Bacheha-Ye aseman
Božie deti
Children of Heaven
Obsahy(1)
Rodina malé Zahry a Aliho je tak chudá, že děti mají každý po jednom páru bot. Zahřiny střevíce byly už tak sešlapané, že musely k ševci. Ali sestřiny botky sice vyzvedne, jenže cestou je nešťastnou náhodou ztratí. Uvědomit si dosah takové ztráty pro dvě chudé íránské děti je pro nás, zhýčkané Středoevropany, velmi těžké. Do školy musí oba v něčem chodit a ve škole dokonce sportovat. Otec peníze na nové nemá a maminka je nemocná. Přiznat se ke ztrátě rodičům by nikam nevedlo. Co si počnou? Spásný nápad dělit se o Aliho kecky se sice zdá jako momentální řešení, ale jen na chvíli. A Ali to ví. Musí se o svou sestru postarat. Ale jak? (oficiální text distributora)
(více)Recenze (247)
Tenhle film se měl spíš jmenovat "Sneakers". K jeho shlédnutí mě nalákalo vysoké hodnocení zde na CSFD a skutečnost, že se jedná o snímek z filmově netypické země. To slibovalo jistou dávku neotřelosti a originálnosti. Musím potvrdit, že v tomto ohledu mě tahle v mnohém až absurdní komedie o ztracených botách a událostech na tuto újmu navazujících, vrcholících napínavým závodem, opravdu nezklamala. Vystupující dvojice dětských sourozenců zde podává tak bezprostřední, opravdový a dojímavý výkon, který ve spojení s prostředím tak odlišným od toho, co známe my, "civilizovaní" lidé, vytváří velice zajímavý filmový zážitek. Doporučuji! ()
Na tomhle filmu je zvláště pozoruhodné, jak je zábavný a napínavý při naprosté absenci záporných hrdinů. Zdrojem napínavosti a neviditelným padouchem je tu snad jen chudoba, ale i ona je dvojznačná... je pro Aliho a jeho blízké příčinou problémů a zároveň tou, která tříbí jejich charaktery k lásce, nezištnosti, k většímu dobru. Snímek má přitom daleko jak ke kýčovitému velebení "ušlechtilé prostoty chudých" tak ke řvavé obžalobě bohatých. Je to laskavé, smutné i vtipné a hlavně velmi lidské. ()
Všetko sa to podľa mňa odvíja z obrovskej kultúrnej, poetickej a mystickej tradície, ktorá vyvrcholila v Rúmího súfistickej poézii. V nej sa učenosť stretáva s prostotou a spolu smerujú k hlbšiemu poznaniu. Príbeh dvoch súrodencov - dvoch Božích detí - vystihuje svojou podstatou základné piliere islamu ako i jadro súfistickej spirituality. Ide najmä o motív cesty, čiže piateho piliera (Hajj). Jednou z kľúčových udalostí v živote moslimov je cesta do Mekky, na konci ktorej nasleduje očistný rituál. Nevykonal niečo podobné i mladučký Ali, ktorý svoju tŕnistú a predlhú cestu za odčinením hriechu, ukončil očistením v studničke? Navyše Ali na rozdiel od divákov netuší čo ho čaká. Domnieva sa, že mu nezostáva nič iné, než „odovzdať sa otcovej (Božej) vôli“. Aliho, ale i Zahrina cesta je tu tak i alegóriou cesty mystika, ktorý sa na svojej púti (naplnenej láskou) snaží pomocou príkladného života a odovzdania sa priblížiť k Bohu. Ten príkladný život sa tu prejavuje aj v odeve asketického pustovníka (chirqa), či v ochote podeliť sa o svoj majetok s chudobnejšími. Tým je vystavaný i tretí a štvrtý pilier – Zakat a Sawm. Čo je však najpodstatnejšie, Majidi tieto prvky uplatňuje i vo svojom štýle – v svojej asketickej prostote, v súcite s trpiacimi hrdinami, či v symbolike celoživotnej cesty - neustáleho pohybu. A Boh - nezobraziteľný a nedeliteľný, zahŕňajúci celý svet - sa prejavuje v jedinečných prchavých zábleskoch (wáhidíja), v okamihoch šťastia, napríklad v scéne stúpajúcich bubliniek, či v rybkách, ktoré objímajú ubolené chodidlá hlavného hrdinu... (napísané pre Hviezdne noci, 2019) ()
Veľmi citlivý a dojímajúci film. Pri jeho sledovaní som mal podobný pocit, ako keď som pred 60 rokmi čítal Čenkovej deti. Bieda má dve podoby. Biedu lenivcov, prípadne závislákov a biedu tých, ktorí nedostali príležitosť. Prvá je odpudzujúca, druhá smutná. A veľmi ťažko sa nachádza empatia s ľuďmi, ktorých stíha jeden nezdar za druhým a ich deťmi, pre ktoré sú obyčajné tenisky nedosiahnuteľným artiklom. Film stojí a padá na vierohodnom výkone oboch malých hercov, ku ktorým sa ich otec ani nepribližuje. Neprekvapilo ma, že sa vo filme nevyskytujú bližšie pohľady na biedu a prepych existujúce vedľa seba, ani na všemocný klérus. Ani v dobe socializmu sa nenakrúcali filmy, ktoré by zobrazovali odvrátenú stránku šťastnej prítomnosti a ešte šťastnejšej budúcnosti pod vedením múdrej strany. Len by som rád spoznal odborníka, ktorý film zaradil medzi komédie. ()
