ancientone

Grandrieuxovo kino najviac pripomína výlevku. Výlevku v ktorej sa miešajú všetky kinematografie "tela" a "mysle", artové vlny a tendencie s trashom a exploatáciou, vysoké a nízke, poetické znamená to isté, čo brutálne (resp. ponúka najlepší možný argument k tomu, že aj brutalita je poetický prejav a má svoju škálu "jemnocitu"). Jeho transgresia nefunguje iba na úrovni tela, ale aj na úrovni samotného filmu - preciťujeme samotné médium (prechádzajúce procesom personifikácie) skrz rozostrené zábery, trasenie kamery, závraťové close-upy, celkovú neurotickosť v správaní filmového aparátu. Sadomasochizmus sa stáva terapeutickou metódou. Grandrieux je Resnais "novej extrémnosti".

black metal.

Ak éra amerického post-horroru nultých rokov začína s Donniem Darkom a Ginger Snaps, tak Jennifer's Body túto dekádu a trend symbolicky uzatvára. Štýlový, vtipný film s pomerne širokou výrazovou škálou a paletou narábania so (sub)žánrovými pravidlami a klišé. Neortodoxná zábava a zároveň autenticky temná žánrovka. Nedokonalosti tu prebíja sebavedomý autorský koncept a celková audiovizuálna charizma, vychádzajúca z práce s hudbou, dobovými subkultúrnymi znakmi a videoklipovosťou (aj tak trochu partizánskym dramaturgickým štýlom filmu). Hádam sa časom z Karyn Kusamy stane podobne kultová hororová "one hit wonder" žena, akou je Amy Holden Jones a jej odvážna dobová ponáška na 80-kový slasher Slumber Party Massacre. Alebo Deborah Brock s jeho pokračovaním. A vlastne aj Sally Mattison s trojkou. Celková suberzívne-žánrovo-poctivá filozofia projektov si je veľmi blízka.

Ten pocit, keď narazíte na film o ktorom si tak 8 rokov myslíte, že však ste ho videli a nestál za veľa. ale nevideli ste ho a je top.

Napriek značnej snahe sa v tom dajú nájsť presahy skôr vizuálne, než verbálne. Martyrs je jeden z tých filmov striktne hororovej "new french extremity", ktoré fungujú ako formálne dokonale spracované podobenstvá (haute tension, calvaire). U Laugiera navyše nekulminujú len znaky jednej tendencie európskeho filmu 90tych a nultých rokov, odkazy na body horror a prácu s étosom americkej hororovej vetvy danej dekády, ale môžeme v ňom vycítiť aj čo-to z francúzskeho impresionizmu, alebo ducha Dreyerovej Panny Orleánskej. Pod nánosom (motivicky legitímneho) sadizmu sa skrýva prenikavá audio-vizuálna esej.

efekt nesvätí prostriedky.

Klasické rape and revenge, veľmi neo-70-kové, grindhousové a sleazy, zároveň perfektne natočené a štylisticky našlapané. Úžasná symbióza obrazu, strihu a hudby. Fargeat navyše dokáže veľmi nenásilne (aký paradox) a vkusne akcentovať možné feministické tóny rape and revenge žánru. A tak nevzniká iba tradičná žánrová pocta, ale zároveň jeho aktualizácia pre nové, súčasné využitie. Ostrejšia, surovejšia, priamočiarejšia a tak nejak celkovo lepšia a vybrúsenejšia verzia prác Julie Ducournau.

Peele sa síce nesnaží invokovať vizuálnu estetiku žiadnej z predošlých dekád, ale aj tak je jeho film vlastne veľmi sympatické retro. Berie si klasický pôdorys 50-kového až 70-kového paranoidného thrilleru a na ňom stavia nadčasový príbeh zo súčasnosti.

Napriek hraniu na nostalgickú/retro a silno fanúšikovskú nôtu prevláda chlad. Príťažlivá reminiscencia toho najlepšieho, čo hororový žáner priniesol (Tj. 70s), proti ktorej hrajú dve veci: a) fakt, že do diskurzu danej éry (o danej ére) nič nové neprináša, b) ľahká dostupnosť pôvodnej 70s horror/grindhouse kinematografie. __ Inak pekný (najmä) fanušikovský počin (pocta) a milá kratochvíľa, ktorá perfektne pracuje so soundtrackom a tak nejak vôbec nemusela vzniknúť. Ale to platí o stotisícoch oveľa horších a zbytočnejších filmov.

Nerdovská a perfektne nasnímaná koláž čisto na efekt. Ale intenzívny a dokonca prekvapivo imerzívny.