grogodil

Nejak nechápem tú obecnú spokojnosť. Predošlý diel zožal biedu z každej strany (a zaslúžene) a tu odrazu všetci tolerantne prikyvujú skoro až spokojne, že aj keď je to stále blbé, aspoň je to zábavnejšie. Súhlasím len s tou prvou časťou toho tvrdenia. Nárastu nejakej guilty pleasure zábavy v akčných scénach som nepocítil ani len drobný závan, lebo nech je to technicky akokoľvek zvladnuté, tak proste nikto tam nezavre žgraňu ani len pri tych naháňačkách. A fakt aj deti v školke sa doberajú vtipnejšími hláškami. Možno s vypnutým zvukom bez tých drístov by to bolo znesitelnejšie, ale takto som proste nepostrehol žiadny posun. Stále je to tak hrozne stupídne, že podradiť mozog až do neutrálu pri tom proste nejde a s čo i len jednou vnímajúcou mozgovou bunkou to je proste trápny nezmyselný brak, ktorý sa mi už teraz zlial dokopy s poslednymi štyrmi-piatimi dielmi a scény z nich by som už teraz neroztriedil, ani keby na tom závisel môj život.

Viac toho istého. Ale v nič viac som ani nedúfal a neprosil. A vždy dám radšej prednosť tažkotonážnemu Rakeovi pred tancujúcimi baleťákmi s katanami v nepriestrelných kvádrach. Lebo Wick, ktorého nejak často v súvislosti s tymto skloňujú, ma nudil svojou ubíjajúcou monotónnou choreografiou a vytrhával zo zapnutého výplachového ržimu tou svojou výsostne absurdnou mytológiou. A na rozdiel od toho, počítanie mŕtvych s Hemsworthom ma bavilo. Síce jeho body count tiež konkuruje Topperovi Harleymu, no takáto béčková, rádoby v realite uchopená, explozívna a priamočiara military akcia, neustále v tempe kropená nábojnicami, to na mňa funguje intenzívnejšie, oddychovejšie a strávitelnejšie. A hej, tie sústavné kamerové fintičky a vývrtky sú takisto vysoko nad televíznym priemerom.

Preafektované pitvorenie a moralizovanie tento rok vystriedalo až příliš často ten pôvodný uvoľnený, pohodový a ľudsky prirodzený humor prvej série. Takéto až ulepené "one big happy family" sentimentálne finále nebude mať proste ani Vin Diesel. Áno, ten výsledný dojem je stále tak nejak naivne rozprávkový a vlastne príjemné pozitívny, Ted má srdce stále na správnom mieste a jeho nákazlivý optimizmus z toho stále presvitá a na väčšinu týmu budem mať príjemné spomienky, že to bol ten seriálový dreamteam, ktorý vedel na tú hodinku skoro spoľahlivo navodiť príjemnú feelgood náladu, no tretia sezóna už proste citeľne tlačí na pilu až příliš a podaktoré postavy sú už miestami len infantilnými karikatúrami samých seba. Rozhodne nie ukončenie v najlepšom, ale stále rozlúčka so cťou.

Aj ako výplachová kulisa a podmaz popri práci mi to prišlo ako totálne premrhaný čas. Scenáristická bezradnosť, sústavná trápnosť, neschopnosť napísať jedinú vetu, ktorej by nechýbala logika, alebo ktorá by nelízala bahno telenoveláckeho dna. Aj môj blbý zlozvyk dokončiť všetko rozpozerané, to teraz uvedomele vzdal po 5. epizóde. Toto sa nedalo. Aj jedným okom to bolelo sa dívať na dreveného Arnieho, ako je nad jeho limity, keď sa snaží o nejaké vážne rodinné drámo. Ešte horší pohľad, než keď sa o herectvo snaží Keanu. No a zvyšok xichtov sú len ochotnícki drevení tragédi, ktorí vás celý čas viac (Roo), či menej (Emma) serú a ktorí vám tiež "nepredajú" jedinú hlášku, lebo humor je predvídateľný, chabý a niekde na úrovni prvého stupňa základky a ani jediný krát som sa nezasmial.

Bol som po každej časti čoraz viac skeptickejší, lebo tá rozkryvájúca paranoidná konšpirácia pôsobí ako horúci zemiak, ktorý si z epizódy na epizódu prehadzovali bezradní scenáristi jeden druhému, keď sami nevedeli, že odkial a kam sa ďalej pohnúť a čo s tým ďalej. Čiže je to pocitovo trochu taká zmätená spotrebka k vareniu, je to pritiahnuté za tie zajačie uši, ale oproti napr. Nočnému agentovi, tu nehapruje nejaká základná logika, toto má svižné tempo a slušne napísané dialógy, takže trošku vyššia, neškodná a pozerateľná béčková liga.

Už vyslovene únava materiálu. Je to možno trošku nefér lebo štvrtý John Wick nie je nijak zvlášť odlišný, ako predchodca... ani o nič stupídnejší, či otravnejší, než predošlý diel. Stále je to počas akcie to kvalitné kaskadérske remeslo s vypiplanou choreografiou a hrdinom, ktorého plot armor je až absurdne trápne vysoko a stále je to krčovité a smiešne v úplne celej tej svojej snahe o príbehový rámec. Akurát všetko ešte viac naboptnalo. Je to len zase viac toho istého. A čo pred štyrmi rokmi ešte nejak vyvážene a tolerovateľne držalo pokope, to už na mňa pri tomto trojhodinivom kolose nefungovalo. Už je proste všetkého až moc a už sa to ťahá ako sopeľ a celé tie skoro tri hodiny som si hovoril, ako moc ma všetka tá neónmi nasvietená dementná omáčka okolo otravuje a ubíja (slepý zabijak, wtf?) a koľko tých tupých drístov musí človek pretrpieť, aby sa dočkal nejakej, síce vypiplanej, efektnej, no už tiež za hranu únosnosti dotiahnutej prepálenej akcie. A hlavne ten sústavný pocit, že ako moc mi chýba to menšie merítko a tá priamočiara jednoduchosť prvého dielu.