Galerie (4)
Zajímavosti (10)
- Singapurský filmař Jack Neo a jeho žena se při sledování filmu dojatě „drželi za ruce a plakali, když viděli, jak děti sdílejí lásku“. Film Božské děti inspiroval Nea k tomu, aby se ve svém filmu I Not Stupid z roku 2002 zabýval problémy, s nimiž se potýká singapurská mládež. (classic)
- Film měl v USA premiéru 22. ledna 1999 a v amerických pokladnách vydělal 933 933 dolarů. Celosvětová tržba činila 1 628 579 dolarů. (classic)
- Ve Spojeném království film v roce 2008 sledovalo 100 000 diváků na ITV, což z něj udělalo nejsledovanější cizojazyčný film roku na ITV. Později, v roce 2009, jej na ITV sledovalo 100 000 britských diváků, což z něj opět učinilo nejsledovanější cizojazyčný film roku na ITV. Dohromady film v letech 2008 a 2009 sledovalo na ITV 200 000 diváků ve Velké Británii. (classic)
„Ali, ako mám ísť do školy bez topánok zajtra ráno?” • Totižto: dvaja iránski súrodenci furt školou povinní, v zložení staršieho Aliho a mladšej Zahry Mandegarových; sa musia vskutku práve [od]teraz akosi osobitne [po]deliť iba o jedny biele, až by som dokonca pomaly podotkol, že neskoršie až takmer i »úplne zodraté« t e n i s k y, nakoľko brat po odchode od šustera [jasnačka, že nie od niekdajšieho prezidenta SR - Rudiho Šustera], stratil sestrine ružové topánky, resp. „položil ich na také miesto, odkiaľ v podstate následne dostali akési cezpríliš «rozprestrené krídla»,” z čoho sa vzápätí azda vynáral i ďalší vážny problém v tom význame, že rodičia si vôbec nemohli dovoliť príliš vyskakovať, pretože otec Karim, síce stále pracuje v akejsi čajovni, no nemôže prebytočne rozhadzovať s obzvlášť ťažko zarobenými peniazmi, a to ani nehovoriac o tom, že ešte k tomu tiež mávajú i pomerne dosť veľké problémy s platením nájomného za ozaj malú izbietku, zatiaľ ale čo trebárs taká matka, neustále máva i akési zdravotné ťažkosti, a tak tým pádom ani nijako extra zvlášť zase nepracuje, a tak vlastne naprosto celá existenčná ťarcha spočívala výhradne len na otcových, ustarostených pleciach; skrátka, nastávali krušné časy, lebo kúpenie nových topánok by napokon predstavovalo splnenie mission impossible... • Čo sa dá robiť v takejto ťažkej, životnej situácii? Ponúkajú sa totiž asi až konkrétne dve, interesantné možnosti... • Iránsky filmový režisér - Madžíd Madžídí - svoje naozaj pozoruhodné, filmové dielo - pripodobnil k talianskemu neorealizmu (*1), čo takpovediac spĺňalo i všetky potrebné kritériá, ktoré sa od danej látky zakaždým vyžadujú, a ani tentoraz daný titul v podobe Božích detí - toho nebol žiadnou expresnou výnimkou; skôr presne naopak, keďže sa mi pred mojim užasnutým zrakom postupne zobrazoval akýsi »iránsky neorealizmus« vo svojej celej kráse → chudobe s tým automaticky spojenej, tak som bol až tak mimoriadne pohlteným nasledujúcim zobrazovaním autentických reálií, že som skrátka tomuto detskému, ústrednému, iránskemu protagonistovi - vari držal všetky palce na nohách i na rukách, aby vyčerpávajúcim spôsobom došiel kľukatými cestičkami AŽ kamsi do cieľa; proste, aby do poslednej bodky naplnil svoje predsavzatie, ktoré si na začiatok vytýčil, keď sa snažil urobiť čokoľvek s danou situáciou, ktorú vtedy neúmyselne zapríčinil. • Bolo to vzrušujúce, bolo to geniálne, bolo to povznášajúce, bolo to napokon najmä i inšpiratívne v rámci svojho celku, ako sa postavy medzitým pasovali so svojimi ťažkosťami; teda predovšetkým Ali Mandegar v podaní Amira Farrokha Hashemiana [môj ročník!], ktorý bol vynikajúcim, a to isté určite platilo i o Bahare Seddiqiovej, ktorá jednak stelesnila jeho sestru, a jednak z nej potom vyrástla i veľmi krásna žena! • Mimochodom, všetci traja, čiže autor a hlavní aktéri; pochádzajú z Teheránu, v ktorého exteriéroch sa zároveň odvíjal i tento príslušný príbeh, ktorý ma chytil za srdce. POZNÁMKY : *1: Neorealizmus bol reakciou na umelecké obmedzenia v talianskej kinematografii počas II. svetovej vojny a tesne po nej. Typickými znakmi sú polodokumentárny štýl, obsadenie profesionálnych aj neprofesionálnych hercov, skutočné exteriéry a epizodické zápletky, vykresľujúce každodenné problémy pracujúcich ľudí. () (méně) (více)