do bílého doktorského pláště. Svými cynickými promluvami hojně častuje své mladší kolegy („Vy jste vůbec trapná generace. Vy nemůžete v životě nic skutečného ani vyhrát, ani prohrát.“, „Staly se větší omyly v dějinách, například že opice slezla ze stromu a bylo jí tam dobře.“) a působí jako protřelý lhostejný světák, který už viděl leccos a nic ho nemůže vyvést z míry. Höger byl obsazen podle typu, na jistotu, což je velká škoda vzhledem k tomu, jak zajímavé role tento film nabídl Zdeňku Štěpánkovi (ten přesvědčivě ztvárnil bývalého soudce po infarktu) a rovněž Ladislavu Peškovi s Vlastou Matulovou, kteří si zahráli manželský pár navzájem odcizený léty rutiny. Pouze jeden z nich si ale tento fakt dokáže připustit a vyslovit ho nahlas." / http://www.25fps.cz/clanek/nazev:filmove-herectvi-karla-hogera-cast-v-kvalita-mezi-prumerem-1963-1968 (26.04.2010)