Yankee Doodle Dandy

Yankee Doodle Dandy je poměrně dost dobře udělaný muzikál. Zpracování Cohenova života zrovna v období druhé světové války mě zas tak moc nepřekvapuje, neboť Amerika byla uprostřed bojů a lidi už toho taky měli plné zuby. Tak proč nepřevést na plátno (tehdy ještě lidi chodili do kina ve velkém) život jednoho z největších amerických patriotů ze světa umělců? Ať už ale byl úmysl jakýkoliv, samotný film se povedl na téměř výbornou. Nechybí zde typické muzikálové scény, chytlavé songy, pěkné herečky a troška té kýčovitosti. Hlavní čtyřka Cohanovců hrála perfektně včetně odtančených částí a Joan Leslie mě opět utvrdila v tom, že tehdejší hérečky byly stejně nejkrásnější. Kdyby měl film tak půl hoďky kratší stopáž, dal bych plných *****. Takhle to je jen 4,5*. (30.10.2009)

Paradoxne na muzikál, práve muzikálové čísla sú tu najslabším článkom. Sú síce hravé a honosné ( niektoré sa vzhľadom na dobu vzniku filmu podrobili patriotickému hávu ), ale dosť nezaujímavé. James Cagney bol tanečný a spevácky expert, ale radšej ho mám keď hraje. Hit, ktorý síce nezostarne, ale rovnako všestranne nezaujme. (27.03.2015)

Na rovinu - bez Cagneyho by tenhle film skončil někde na dvou hvězdách. Jenže chamelon Cagney tu opět dokazuje, jak mu není žádná role cizí a perfektně zvládá hrát jak mladého, tak starého Cohana. Zároveň ale dokáže být rošťák, co provádí zlomyslnosti a málem svou neposlušností svou rodinu zničí, vzápětí však dokáže skládat patetické písně o vlastenectví... V době války jsou takové snímky pochopitelné, jen jsou často nestravitelné, naštěstí zde je se opravdu zásluhou hlavního představitele na co koukat. (10.03.2011)

"Being versatile, I played my mother's father."     Muzikálová dráma o živote jedného amerického šoumena, zaradená do zoznamu 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Je priam nabitá otravným americkým patriotizmom, a to až do takej miery, že som bol po celý čas na pochybách, či je to myslené vážne, alebo sa jedná o satiru. Napokon som dospel k názoru, že zámerom nakrútenia tohto filmu bolo pozdvihnutie amerického národného ducha, s ohľadom na práve prebiehajúcu 2. svetovú vojnu. Takže už len kvôli tomu nemá film dnešnému divákovi veľmi čo povedať (a neamerickému už vôbec nie). Herec James Cagney mi teda k srdcu nikdy neprirástol, vyslovene mi prekáža ten jeho toporný prejav, takže mi pokazil takmer všetky filmy, v ktorých sa objavil (na milosť som ho zobral až na jeho staré kolená, konkrétne vo filmoch One, Two, Three (1961) a Ragtime (1981)). V tomto filme navyše predvádza dosť svojské pojatie tanca a spevu, ak sa tak dajú nazvať tie je podivné pohyby a to jeho recitovanie. Celkovo mi po hudobnej stránke film príliš nesadol, tá hudba je napoly spievaná, napoly recitovaná, premiešaná s rôznymi južanskými odrhovačkami (pár zaujímavých hudobných výnimiek sa ale najde). Čo sa obsahu týka, bolo pre mňa celkom prínosné vidieť vývoj americkej kultúry na konci 19. a začiatkom 20. storočia (hoci vaudeville rozhodne nie je mojou šálkou kávy). (23.04.2023)

Vyčítať YDD prehnaný a naivný patriotizmus je podobné, ako to vyčítať sovietskej montážnej škole. To preto, že formálna stránka Curtizovej réžie a strihača je vysoko profesionálna. Prejavuje sa to tým, že prostredníctvom rytmu, rapidmontáží, dejových elíps a metonýmií film poriadne šľape, pôsobí originálne (zostrih cesty po Európe) a nenudí. Čo je vzhľadom na fakt, že dej už dnes snáď ani nemôže baviť, zázrak. Je to film, ktorý oslavuje a ukazuje tú najrozvernejšiu podobu Ameriky, akú trebárs cítim z Jamesa Browna a jeho Livin in Amerika a ekvivalent vidím v obrázku ľudového súboru, tancujúceho pod Kriváňom ako symbolu slovenského spôsobu života. Ale aj to je umenie správne zobraziť. Cagney a jeho reálna postava je sympatická tým, že sa nenechá ničím odradiť, že netrpí depresiami po neúspechu a proste ide ďalej. Dnes by tento životopis vyzeral úplne, ale úplne inak a veľmi rád by som si ho pozrel. (12.10.2015)