Nostalgiou šmrncnuté a povýšené na 4 hviezdy. Baldurs Gate, Icewind Dale atd. mi totiž ukrojili svojho času desiatky hodín pred monitorom. A asi ako každý, kto si spokojne bahnil pri Vox Machine posledné dve sezóny, tak som si aj ja hovoril, že takejto fantasy by svedčala hraná podoba, do ktorej by niekto vrazil dosť peňazí, aby to vyzeralo patrične solídne a výpravne a hlavne s potrebným odľahčeným nadhľadom, aby takéto nerdovské a povedzme si na rovinu, že generické dračákové fantasy, nepôsobilo smiešne, ale zábavne. A rok sa s rokom zišiel a máme tu rovnako rôznorodú, rovnako neodolatelne sympatickú zábavnú družinu v uvoľnenom fantasy dobrodružstve, ktoré proste upaluje svižne od jednej nápaditej a prehľadnej akčnej scény k druhej a ubehne bez nudných prestojov, že snáď ani raz som nenazrel na hodinky. A to môže o sebe povedať už veru máloktorý dnešný blockbuster, ktorý má cez dve hodiny.

Má to všetky predpoklady, aby to bola len ďalšia otravná televízna kriminálka s nereálne vychytralým vyšetrovateľom, ktorého jasnozrivá dedukcia si pospája pre ostatných neviditeľné indície a vyrieši aj ten najrafinovanejšie naplánovaný dokonalý zločin v priebehu jedinej 45 minútovej epizódy. Nikdy som nechápal tú masovú popularitu týchto koncepčne rovnakých, lacne vykonštruovaných tv kriminálok, ktoré su rad radom všetky cez kopirák. Tá opakujúca sa schéma smoliarky, ktorá sa náhodou do všetkého pripletie, tá sa trošičku ohrá po pár častiach aj tu, no samotná sympoška Charlie a jej 'spešl power' pôsobí neokukane a cítiť z toho tú potrebnú štipku takej hravej Johnsonovej nápaditosti v twistoch. V lepších epizódach to pripomenie prvé Na nože a len veľmi zriedka to klesne v nejakej epizóde do roviny příliš otravného ťažkopádneho konstruktu, akým bolo Na nože 2 (preto nie 4, ale 3 hviezdy nakoniec). Na technickej stránke síce tiež občas vidno skromnejší rozpočet a na hlavnú zápletku sa to na dlhý čas úplne vykašle hned po pilote, no aj keď sa to roztriešti len na zmes nesúvisiacich epizódiek, tak aspoň sú tie prípady pestré, zábavné, z dialógov nebolia uši a na obsadenie si rozhodne nemôžem sťažovať, lebo skoro v každej epizóde na hostování nejaká známa tvár.

Ďalšia parádne zdramatizovaná kauza od Hulu. Zaujímavé, ako to obrátilo, resp. upravilo moj dojem z Elizabeth Holmes. Lebo trebárs aj po Gibneyho parádnom dokumente vo mne ostal nejaký mierne zhovievavý dojem "zla s ľudskou tvárou". Že aj ked to bol samozrejme obrovský podvod a hazard s ľudskými životmi, tak v podstate brnkal trošku empaticky na ten jej dobrý zámer a kdesi tam stále presvitala tá jej strojená prívetivá ľudská mediálna maska... V tomto seriáli je v podaní skvelej Amandy Seyfried ale len proste jedna vypočítává bezohľadná mrcha, ktorá ako had iba sústavným klamaním a zahováraním manipuluje ľuďmi, vykrúca sa a kľučkuje systémom. Výborne vygradovaný seriál. S pribúdajúcimi epizódami vťahujúcejší, komplexnejší a napínavejší, čím viac postáv je do toho zainteresovaných a čím viac sa tá bublina klamstiev nafukuje až do neúnosných rozmerov. Od kľudnejšieho začiatku o jednej cieľavedomej utiahnutej školáčke s revolučným nápadom, až po bravúrne vyhrotený nervák s korporátnou sviňou heisenbergovských rozmerov vo finále.

Nevtipné a trochu protivné postavy sa snažia o nenútenú hrejivú feelgood náladu a humor. A je to presne také umelé a nasilu vychcené, ako Segelov úsmev na plagáte. Odrecitované slovné výmeny postrádajúce ľahkosť a prirodzenosť, plné vtieravého tliachania a slovíčkárenia, márne sa snažiace z toho prázdneho pózerskeho mletia pantom dostať nejakú štipku humoru, či vykresať z tých bezradne znejúcich dialógov emóciu, alebo nejaký pocit niečoho ľudsky autentického. S Fordom a jeho podráždeným cynickým výrazom som si rozumel najlepšie. Lebo podobne ako on, som aj ja krútil očami a reagoval tak na všetky tie vlezlé, afektované, až sitcomovo strojené postavičky, čo sa pitvoria všade okolo neho a všetko pohotovo komentujú, prihrávajú si a nakoniec všetko aj tak zahodia do autu a skončí to len u kŕčovitého a zabitého pokusu o vtipnú hlášku. Toto mi akosi vôbec nesadlo.