ancientone

Gordon Green sa musel pri vehementnom odkazovaní na Friedkinovu klasiku prepotiť viac, než posadnutá Regan. A čo nám ukázal? Že nie je ani Aja, ani Zombie a jeho remaky sú skôr len exploatáciou na druhú - exploatačné filmy, ktoré exploatujú odkaz klasík žánru. Greenovi idú gore scény, aj budovanie hororovej atmosféry, kontraproduktívne je práve to držanie sa zubami-nechtami príbehu a odkazu klasického Exorcistu. Nové pokračovanie sa v druhom pláne snaží nadviazať na Friedkinov rozmer psycholigickej drámy o kríze viery, ale ťaží z toho iba záver v strihu priemerného mlotivačného statusu. A tak vznikol zbytočný film, ktorý sa snaží tváriť relevantnejšie, než naozaj je. Keby šlo o priznané béčko, kde ida iba o hrôzu a des, výsledok by bol oveľa solídnejší.

Stávka na istotu, remeselne perfektná, atmosférická a po všetkých stránkach funkčná žánrovka. Práca s napätím brilantná. Väčší presah nečakajte. Benicio Del Toro je frajer.

pamätáte si komiksy na zadnej strane časopisu Kamarát?

Ten hmatateľný pocit špinavosti.

Jak je to hrozné, tak je to smiešne. A Wheatley to tak zamýšlal, aj keď v zámernej campovosti občas zbytočne tlačí na pílu. Tie štyri žánre "Akční / Sci-Fi / Thriller / Horor" treba hneď na úvod doplniť o "komedie".

Only in Ohio. 50s v 90s štýle. mám na to nekritický crush. Nie je to ani zďaleka dokonalé, ale fičí to na strašne silnej charizme odkazov, dotiahnutého vizuálu, výberu hercov a herečiek.

Travis Jodorowsky. Filmovo je to také bežné opičenie sa po psychedelických vzoroch. V celkovom kontexte tvorby Travisa Scotta je to ale fajn doplnok na dotvorenie jeho persóny psychedelic-hiphopovej/trapovej ikony. Je v tom sebastrednosť, póza, trochu povrchnosti, hra čisto na efekt, ale aj tak sa na tom príliš dobre vezie.

Dejiny sa snažia svoje osobnosti zarámovať a (obrazne povedané) balzamovať ich odkaz. Kirchhoff sa tento proces snaží nabúravať a relativizovať.... a je z toho premýšľavý, v československom kontexte veľmi moderný dokument, kde cesta je cieľom. Všetci ľudia budú bratia sa javí ticho a nenápadne, ale skrýva veľa vrstiev a majstrovské zachytenie procesu premýšľania v obrazovej skladbe. Nevyhýba sa slepým uličkám, nezodpovedaným otázkam, produktívnej extenzívnosti v premýšľaní nad svojou témou (témami) a... v konečnom dôsledku ukazuje, aký nadľudský výkon je spätne rekonštruovať ľudskú tvár niekoho, kto sa stal moderným mýtom. Pokorné majstrovstvo.

Toto som odkaldal od prváku na gympli, čiže presne 10 rokov... a som rád, že som si s tým počkal. Z naratologického hľadiska, vďaka hĺbke a šírke informácií, budovania sympatií k záporákom a obmedzení sa na priestor ponorky, ktorý z toho robí zároveň vizuálne dychberúcu skúsenosť. V čisto obrazovej rovine je Ponorka takým malým manifestom sily pohyblivých obrazov. Klaustrofobické jazdy naprieč interiérom ponorky, potemnelé svietenie a hra s objektívmi do seba nasakujú odkazy na podzemie Langovho Metropolisu, aj na estetiku fotografií zdieľajúcich ducha tvrdých pomerov robotníckej triedy Lewisa Hinea (čo so sebou prináša aj sofistikovane vložený sociálny podtón samotného filmového obrazu). Výsledný produkt je drsná, chladná, kovovo-plechová estetika s mimoriadnym senzuálnym efektom.

Von so svojím barbarstvom - k pred-renesančnému, klasickému Hollywoodu mám prevažne dosť vlažný vzťah. Do monentu, keď sa v ňom angažujú spisovatelia a dramatici, ich literárne predlohy, alebo scenáre. A Misfits sú esenciou tohoto úkazu. Film, v korom si užívate pomalé, miestami takmer stojaté tempo kvôli miere ponúknutej introspekcie. Millerov scenár preniká do postáv, Mettyho kamera zasa s rovnakou koncentráciou študuje prostredie, v ktorom sa pohybujú. Výsledkom je kombo pôsobivej archaickosti a nerezovej nadčasovosti - vizuálny genius loci prostredia a portrét postá s univerzálnou platnosťou.